Reakcie
-
Príspevky
-
Trochu to zjednoduším: Rast zamestnanosti = pokles nezamestnanosti. Abstrahujme od demografických, regionálnych a legislatívnych vplyvov (vyraďovanie časti nezamestnaných zo štatistík, napr. pre nespoluprácu). Takže hovoríme asi to isté, len každý inými slovami 🙂 Len zdôrazňujem: poklesom nezamestnanosti klesajú aj nároky na sociálnu sieť, ergo uvoľňujú sa zdroje štátneho rozpočtu na ďalšie prerozdeľovanie. A súčasne stúpajú príjmy z priamych daní …pardon, odvodov z práce.
Ale k tým odvodom:
(Abstrahujme od rozdielnych zárobkov a pripustme, že všetci majú vymeriavací základ minimálnu mzdu)
SZČO platia na zdravotné poistenie (správnejšie: zdravotnú daň) 14% z vymeriavacieho základu, poberateľ príjmu zo závislej činnosti 4% + 10% za neho platí zamestnávateľ. Takže v globále platia obidve skupiny do systémov zdravotnéo poistenia rovnako. Ale štát si zas dal výnimku – on tých 10% platiť nemusí. Takže de facto platí len 28,6 % z toho, čo zamestnanci a SZČO.
Neviem, ale mám dojem, že táto disparita sa nedá nazvať solidárnosťou, najmä ak si uvedomíme, že ide o skupiny (deti a dôchodcovia), kde chorobnosť je (ako som bol informovaný) vyššia, ako u ostatnej populácie.
S ich počtami veľa zázrakov nenarobíme. Ale stále tu rezonuje príncip aj liberálny aj občianskokonzervatívny : rovnaké práva, ale aj rovnaké povinnosti.
Mierne odlišná je problematika nezamestnaných. Aj za tých (pokiaľ sa aktívne uchádzajú o zamestnanie, teda de facto pracujú na tom, aby mohli pracovať) by mal štát platiť ako zamestnávateľ (10%) a sami by mali platiť z podpôr tie 4%. A pokiaľ by nevyvíjali aktivitu pri hľadaní, vtedy by to mala byť sankcia….teda zníženie platieb na 4%. To by bolo možno motivačnejšie, ale určite spravodlivejšie. A do systému by dostalo viac zdrojov.
Je jasné, že ak poklesne nezamestanosť o 1% tým, že sa vytvoria pracovné miesta aspoň na úrovni minimálnej mzdy, stúpnu v súčasnosti prijmy systému zdravotných daní (pardon, odvodov) za tú istú skupinu dvaapolnásobne už po znížení o doteraz platené odvody zo ŠR.Ako ekonóm si myslím, že daňový systém máme nastavený relatívne dobre. Nie je zdravé pričasto meniť jeho zásady. Preto si nemyslím, že by sa mali úvahy uberať smerom znižovania priamych daní, teda daní z príjmu zo závislej činnosti (od zamestnancov), dane z príjmu fyzických osôb (podnikateľov) a dane z príjmu právnických osôb. Kto si prečíta zákon o štátnom rozpočte na rok 2004, zistí, že tieto dane majú relatívne malú váhu v príjmovej časti. Podstatne vyššiu váhu majú nepriame dane (DPH a spotrebné). Takže úvahy o znížení priamych daní zaváňajú skôr populizmom, než snahou reálne pomôcť občanom.
Ak by sme chceli mermomocou hovoriť o znižovaní daní, tak sa venujme niečomu, čo sa daňami nenazýva, ale ako dane sa chová – platbami odvodov. Osobne si myslím, že pre rozhýbanie podnikateľských aktivít a znižovanie výšky nezamestnanosti bude mať väčší efekt zníženie vysokých odvodov do sociálnej poisťovne, ktoré sa považuje za hlavnú brzdu zvyšovania zamestnanosti.
