Takto nejako sa kasali v tridsiatych rokoch minulého storočia stalinskí budovatelia lepších zajtrajškov. Pokiaľ by to iba hovorili, prosím, propaganda bola vždy zaujímavá. Oni to však aj naozaj skúsili, chceli otočiť tok Jeniseja či Amuru. Skončilo sa to veľkým fiaskom, nakoniec tak ako sa skončil celý 80-ročný komunistický experiment. My sme tiež získali presadiť. Asi sme sa mýlili.
V zdravotníctve je pôsobenie Smeru zatiaľ veľmi chaotické. Tvrdili, že majú koncepciu, pripravili ju údajní odborníci strany. Napríklad Marián Kováčik, za prvej Dzurindovej vlády štátny tajomník ministerstva zdravotníctva, ktorý si po voľbách robil zásluhy za to, že v programovom vyhlásení vlády bude explicitne uvedené, ako sa naďalej budú chrániť zahraničné investície v zdravotníctve.
Chápal som to tak, že niekto uvažoval, že sa medzinárodne zmluvy dodržiavať nebudú. Všade inde je to samozrejmosť a ani u nás to nemôže byť predsa zásluha. Rovnako sa na tej koncepcii podieľali ľudia, ktorí sa musia ukazovať, aj keď nie je prečo. Napríklad taký Eduard Kováč, ktorý urobil obrat – už ani on sám nevie po koľkýkrát – a momentálne nie veľmi úspešne popiera to, čo hlásal ešte pred rokom, ale súčasne pred rokom popieral to, čo hlásal pred dvoma rokmi.
Likvidácia poplatkov, ktoré obmedzovali nadbytočnú spotrebu a ktoré jednoznačne preukázali svoj efekt, nepriniesla očakávané zlepšenie finančnej situácie pacientov, skôr naopak. Lekári ambulantného sektora prišli o isté zdroje a podobne aj nemocnice. Ambulantný sektor však predpisuje 90 percent všetkých liekov a náklady na ne tvoria najväčšiu položku výdavkov. Ambulantní lekári sa už teraz cítia novu mocou oklamaní a zaskočení. I to je dôvod, prečo veľmi rýchlo obnovili svoje (zlo)zvyky v liekovej politike. Lekári si stratené príjmy nahradia zbytočným predpisovaním liekov veľmi rýchlo. To však pre pacienta znamená iba vyššie doplatky na lieky, kde halierová úspora na DPH je nahradená desiatkami až stovkami korún nových výdavkov na lieky.
.redukovať, ale podľa čoho?
Avizovaná redukcia siete by bol naozaj veľmi potrebný krok. Takto usporené prostriedky by naozaj mohli mohutne podporiť rast miezd. Je s ňou však spojené množstvo otázok, ktoré nie sú zodpovedané. Napríklad voľba kritérií potrebných na kvalifikovanú redukciu lôžok. Poisťovne mali podľa zákona kontrahovať iba tých, ktorí naraz spĺňajú kritéria kvality i ceny. Slovo cena je však u tejto garnitúry asi také kacírstvo, ako bolo za inkvizície veriť v diabla. A kvalitu odsunuli primitívnou novelou niekde do budúcnosti. Účastníci zdravotníckeho trhu však potrebujú okrem prázdnych rečí poznať aspoň nejaké kritéria, podľa ktorých sa bude sieť redukovať. Kto tú redukciu vykoná? Vari budú mestá a VÚC samy uvedomele likvidovať svoje zariadenia? Vláda mohla hravo použiť pripravené nariadenie vlády o minimálnej sieti, ktoré je na Úrade vlády od mája 2006. Tento materiál prvýkrát v dejinách Slovenska dával istý kvantitatívny pohľad na počet poskytovateľov na základe najmodernejších vedeckých kritérií a s cieľom zachovať minimálnu dostupnosť a bezpečnosť. Metódou ministrovho mlčania a rečí hovorkyne Balázsikovej redukovať sieť, v ktorej 75 percent účastníkov ani štátu nepodlieha, asi nepôjde. Boj so zdravotnými
poisťovňami mal zatiaľ jednu – pre vládu neúspešnú – fázu. Išlo o návrh poslaneckej novely, ktorou sa okrem iného malo prikázať všetkým poistencom, za ktorých platí štát, povinne sa poistiť v štátnych poisťovniach. Výsledkom chaosu, ktorý tento návrh vyvolal, bolo, že nakoniec vláda dosiahla svoj cieľ a podarilo sa jej zlikvidovať predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Prosím, čistky robila aj prvá Dzurindová vláda, asi je to súčasť politickej kultúry.
