Reakcie
-
Príspevky
-
Hľadám zákon – našla som zákon o zdravotnej starostlivosti, v ňom nič, čo by mohlo zmeniť existujúci princíp financovania napr. intenzívnej starostlivosti, alebo čo by odstránilo rajonizáciu. Nepomôžete mi drobnou navigáciou? Prešla som všetky rubriky… 😥
Zaujal ma dokument, v ktorom sa uvádza že v SR 1 občan navštívi za rok lekára 16,4 X. Dovolím si informáciu doplniť a rozviesť:
Pred 10 rokmi bola frekvencia návštev praktického lekára cca 14 za rok na 1 občana.
Celkový počet návštev prakt. lek. dosiahnutý na Slovensku sme označili ako 100 %, z toho 58 % pacientov absolvovalo návštevu odborného lekára a z toho 0,3 % bolo hospitalizovaných. Už vtedy sa dalo predpokladať, že k zásadnému riešeniu pacientov dochádza na odborných ambulanciích, resp. odborné ambulancie suplujú prácu praktického lekára.1. V škandinávskych krajinách praktický lekár za hodinu vyšetrí 1 – 2 pacientov. U nás ak lekár začne pracovať o 8.OO a skončí o 14.00 a má 3O klientov, tak to vychádza 5 za hod, čiže má 12 min na pac. Za ten čas sa chorý pacient nestihne ani vyzliecť a obliecť.
2. K neúmerne vysokej frekvencii návštev odborných ambulancií nútia poisťovne a kategorizácia liečív, pretože skoro každý liek je preskribčne viazaný na odporučenie odborníkom, odporučenie platí 3 mesiace. Takže pacient na chronickej liečbe musí! aspoň 4x v roku zájsť za praktickým lekárom, ten ho 4x v roku musí! poukázať k odborníkovi, aby mu ovidoval liečbu a aspoň 4x sa musí vrátiť, aby praktický lekár mu lieky predpísal. Nakoniec praktický lekár predpíše lieky cca na 1 mesiac – to už je 12 povinných návštev. Spolu s vyslaním na odbornú amb. 4x je to 16 obligátnych návštev lekára za rok. No a tých zvyšných 0,4 sô akútne ochorenia…. 😆
@Rudolf Zajac wrote:
Takže Vaš priklad pokulhava. Ale Vaša poisťovňa naozaj zodpoveda za to, ako Vam zabezpoečí nákup služby, teda opravu auta, ak už došlo k nehode. O tom vari nepochybujete. Pozor na tie vybuchy smiechu. 😆 😆 😆 😆 😀 😀 😆
Dobre, pripúšťam kompromis. Máte pravdu v tom, že poisťovňa, ktorá ekonomicky zastupuje klienta, by klientovi mala vybrať zariadenie, v ktorom mu potrebné služby zaistia spoľahlivo, kvalitne, za racionálnu ekonomickú úhradu. Ale v praxi nebadať ani náznak takejto aktivity. Naopak. Môžem dokladovať na viacerých prípadoch, kedy poisťovňa cieľavedome pre pacienta navrhovala riešenie najhoršie, neetické, s poznámkou, že pre poisťovňu je to výhodnejšie.
Ale i tak. Nikde vo svete poisťovne nie sú zodpovedné za úroveň poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Ani nemôžu byť. Poisťovne môžu iba vyberať z existujúcich možností. Úroveň je výsledkom edukácie, akreditácie, systémovej organizácie atd, a za to všetko je zodpovedné MZ. 8)
V našom lobistickom štáte si nerobím ilúzie , že sa dočkám zákonov, ktoré by dokázali podstatne zmeniť súčasný mechanizmus financovania zdravotníctva. Existuje nejaká pracovná verzia zákona, ktorú by som si mohla prečítať?
To je šokujúca informácia. Ktorým zákonom bude definovaná zodpovednosť poisťovní za poskytovanie zdrav. staropstlivosti? To mi pripadá, ako keď poisťovňa, v ktorej mám poistené auto, je zodpovedná za bezpečnosť cestnej premávky…. (očakávam výbuch) 🙄
Nepochybujem o tom, čo ste povedali. Poukazujem na to, ako sa to v praxi (ne)realizuje. Lokálna VšZP na našom oddelení akceptuje – X – hospitalizovaných pacientov mesačne, na každého pacienta dostaneme paušál.
