Reakcie
-
Príspevky
-
Ospravedlňujem sa, tá informácia o seminári v Žiline je na časti stránky cpme určenej len pre členov. Kým nebude zverejnená u nás, informácie Vám ochotne poskytnú na sekretariáte SLK.
Som rád, že aj pán minister zachytil aj niektoré iné naše aktivity, než len tie súvisiace s novou legislatívou. A ďakujem MH za podnet, navrhnem zverejniť zoznam expertov v najbližšom čísle Konzília.
Ak chceme zistiť, prečo je komora taká aká je, musíme sa vrátiť do obdobia spred dvoch rokov, kedy sa transformovala podľa nového zákona. Ale to je story, s ktorou by som nerád obťažoval na tejto stránke.
Vrátim sa radšej ku kvalite, ako to začala MH, a pozývam všetkých 12.11. do Žiliny na medzinárodný seminár o indikátoroch kvality, ktorý organizuje lekárska komora (pozvánku nájdete na stránke http://www.CPME.be ).
Zákony musíme a budeme dodržiavať. Na tvorbu vykonávacích predpisov je vymedzená lehota pol roka od podpísania zákonov. Nemalo zmysel ich pripravovať skôr, lebo nikto nevedel, v akej podobe budú zákony schválené. Aj teraz si budeme musieť dať pripraviť právnu analýzu niektorých paragrafov odborníkmi, aby sme náhodou nevytvorili vnútorné predpisy, ktoré nebudú kompatibilné so zákonmi.
Zbor expertov pri komore existuje, nemá však väzbu na perifériu. Preto si myslím, že lekári z každého odboru v každom okrese by sa mali minimálne raz ročne stretnúť a komunikovať medzi sebou. Mali by si dať odpovede na niekoľko jednoduchých otázok – či ich je dosť, či majú dosť pacientov, či sú dobre ohodnotení, či majú dobré pracovné podmienky, či je kvalita ich práce na úrovni doby, aké chyby a nedostatky sa v ich práci vyskytli, aké boli edukačné aktivity ap. Zároveň by mali zvoliť svojho zástupcu na komunikáciu v kraji či v republike.
Kontinuálny profesionálny rozvoj lekárov (CPD) má u nás na starosti komora, ktorá je jediným zástupcom Slovenska v Stálom výbore európskych lekárov. Ak sa chceme skutočne vážne zaoberať profesionálnym rozvojom našich lekárov, musíme mať informácie z odborov a regiónov. Musíme si ich získať sami, žiadna iná organizácia nie je povinná to pre nás robiť.
V ČLK majú dobre fungujúcu vedeckú radu. Tá na Slovensku zatiaľ neexistuje aj napriek sporadickým hlasom o jej zriadenie.
Je tu čas na zhodnotenie či doterajšia štruktúra komory dokáže zabezpečiť to, čo má komora robiť. Každý návrh na inováciu je vítaný.
Áno, nastal čas na detailné rozpracovanie schválených zákonov. Komora sa (aj v dôsledku novej legislatívy) zmení, a možno aj to je príležitosť na prehodnotenie opodstatnenia jej doterajšej štruktúry. Tá totiž neumožňovala pokryť suficientne všetky úlohy, ktoré komora má.
Osobne mi najviac chýba povinnosť zriadiť odborné sekcie vo všetkých odboroch a špecializovaných činnostiach vo všetkých regiónoch. Nemám na mysli nahradenie odborných spoločností SLS a ich vedeckých aktivít. Ide skôr o nástroj „lekárskej politiky“ na úrovni okresov, krajov a celého Slovenska.
S tým zastavením polemizovania ste to, dúfam, nemysleli vážne. Len s vedúcou stranou spoločnosti sa kedysi nedalo polemizovať. Ale viete, ako to s tou stranou dopadlo… Aj MUDr.Zajac začal polemikou a pozrite, čo dosiahol!
Budú. Aj keď sa to trochu vlečie… 😕
Ale ruku na srdce, myslíte si, že ak by komora dnes ponúkla svoje názory prostredníctvom „zdola zvolených“ zástupcov jednotlivých špecializácií, boli by tieto akceptované výkonnou mocou? Dovoľte mi vyjadriť svoju skepsu.Myslíte si, že nové legislatívne prostredie, v ktorom sa ocitlo slovenské zdravotníctvo, pomôže reálne zvýšiť kvalitu služieb bez negatívneho odrazu na cene a/alebo dostupnosti?
Koľko lekárov zotrvá v komore bude iste závisieť aj od kvality a produktivity funkcionárskeho zboru. Mimochodom, lekár a funkcionár sú dve vzájomne sa temer úplne vylučujúce kategórie. 😀
Veľkosť členskej základne komory však podstatnou mierou ovplyvní skutočnosť, čo nový zákon o poskytovateľoch lekárom ponúkne, a teraz nemám na mysli vydávanie licencií či iné úradnícke záležitosti za peniaze členov.