Máte pocit, že to nesúvisí so zdravotníctvom? Ale súvisí, a veľmi. =D>
Ak sa zníži nezamestnanosť o 2%, dochádza k výrazným úsporám výplat podpôr v nezamestnanosti. A ušetrené prostriedky sa dajú (samozrejme po schálení rozpočtových opatrení) preliať do zdrojov zdraovtných poisťovní. Napríklad zvýšením základu pre platbu odvodov za poistencov štátu …. teda zrovnoprávnením povinností platenia. Zatiaľ štát sám seba pozitívne diskriminoval – dal sám sebe úľavu na platení. [-X
Stále mi nikto ešte nevysvetlil, prečo sa každý rok v štátnom rozpočte plánujú menšie zdroje do zdravotníctva, ako náklady. Porekadlo o perine som už počul. Ale ešte stále som nepočul, ako prinútiť objednávateľa služby, aby za ňu zaplatil. A taktiež som nečítal, čo sa stane poskytovateľovi služby, ak ju odmietne poskytnúť, pretože vie dopredu, že mu ju nikto neuhradí. Lepšie povedané, to len tuším: Odvolajú riaditeľa (ktorý to v tej chvíli nevedel nijako ovplyvniť), budú trestne stíhať lekára podľa § 237 a238 Trestného zákona. Ale sú tí dvaja za to vinní?Len tak na okraj:
FNsP opakovane inzerovala ponuku na prijatie stomatochirurga, ergo aspoň mnimálne úsilie vyvinula ešte prv, ako došla zamietavá odpoveď (inzercia v SME z júna a júla).Oráve indexom rizika sa (ak sa dobre pamätám) oháňala VZP pri presadzovaní prerozdeľovania 🙂 Pokiaľ viem, tak pri všetkých problémoch sa VZP oháňa práve zlou štruktúrou poistného kmeňa, viazaného na nízke platby ŠR.
Ale vážne: doby, kedy zamestnávateľ neplatil nielen odvody zrazené zamestnancom, ale ani svoje, sa pomaly končia. V tomto smere bola vtedajšia novela Trestného zákona naozaj účinná. A nepredpokladám, že sa bude opakovať situácia, ktorá navodila pád DZP.
Takže ak vznikne nová (trebárs PENTA) poisťovňa, bude nábor robiť predovšetkým vo firmách, hlavne súkromných. Bude totiž chcieť mať čo najvyšší výber poistného na hlavu, čo je viac ako logické.To bude asi drobný omyl.
Žiadna poisťovňa nebude mať záujem o poistný kmeň, v ktorom budú mať vysoké percento dôchodcovia, nezamestnaní, deti a žiaci…..teda tzv. poistenci štátu, na ktorých tento (inak dobrotivo sa tváriaci strýček platí) viac ako mizerne? Paradoxne, ale najlepšie platiaci poistenci (zamestnanci a podnikatelia) majú nižšiu nemocnosť, než práve uvedené kategórie.
BtW: Prečo by VZP trvala na redistribúcii poistného na základe solidárnosti?AH popisuje stav, aký by mal byť…teda ideálny. Súčasná prax (a obávam sa, že to pretrvá aj po prijatí nových zákonov):
Poisťovňa objedná výkon v nemocnici, na ktorý má táto akreditáciu ( Zlámaná Lehota, BA, BB alebo iné) z akýchkoľvek dôvodov (cena, bratranec a iné), avšak len do výšky určitého objemu . Objednaním sa zaväzuje zaň i zaplatiť (napr. zálohovou platbou). Výkon sa vykoná. Výsledok:
Po skončení kvartálu odmietne preplatiť tie výkony, ktoré boli vykonané nad dohodnutý objem. Že boli vykonané l.a., ju vôbec, ale vôbec nezaujíma. Ona jednoducho viac peňazí nemá.Neviem, ako by som to povedal…..