Ja nemôžem prijať pacienta z iného kraja, i keď ide napr. o 30 ročného človeka, ktorého stav je zlý, zanedbaný, ale u nás vyriešiteľný (nemyslím tým iba krátkodobé zlepšenie), pretože len náklady na ŠZM a lieky by napr. presiahli 300 000 Sk, čo je cca 40 % mesačných nákladov celého oddelenia. Zdravotná poisťovňa z príslušného kraja, odkiaľ je pacient, nám náklady nepreplatí, odvoláva sa na to, že úhrada je zakomponovaná v paušáli.
Tým som sa dotkla dalšieho paradoxu reformy. Počas 14 ročnej proklamácie, že reformujeme zdravotníctvo, žiaden reformovateľ sa nedotkol intenzívnej starostlivosti.
Intenzívna starostlivosť sa nám rozplynula v nákladoch nemocnice, a s ňou i ilúzia, že knowhow, resp knowledge je motorom pokroku. Jedinci ochotní a schopní perfektne zvládnuť pacienta v kritickom stave sú vývrheľmi zdravotníctva, škodnou, ktorú treba pacifikovať.
V r. 1993 v našej nemocnici intenzívna starostlivosť tvorila
9 % počtu hospitalizovaných pacientov
7% počtu oš. dní
spotrebovala
36 % z celkových nákladov na lieky
48 % z celkových nákladov na ŠZM
na celkovej úmrtnosti v nemocnici sa podieľala 10 %, čo je slušný výsledok a dôkaz, že nešlo o riešenie beznádejných stavov.Zo štatistiky je jasné, že intenzívnu starostlivosť bez jasných ekonomických pravidiel si dnes nemôže dovoliť žiadna nemocnica. Ale v tom je skrytá i skutočnosť, že úroveň akejkoľvej organizovanej tímovej práce rapídne klesá. Ak sa stráca pocit potreby komplexnej starostlivosti o kritické stavy, tak prečo by mal byť zhon v prípade bežných – tuctových stavov.
Riešením je odstránenie rajonizácie, pacientovi, ktorému ide o život, rodina vie vybrať zariadenie, o ktorom vie, že je schopné riešiť vážne stavy a jeho zastupujúca poisťovňa by mala financovať jeho liečbu zariadeniu, ktoré liečbu zabezpečí.
Paušálne platby pokryjú náklady na bežných pacientov, u kritických stavov sú potrebné platby konkrétneho účtu. Ak sa zdá poisťovni, že účet je prehnaný, môže si urobiť odbornú expertízu a zbytočnosti nezaplatiť. Takže na záver – reforma bude vtedy, keď sa proklamované zámery i zrealizujú.
4. Pracujem v štátnom zariadení, nie som majiteľom, prenájomcom zariadenia, ani autorom jeho projektu, profesionálne nemôžem ovplyvniť náklady na prevádzku, údržbu, obnovu, ale mojimi výkonmi to všetko financujem.
Zamestnanci MZ, poslanci svojimi výkonmi nemusia financovať prevádzku a údržbu MZ ani budovy parlamentu.
Aby sme vedeli, čo máme reformovať, musíme vedieť, čo nás koľko stojí. Máme tu “ZLÉ” nemocnice, ktoré “žerú” veľa finančných prostriedkov, ale nechceme počuť, že podstatnú časť platieb za výkony pohltia budovy, ich (ne)údržba, prevádzka, pritom náklady na zdravotnícku starostlivosť sú porovnateľné s nákladmi tzv. lacnejších nemocníc.
Keď štát rozhodol, že máme poskytovať zdr. starostlivosť v nákladných priestoroch, tak prečo nám nadáva. Existujú poľné nemocnice v Iraku, Afganistane, Thajsku špičkovo vybavené – v stanoch.
Keď po revolúcii zahraniční experti navštívili niektoré nemocnice na Slovensku, nečudovali sa, že tu existujú monoblokové nemocnice, pretože rovnako existujú i v západných štátoch, čudovali sa nad ich nízkymi prevádzkovými nákladmi. Samozrejme, že ich ekonomické podmienky sú s našimi neporovnateľné. Ale ak už prevádzkujeme takéto nemocnice, tak ich máme zaťažiť poriadnym množstvom výkonov, aby sa to vyplatilo. Útlmový program je neekonomický a neracionálny. Platíme prevádzku budov, ktoré nepoužívame.
Prečítala som si celú sadu príspevkov a dovolím si reagovať na niektoré body diskusie:
1. Nemocnice I. typu: Na štúdijnom pobyte v USA som pri návšteve jednej okresnej nemocnice viedla rozhovor s jej riaditeľom, ktorý sa čudoval, čo za nezmysel sú nemocnice I. typu – Ak pacient je tak chorý, že potrebuje hospitalizáciu, kde máme zaručené, že nebude potrebovať komplexné služby viacerých zložiek, ktoré v nemocnici so 4 oddeleniami nie sú k dispozícii…..