Dobre teda, dobrovoľné členstvo. Ale prečo potom nie pre všetkých? A ako sa vlastne vysporiadame s tými dvoma kategóriami lekárov?
Príjemné sviatky.Máte pravdu, pán minister, o otázke povinného členstva v komore je potrebná úprimná diskusia. Tento priestor je síce vďačný, ale obmedzený. Možno keby ste si našli pár hodín času na spoločnú diskusiu s predstaviteľmi komory… Takže len krátko môj osobný názor. Ľudia v živote väčšinou uprednostňujú princíp dobrovoľnosti, ktorý sa dá, samozrejme, aplikovať aj na členstvo v komore. Potom ale musíme byť pripravení riešiť zopár problémov:
– z pohľadu členstva v komore vzniknú dve, nerovnocenné kategórie lekárov,
– ako bude komora dozerať na kontinuálne neinštitucionálne vzdelávanie nečlenov – pripomínam, že CME-CPD (kontinuálne vzdelávanie a profesionálny rozvoj) je v krajinách s vyspelým zdravotníctvom plne v kompetencii profesijných organizácií,
– ako sa budú riešiť etické prehrešky nečlenov,
– kto bude dohliadať nad odbornosťou výkonu povolania lekára – finančné inštitúcie?, poisťovne?, Úrad pre dohľad…? To je podľa mňa slepá cesta. K odbornej činnosti lekára sa môže zmysluplne vyjadriť jedine lekár aktívne pracujúci v tom istom odbore. Ináč hrozí, že posudzovanie bude skreslené nedostatočnou znalosťou problematiky, organizačnými, či nebodaj finančnými vplyvmi. To by bola cesta do pekla pre lekárov, ale najmä pre pacientov.Vytvorenie tzv.garantov pre zdravotnícke zariadenia problém nerieši – garant nezaručuje nezávislé prešetrenie odborného či etického postupu, nezaručuje dodržanie štandardných podmienok pre CME-CPD atď.
Zhrniem to asi takto: Lekárska komora by mala byť stelesnením lekárskeho umenia a svedomia. Lekárske povolanie možno považovať za slobodné vtedy, keď sú medicínske rozhodnutia lekárov ovplyvnené len medicínskymi a etickými pravidlami, tvorcom ktorých je práve komora. Dá sa to dosiahnuť (priznávam, že paradoxne) buď povinným členstvom, alebo striktným rešpektovaním názorov a rozhodnutí komory (medicínskych a etických, nie politických) orgánmi moci, spoločnosťou a samotnými lekármi. Druhý spôsob je kultivovanejší a Vy, pán minister, ho môžete podstatnou mierou pomôcť presadiť.
Komora, ak má mať zmysel, musí pracovať minimálne vo dvoch rovinách – sektorálnej a regionálnej. Regionálna rovina je v súčasnosti v podstate vyriešená, regionálne sekretariáty a orgány fungujú a sú k dispozícii členom.
Zintenzívnenie práce v odborných sekciách sa v uplynulom roku nestretlo s pozitívnym ohlasom v časti prezídia SLK, čo bola z môjho pohľadu škoda. Komora je zo zákona fixne rozdelená na dve sekcie – privátnych lekárov a lekárov zamestnancov. Osobne takéto delenie považujem dnes za podružné a hlavný dôraz by som kládol na vytvorenie fungujúcich odborných sekcií ako na slovenskej tak aj na regionálnej úrovni.
Už teraz viem, že naštartovanie práce odborných sekcií v komore sa stretne, možno paradoxne, aj s nevôľou niektorých predstaviteľov odborných spoločností našej partnerskej organizácie – SLS. Je to škoda, lebo na Slovensku vlastne odborné sekcie pod hlavičkou SLS už fungujú (a mnohé veľmi dobre), len nemajú zo zákona dané povinnosti a práva.
Komora má veľa práce pred sebou a všetci, ktorí chcú pomôcť sú vítaní. Len mám trochu obavy, do akého rámca bude posadená po prijatí nového zákona o poskytovateľoch a stavovských organizáciách. Dúfam, že pán minister prekoná averziu k „odborárom“ ukrytým v SLK a prispeje k tomu, aby mal v komore dôstojného partnera, ktorý zastupuje skutočne všetkých lekárov.
219-ka (terajší zákon o SLK) je o ničom. Vďaka exministrovi Kováčovi, ktorý z pôvodného návrhu zákona z dielne SLK vygumoval temer všetky kompetencie, ktoré lekárske stavovské organizácie v Európe majú. Na Slovensku je totiž stále hlboko zakorenená viera v štátne úrady a v centrálne riadenie, a opačne, nedôvera spoločnosti k samospráve.
Tiež tu existuje silné presvedčenie obyvateľov, že lekár vždy musí. Takto to ale v zdravotníctve nefunguje a nikdy dobre fungovať nebude. Lekár totiž predovšetkým musí chcieť.