Stále hmlistý, rozmazaný a nejasný obraz budúceho správania poisťovní. Ale už z jeho kontúr sa mi marí, že je chimerický. Pretože ak by som bral doslova všetko, čo sme tu popísali, tak liečnie pacienta by vyzeralo asi tak, že sa pôjde dať najprv diagnostikovať a s diagnózou by šiel do svojej poisťovne. Tam by mu predložili katalóg, aké je kvalitné a koľko stojí liečenie v tom ktorom špitále a povedali by mu: Pôjdete tam, kde je pomer kvality a ceny pre nás najvýhodnejší, teda 330 km od Vášho bydliska… A ak sa rozhodnete pre miestnu nemocnicu, ktorá ten istý výkon robí, tak im to jednoducho nepreplatíme….Mám to chápať takto?
Aký je dnešný stav?
Teória: Pacient príde v rámci slobodnej voľby z iného okresu alebo kraja, zistia, že ho musia liečiť. Ak to nie je urgent, O.K., počkáme na vhodné obdobie (najlepšie začiatok kvartálu). Ak je to urgent, tak ho začnú liečiť a pisťovňa zaplatí jeho liečenie.
Prax: Pacient príde v rámci slobodnej voľby z iného okresu, zistia, že ho musia liečiť…. a nastanú rozpaky (nie pred pacientom): Kto to zaplatí? Presunie poisťovňa jeho peniaze? Neviem o prípade, že by to tak spravila. A tak pacient zo Zlámanej Lehoty, poslúchnuc miestnych doktorov, príde do Prešpurku (BB, KE, ZA……), kde ho vykurírujú, ale peniaze zhrabne Zlámaná Lehota. A tak jednoduchšie bude mu povedať, že sú tak dlhé čakacie lehoty, že by do tej doby od bolesti skolaboval.
Ale éjha, problém….je koniec kvartálu a doviezli sme pacienta v komatóznom stave. Limit od poisťovne vyčerpaný, ale na bráne ho nechať nemožno….(dokonca aj za dve minúty padne riaditeľova hlava). Tak ho špitál vykurýruje, ale zaplatené nedostane….. A nedajboh, ak im tam ešte exituje….to bude špitál potrestaný 2x. Ani nezaplatia a ešte mu znížia (vraj pre nízku účinnosť liečby a vysokú úmrtnosť) ceny za výkony. Že je to choré? Možno. Ale je to každodenná realita väčších nemocníc. =D>
A realitou je aj to, že tá veľká špecializovaná nemocnica musí urobiť aj appendix, ak si to pacient želá. Ak neurobí, pacient podá sťažnosť…. a mimoriadka je na sveteMám tomu rozumieť, tak, že poisťovňa sama rozhodne, od koho nakúpi? A že sa môže rozhodnúť, že bude nakupovať v Zlámanej Lehote len preto, že je tam riaditeľom bratranec generálneho riaditeľa poisťovne a náhodou tam vždy v v dobe poskytovania bude na dovolenke priateľ námestníka generálneho riaditeľa (ktorému, samozrejme, za odvedenú prácu budú musieť zaplatiť)? A ako sa bude poisťovňa rozhodovať, kto je na daný výkon lepší? Dérerka? Rooseveltka? Žilina? Bardejov? alebo predsa len tá Zlámaná Lehota?
To mi v tých zákonoch nebolo celkom jasné. Teoreticky áno, ale nevedel som si to predstaviť v praxi.
Mám pocit, že sa akosi nikto nechce zaoberať de facto nezákonným postupom poisťovní, a protiústavným odnímaním práva na úhradu poskytnutých služieb. Niekto má povinnosť niečo urobiť, ale iný nemá povinnosť mu to zplatiť?Mňo….nie celkom súhlasím. [-X
Aj mne je jedno, kto vlastní poisťovňu…..pokiaľ ten istý nevlastní aj zravotnícke zariadenia, napojené na ňu. Klientelizmus ako vyšitý, priam ukážkový.
Je logické, že ich bude všetkými možnými spôsobmi preferovať…veď to nerobí za svoje. On svoj zisk (z povoleného percenta na réžiu) dosiahne tak či tak.