2. V okresoch funguje niekoľko „Medicínskych centier“, kde ambulujú odborníci z okresnej nemocnice (diabetológ, kardiológ, nefrológ atd), aby pacient nemusel cestovať, keď potrebuje kontrolné vyšetrenie a je tam niekoľko postelí, na ktorých sa doliečujú pacienti preložení z okresnej nemocnice (intenzívna rehabilitácia) a robia sa tam jednoduché zákroky – katarakty, vybratie tonsíl, polypov,niektoré laparoskopické abdominálne výkony atd. Chodia to robiť špecialisti z okresnej nemocnice. O pacientov sa stará malý domáci tím lekárov, sestier atd, zohratý s okresnými špecialistami.
3. Typy nemocníc – sviatočný šofér je postrachom dopravnej premávky, ohrozuje seba i ostatných. To platí i pri zdravotníckych výkonoch. Ak chirurgické oddelenie X urobí ročne 2 pankreatektomie, 6 aortofemorálnych bypassov, 12 resekcií a náhrad pažeráku, tak ide o sviatočné výkony bez rutiny. Predpokladám, že každý normálny človek ak má podstúpiť takýto výkon, tak ho chce podstúpiť na pracovisku, kde sa robí rutinne skúseným tímom. Existujú dlhodobé štatistiky, z ktorých možno kalkulovať, ktoré výkony sú tak časté, že sú rutinou každej okresnej nemocnice a ktoré treba koncentrovať do trojkových nemocníc. Nejde iba o výkon , ale o celý support, schopnosť riešiť komplikácie. Cca 6 nemocníc by stačilo, z toho 3 koncové .
Pokračovanie zajtra
Myslím tým rajonizáciu nemocníc a opakujem – posťovňa zastupujúca ekonomicky pacienta, by mala uhradiť výkon zariadeniu, ktoré ho urobí.
Ak mám auto poistené vo Zvolene a v Prešove mi niekto na aute naruší fasádu tak, že musím navštíviť niektorý miestny servis, aby mi auto spojazdnili, tak trovy nezaplatí prešovská, ale zvolenská poisťovňa.
Zrušenie rajonizácie nemocníc s prísnou rajonizáciou platieb za výkony sú kozmetickým (neekonomickým)riešením. Ak nemocnica A pre pacienta nie je dôveryhodnou, dostane rovnako, ako keby bola dôveryhodnou, tak si môže dovoliť hospitalizovať ekonomicky nenáročných pacientov ( sú to vďační pacienti). Dôveryhodná nemocnica B za pacienta nerajonneho nedostane viac, preto bude mať dlžoby, alebo bude škrtiť na inom ( tu už nie sú rezervy), ale najskôr pacienta odmietne, i keď je v jej silách i záujme ho k spokojnosti vyriešiť.
V čase, keď sa bodovalo i na posteľových oddeleniach, stretla som sa veľmi často s nasledovným paradoxom: Pacient bol hospitalizovaný v nemocnici A 3 týždne. Mal urobených množstvo výkonov, čo sa odzrkadlilo v bodoch a teda i v príjme. Keďže sa jeho stav zhoršoval, rodina presadila preloženie do nemocnice B, konkrétne na moje pracovisko. Na stanovenie správnej diagnózy som potrebovala 2 hodiny, stav sa zlepšil v priebehu niekoľkých dní. Bodové i ekonomické hodnotenie mojich zásahov u pacienta bolo úbohé, potvrdzovalo moju nevýkonnosť…
Už v prvých dňoch, kedy pobyt v nemocnici stojí pacienta denne 50 sk, som sa opakovane stretla so zaujímavosťou. Pacient z nemocnice A si presadil preloženie do nemocnice B s odôvodnením, že ak má platiť, tak chce byť rýchlo a dobre vyriešený. Logické. Ale z jeho poisťovne spolu s ním neputovali finančné prostriedky a preto nemocnica B si nebude môcť dovoliť prijímať mimospádových pacientov. K tomu ešte poznámka – išlo o vážny stav v polymorbidnom teréne, ekonomicky nákladný, ale riešiteľný.
Reforma, v ktorej „ know how“ je administratívne suprimované, je najnákladnejšou formou transformácie zdravotníctva. Najdrahší výkon je nekompetentný výkon.