Je preto najvyšší čas 219-ku zmeniť. Minister Zajac to chce urobiť, ale jeho návrh zákona o poskytovateľoch je prinajmenšom kontroverzný.
Tak napr. povinné členstvo. UK a škandinávske štáty ho nemajú zakotvené (členmi je však viac ako 90% lekárov), stredoeurópske krajiny ho majú. Pripusťme, že nútiť ľudí robiť veci, ktoré nechcú, sa nepatrí. Pýtal sa ale niekto obyvateľov, či chcú platiť povinné zdravotné poistenie?
Podstatnejšie ako povinné členstvo sú však kompetencie komory. Lekári daného odboru v danom regióne majú majú mať právo zásadne ovplyvňovať dianie v odbore a regióne tak, aby mali dobré podmienky k výkonu svojho povolania. Ak komora (a teda samotní lekári) bude mať zo zákona málo rozhodovacích kompetencií a veľa represívnych úloh voči svojim členom, lekári ju budú považovať za zbytočnú a organizácia zanikne.
Lepšia alternatíva ako samosprávna stavovská organizácia na presadzovanie vôle lekárov zatiaľ na svete neexistuje a je len otázka času, kedy na to prídu aj slovenskí lekári. Je to model, ktorý je najprijateľnejší dokonca aj pre pacientov. Minister zdravotníctva, ktorému záleží na dobrom fungovaní rezortu, potrebuje partnera, akým je dobre fungujúca, rešpektovaná lekárska komora. Tá dnešná slovenská má pred sebou ešte riadny kus cesty. Pán minister jej môže pomôcť, alebo ju potopiť. Nepredpokladám, žeby sa pokúšal o to druhé – považujem ho za chlapa, ktorý sa nepotrebuje vyhýbať konfrontáciám hoci aj s nepríjemným partnerom.
MH,
pan minister ma pravdu. Urobte to, prosim, pre dobro pacientov a Vasich kolegov – intenzivistov. Radi by sme vyuzili Vas vedomostny potencial aj na pode SLK, ale ak dokazete presadiť aspon cast svojich nazorov (publikovanych na tejto stranke) priamo cez ministerstvo, budem uprimne rad.Ešte ku kolektívnej vine, alebo lepšie povedané k vine ako takej. Jej dokazovanie nie je vždy ľahké. MH správne upozornila, že výkony sú aj pri postupe lege artis zaťažené výskytom komplikácií, pričom niektoré sú, žiaľ, aj smrteľné.
Ak zomrie pacient evidentne v súvislosti s diagnostickým alebo liečebným výkonom, je pre poskytovateľa (nemocnicu) jednou z najvyšších priorít zabrániť opakovaniu takejto tragédie. Niekedy je skutočne nutné zavrieť celú nemocnicu, častejšie však stačí poveriť dotyčného kolegu inými úlohami do vyšetrenia prípadu. Väčšinou to príjme s vďakou – kto raz prežil autohaváriu, má istý čas strach zo šoférovania.
Dôležitou súčasťou zvyšovania kvality je sledovanie a vyhodnocovanie komplikácií alebo nežiadúcich udalostí, aby sa mohli odhaliť a odstrániť systémové chyby (na ktoré doplácajú naši pacienti). K tomu je potrebné, aby lekári svoje chyby hlásili.
Obávam sa, že ak budeme v prípade medicínskych nehôd postupovať metódou neúmerne silných preventívnych, alebo ak chcete sankčných opatrení, povedie to k poklesu ochoty lekárov hlásiť nežiadúce udalosti.
Mimochodom, pozná niekto na Slovensku metodický pokyn obsahujúci zásady a pokyny pre zavádzanie centrálnych venóznych katétrov?
Dovolím si trochu oponovať. Lekára platí pacient (alebo jeho sponzor). Že je to väčšinou cez poisťovňu, je len technický detail. Pacient by preto mal mať pacient právo prinajmenšom spolurozhodovať o tom, kde sa bude liečiť – a komu jeho peniaze poisťovňa vyplatí. Iste, čím menej do poisťovňe vložil a čím je jeho liečba nákladnejšia, tým väčší dôvod má poisťovňa kontrolovať účelnosť čerpania prostriedkov. Pasovať však poisťovne do polohy výlučného nákupcu výkonov v záujme ekonomizácie, a týmto im určiť rolu tvorcu siete, môže byť kontroverzné. Pacient chce najkvalitnejšie riešenie, poisťovňa najlacnejšie. Argument, že pacient sa sám nemá možnosť kvalifikovane rozhodnúť, neberiem. Žijeme vo veku informácií. Určite by mu však v rozhodovaní pomohol systém akreditácie zdravotníckych zariadení a permanentného vyhodnocovania kvality národnými, či medzinárodnými akreditačnými inštitúciami s účasťou štátu, komôr a hoci aj poisťovní.