Ale o čo dá viac jemu, o to dá menej ostatným. Aj tým, ktorí poskytujúc služby nad rámec schváleného limitu ich musia lege artis poskytnúť, ale oblížu za to dlaň.O prezamestnanosti v nemocniciach by sa dalo diskutovať veľa. Ale nemyslím, že je riešením hovoriť o nej nekonkrétne. V tom súhlasím s MH – ak Roosveltke zamestnávajú veľa ľudí v obslužných činnostiach, tak nie zo sociálneho cítenia, ale aby (paradoxne) znížili náklady. Pre mlaých poskytovateľov je outsourcing vynikajúca forma. Ale vždy je drahšia, ak tú istú službu vie zabezpečiť vlastným naplno zamestnaným pracovníkom. Nemá zmysel budovať vlatnú práčovňu trebárs v malom sanatóriu, ale veľký poskytovateľ by sa nedoplatil (veď aj dodávateľ musí mať zisk, a minimálne o ten musí zdvihnúť svoju cenu).
Detto údržba – na údržbu v malom zariadení nemá zmysel držať pracovníka, pokiaľ nebude robiť aj všetky ostatné drobné práce, teda „dievča pre všetko“. Ale nemocnica typu Rooseveltka by sa rýchlo položila, keby mala čakať na externého údržbára pri každej prkotine (napr. výmenu prasklej pneu….), alebo by sa nedoplatila.
Skôr si myslím, že než hovoriť o vysokej zamestnanosti by sa malo hovoriť o organizácii práce… a tá je vo verejnej sfére priam ukážkovo skostnatelá. Ak Rooseveltka trvalo vykazuje nižší počet lekárov na 1 000 postelí, vyšší počet liečebných zákrokov na 1 lekára…………(citácie z MH) tak asi nebude práve vzorový príklad prezamestnanosti, ale skôr pozitívny príklad pre ostatných.
Ak by to bol bežný podnik, ktorý dostane zaplatené priemernú trhovú cenu za svoje služby, nezávislý na platbách od poisťovne, ale od prijímateľa služby, tak by som chcel byť jeho akcionárom a brať dividendy na jeho ziskoch.A zas sme pri tom (pri čom inom ako pri peniazoch 😛 ): Ak má relatívne nižšiu mieru konštantných nákladov, než by sa z limitov dalo usudzovať, tak prečo jej furt a stále poisťovňa neplatí za skutočne odvedené výkony? Odpoveď je jednoduchá: nik poisťovňu nenúti, aby objednávala u toho, kto má vyššiu produktivitu. To sa fakticky ani nedá. Ale dá sa donútiť, aby zaplatila to, čo lege artis musel urobiť. Koniec koncov – kto vyrovnáva SAD a železnici výkony vo verejnom záujme? (Zľavy pre ZTP, ZTP-S, dôchodcov, vojakov……) Môžeme trikrát hádať. Nemalo by to byť aj v zdravotníctve? A nebolo by potom jednoduchšie tlačiť na Mikloša, a vysvetliť mu, že pokiaľ občan a štát nebudú mať k určitému systému rovnaké práva, ale aj povinnosti, systém sa nebude dať udržať?
Ten nárek o nedostatku zdrojov mi totiž pripomína nárek Cigána, čo každý deň znižoval kobyle kŕmnu dávku, až jedného dňa kobyla zdochla. A ten chudák srdcervúco nariekal: Prečo to spravila? Veď keby ešte dva dni vydržala, už by sa naučila aj nežrať 🙂K tým mimoriadnym udalostiam:
ak má zariadenie 300 zamestnancov a jednu mimoriadku do roka, tak zariadenie s 2 400 zamestnancami by ich (prísne štatisticky vzaté) mohlo mať 8….. Ak ich má podstatne menej, tak asi aj to je prejav vyššej kvality daného zariadenia.K tým „fjodorovká“ – vraj jednu dostal aj jeden super háklivý Narcis, ras na lekárov… a nesťažoval sa 😆 Ale to len agentúra JPP hlásila 😆
Vstup Penty do poisťovní vítam. Ich politika je jednoduchá. Kde vstúpia, sú len dve možnosti: 1) Zistia, že šliapli vedľa a veľmi rýchlo podnik pošlú ku dnu a zachránia aspo čo to z jeho aktív… 2) Vidia v podniku perspektívu a rýchlo ho postavia na nohy.
Mám pocit, že vstupom do poisťovní sledujú možnosť 2). A ich prvý krok bude jednoduchý – malé poisťovne, vysoká réžia ergo zlúčime ich (vrátane poistných kmeňov) a vytvorí sa vysoký zisk, ktorý zhrabnú. Pokiaľ niekto zo strany štátu nepovie: znížme povolené percento réžie z prijatých odvodov. Ale to si nedovolí, lebo by zabil VZP a Spoločnú. Takže krok Penty (ktorý je vždy a za každých okolností motivovaný ziskovo), bude paradoxne aj službou tomuto štátu – zníži sa počet poisťovní.
Paradoxne: svojho času uvažovala o vstupe do Perspektívy. Ale keď zistili, ako Hampl naletel Borisovi, rýchlo hodili spiatočku. Nechceli byť tými hrobármi. Že pokračovanie Hamplových chýb nakoniec zaplatil Vízner, je už iná pesnička :-(((
Kongresová turistika farmaceutov a lekárov: Ak by preslkripciu poskytovateľa niekto kontroloval aj z hľadiska financií a súčasne ak by bola preskripcia u veľkých poskytovateľov posudzovaná aj oddelením kilinickej farmácie (aj tam aj tam ex ante, nie ex post), myslým, že by dosť radikálne poklesla. spolu s poklesom cien liekov.ale stále mám pocit, že raz je to o jablkách…. a keď to nejde, tak skočíme ku hruškám.
Otázka zdrojov: čo keby sme povedali, že príjemcovia príjmu zo závislej činnosti (zamestnanci) a samostatne zárobkovo činné osoby (podnikatelia) budú platiť rovnako, ako poistenci štátu? Asi by sa systém zrútil, a to veľmi rýchlo. To je prvá nerovnosť.
Druhá nerovnosť spočíva v nerovnakom postavení poskytovateľov zdravotných služieb, ich konečného príjemcu (občan) a toho, kto má za tie služby zaplatiť (poisťovne). Každý chce uplatniť svoju pravdu. A hneď. A podľa možnosti ešte včera. Pre zjednodušenie vynechajme konečného príjemcu (občana). Všetci strážia jeho práva, je to otázka výsostne politická, do nej sa každý boji šliapnúť. I keď v ústave je zakomponované veľké klamstvo (bezplatné zdravotníctvo, ktoré nikdy nebolo bezplatné)… ale budiž, nebudem teraz tú tému otvárať.
O nerovnoprávnom postavení poskytovatovateľov voči poisťovniam sme sa „namleli“ dosť. A v tom vidím jeden zo zádrhelov. Obmedzujeme zdroje, ale neumožňujeme ich spravodlivé rozdelenie podľa vopred stanovených pravidiel. Zápas je už v polčase, a na pravidlách (systém) sa ešte len pracuje. A do tej doby asi niektorí prídu na bubon. Pokiaľ otecko štát veľkodušne nezasiahne a (nesystémovo) ich neoddĺži.
Tretia nerovnost: Efektivita. Čo to presne je? Ako ekonóm ich poznám veľa druhov, ale všetky sú definované. Kde nájdem pravidlá efektivity v zdravotníctve? Lebo sa rád poučím, veď učím sa celý život, som na to zvyklý. Podľa mňa efektivita je poskytnúť niekomu službu v požadovanej kvalite a rozsahu a mať náklady nižšie, ako príjmy za poskytované služby. Ale kto určuje ceny? Mám pocit, že tie sú určované jánošíkovský – od buka do buka. Alebo podľa výšky prijatých zdrojov? O.K. Ak musím akceptovať cenu, aká je, beriem, dokážem sa prispôsobiť. Ale nikto by ma nemal nútiť, aby mi boli určené hranice objemu poskytovaných výkonov. Alebo, ak je to teda dočasne (to slovo nemám rád, raz to trvalo 21 rokov) nevyhnutné, aj to som ochotný so zaťatými zubami akceptovať, aj keď je to obmedzovanie hospodárskej súťaže. Ale potom musí byť chránený aj poskytovateľ, a nesmie ho nikto nútiť, aby poskytoval svoje služby nad dohodnutý (alebo inak vopred stanovený) objem bezplatne. To by bolo kóšer. Ale v súčasnosti nie je. Lebo zatiaľ sa to každý bojí povedať tomu, komu by to mal vysvetliť prvému – konečnému príjemcovi. A sme zas na začiatku #-o
Môj názor: pokiaľ sa nedefinujú pravidlá cenotvorby a tá bude postavená len na subjektívnom odhade od zeleného stolu, tak sa všetci poskytovatelia budú brodiť v marazme a triasť sa, kedy príde chvíľa, keď sami na seba vyhlásia konkurz.Ono je to v reále (a aj v účtovníctve) trochu zložitejšie. Subjekt vyúčtuje výkony vo výške 30 mil. Sk. Poisťovňa urobí kontrolu a pre rôzne (vo väčšine prípadov čisto administratívne) závady nakoniec dospeje k číslu 24 mil, ktoré je ochotná uhradiť. Pritom v zmluve za príslušné obdobie určila (podľa jej slov iba orientačný, teda prekročiteľný) limit 25 mil. Sk. Lenže subjekt mal náklady 28 mil. Sk. Takže skutočná úhrada je 24 mil, pohľadávka voči poisťovni 6 mil., mala by sa účtovať ako škoda (ak je rozdiel odmietnutý pre závady na strane subjektu). Prax je trochu iná. Problém nastane, až si subjekt (napr. nemocnica) zabezpečí kvalitný software na sledovanie výkonov….. V tom momente bude poisťovňa trvať na výške limitu 25 mil. Sk (viac zdrojov skutočne nemá). Veľký subjekt s právnym oddelením by sa teoreticky mohol domáhať úhrady na súde. Lenže než by sa súd rozkýval, subjekt by (ak by bol s.r.o., a.s., alebo fyzická osoba) musel podať návrh na vyhlásenie konkurzu na seba pre platobnú neschopnosť. Ale bodaj by to vydržal….tu by sa nakoniec ukázalo v plnej nahote, že systém je finančne podvyživený. A nie zo strany neplnenia odvodov zo strany fyzických osôb alebo podnikateľských subjektov, ale zo strany najväčšieho dlžníka – štátu. (Pozri príspevok Perpetuum mobile oddlžovania).
Ale vrátim sa k meritu: Ak aj bude poisťovňa trvať na limite 25 mil. Sk, mala by zaplatiť celú hodnotu vykázaných výkonov. Alebo ak by túto povinnosť nemala s odvolávkou na zákon, tak by mal aj subjekt mať právo odmietnúť bezplatné poskytovanie služieb. Teda ku koncu obdobia by mal (čisto teoreticky povedané) každého pacienta ošetriť resp. liečiť ako nepoisteného, za plnú úhradu a nech si to on ide nechať preplatiť od poisťovne. Podobnú taktiku svojho času (aj keď z iných dôvodov) skúšali lekárne…..vieme, ako to dopadlo.
Takže asi nebude možné iné riešenie, než presne určiť hodnotu každého výkonu. Pri kontraktácii potom poisťovňa buď bude musieť buď určiť strop počtu (nie objemu) výkonov. alebo garantovať, že uhradí všetky reálne poskytnuté výkony….ale potom limit bude môcť byť len ako orientačná hodnota. A pôjde sa trhovou metódou – kto bude vyžiť z poskytnutých platieb, ten sa udrží. Niekto len za cenu živorenia, ale mnohí zistia, že na to jednoducho nemajú. A kto ponúkne, že bude ochotný ísť aj pod stanovené ceny výkonov (bude ich dumpovať a napriek tomu bude schopný prežiť), u toho si začne poisťovňa objednávať viac. Aspoň by teda mala, veď narába s verejnoprávnymi financiami.
Vízia krásna, ale… kto ju rozvinie a presadí?
Problém reformy je ten, že šestica zákonov ukladá práva a povinnosti kdekomu, ešte aj dupľovanú kontrolu plnenia povinností zabezpečuje….. Len tomu najväčšiemu hriešnikovi a dlžníkovi sa akosi vyhýba. A pokiaľ štát bude liberalizmus (teda rovnaké práva a povinnosti pre všetkých) upltňovať na každého okrem seba, tak sa reforma (resp. jej finančná časť) bude točiť ako pes naháňajúci svoj chvost…teda v bludnom kruhu.Všetci tu nariekame nad (akoby) svojvôľou poisťovní, ktoré sa z nášho pohľadu chovajú ako škrečkovia. Zdá sa nám, že ten priškrtený peňazovod je ich svojvôľa. Opticky áno. V skutočnosti asi nie. Nie som si istý, či ten nárek nemá byť spoločný. Zo zákona sú správcovia peňazí, ktoré vtekajú do systému. Ono aj tie poisťovne môžu dať len toľko, koľko majú v hrnci, pod dno nemôžu. A tiež nemôžu tie peniaze dávať len tak na pekné oči a silné lakte. V tom si myslím, že je určité pochybenie, resp. nedocenenie druhej strany problému zdravotníctva.
Nechcem hájiť poisťovne. Ale pokiaľ sa nedajú jasné pravidlá, koľko za ktorý výkon sa má platiť tomu, kto ho vykoná….a hlavne MUSÍ SA platiť za skutočne odvedené výkony, tak aj poisťovne budú len v úlohe fackovacích panákov. Mata Hari tu nenápadnymi slovami pokázala za jeden z najzávažnejších nedostatkov systému – nedostatok porovnateľnosti. Ak niekto má náklady na (ľubovoľný) výkon 14 000, iný 36 000, a väčšina ho spraví za 20 – 24 000, tak asi by sa mala cena za výkon pohybovať v tom intervale 20 – 24000 Sk. A ten, ktorý je schopný znížiť náklady (priame aj režijné) pod cenu, bude ziskový, ten druhý bude stratový a časom ho buď prestane vôbec robiť alebo pôjde do konkurzu…. Zdanlivo jednoduché. Len zdanlivo. Fakt je ten, že vôbec nie sú známe kritéria, podľa ktorých by mali byť výkony oceňované. A mám pocit, že ani pomaly nebude mať kto ich tvoriť. V nemocniciach okresali administratívnu zložku tak, že tá len s vyplazeným jazykom zvláda bežnú agendu. Prečo by si ešte sama pridávala prácu s hľadaním alebo vymýšľaním nejakých rozborov a normatívov? Keď ju do toho nikto nenúti? Veď nadávať na poisťovne je tak jednoduché. A poisťovne pre zmenu nemajú relevatné údaje, podľa ktorých by to ocenenie vedeli urobiť. Tak strihajú ceny výkonov Jánošíkovsky – od buka do buka. Preto Mata Hari (oprávnene) poukazuje na také nezmysly, aké boli doručené Roosveltke. A ešte jeden názor – cena výkonov by v žiadnom prípade nemala obsahovať liekovú zložku. Stále si myslím, že preskripcia musí byť viazaná na reálnu anamnézu KONKRÉTNEHO pacienta. A ceny liekov by mali strážiť klinickí farmaceuti a revízni lekári poisťovní. Mám pocit, že by sa to na spotrebe liekov prejavilo poklesom ich spotreby v Sk (v prepočte na bázické ceny).