Ibaže druhá Dzurindova vláda schválila zákon, ktorý dával Úradu nezávislosť od výkonnej moci. A Úrad je tá inštitúcia, ktorá má sledovať likviditu a platobnú schopnosť poisťovní. Aj tých, ktoré patria štátu a ktoré budú platiť účty za nezmyselné sľuby tejto vlády. Či naozaj jeden zo zakladateľov Smeru (vtedy ešte tretej cesty) dokáže v role predsedu dlhodobo „prižmúriť oči“ nad insolventnosťou štátnych poisťovní, je otázka, ktorú treba pozorne sledovať. To prižmurovanie je inak zatiaľ jediná kvalifikácia, ktorú nový predseda na takú náročnú funkciu preukazuje.
.o zakazovaní zisku
Robert Fico vidí, že nie je všetko, ako si pred voľbami predstavoval, najmä keď doslova bičoval vysoké očakávania občanov a zdravotníkov. Kde sú avizované zvyšovania platov a kde sú na ne peniaze? Ako splniť sľuby zdravotníkom, aby vydržali dovtedy, kým príde k moci? Stará boľševická taktika je odviesť pozornosť a hľadať nepriateľa. Nepriateľom sa stali súkromné zdravotné poisťovne. Na odvedenie pozornosti slúži Ficov manéver spočívajúci v tom, že sa on osobne postaví na čelo tohto boja. A pre občana treba symbol tohto boja, a tým má byť zákaz zisku. Pozrime sa bližšie na tento nezmysel. Poisťovne totiž ani doteraz nemohli tvoriť zisk, pokiaľ bol čo i len jeden pacient na čakacej listine. Musia na takého klienta vytvárať rezervy, a tie im zvyšujú náklady. Stačilo iba schváliť vyhlášku o čakacích listinách, dokončenú už v máji 2006, a problém by neexistoval. Korektný by bol plošný zákaz zisku pre všetkých účastníkov trhu – pre súkromných lekárov, súkromných distribútorov, súkromné lekárne, súkromné nemocnice. Že je to hlúposť? O nič väčšia než zakazovať najprirodzenejší ekonomický parameter iba malej časti tohto segmentu trhu.
Ďalší manéver bude o niečo profesionálnejšie pripravená hrozba presunu poistencov štátu do verejnoprávnych poisťovní – ako prvý pokus, ktorý robili poslanci Smeru. Toto však bude pre Roberta Fica zložitejšia záležitosť. Najprv tu totiž musia takého poisťovne byť – zatiaľ sú všetky akciovými spoločnosťami. Máločo tak nahnevá poistencov ako ich násilný presun do jednej či dvoch štátnych spoločností, pričom je jedno, či akciových, či akýchsi chimérických verejnoprávnych. To, že ich to môže navyše aj vážne poškodiť, iba prileje olej do ohňa a významné zníži preferencie Smeru. A tie sú momentálne posvätnou kravou najsilnejšej koaličnej strany. Tí, čo o tom hovoria, asi nevedia, že každé poistné sa medzi poisťovňami prerozdeľuje podľa indexu rizika. Tak sa dá dosiahnuť, aby boli zhruba rovnaké zdroje na rovnakú potrebu (ak chcete, chorobu), pričom je na vstupe skoro jedno, v ktorej poisťovni je poistenec poistený. Správne by sa malo široko diskutovať, či parameter veku a pohlavia je dostatočný, či by sa nemal pridať ďalší, povedzme, chorobnosť poistného kmeňa. My sme začali práce na vyhodnotení ďalších parametrov.
Dospeli sme k názoru, že by bolo potrebné zohľadniť chorobnosť kmeňa objektívnymi, a nie ideologickými kritériami. Žiaľ, vplyvom tlaku vtedajších lobistov z prostredia štátnych poisťovní, to poslanci vtedy v parlamente nechválili.
Minister zdravotníctva mal z toho pohľadu pomerne jednoduchú situáciu. Nebyť prvej nepríjemnosti s odbormi, ktoré urgujú nesplniteľné, ale sľubované zvýšenie miezd, bol by jeho celoživotný údel byť iba pobočníkom, ktorý je príjemný. Asi pre túto vlohu
ho aj za predchádzajúcej vlády tlačili vtedajší koaliční politici vyššie, preto sa však určite nestal ministrom. To skôr preto, že si niekto myslel, že táto jediná vloha, ktorú preukazuje, sa môže oplatiť. S Robertom Ficom na čele frontu bude mať asi pánov dvoch. Zvláštnym fenoménom je správanie súkromných zdravotných poisťovní. V dobe, ktorá im nie je priaznivo naklonená, by mali v prvom rade spoločne hájiť svoje záujmy. Založili si spoločné združenie, jeho hodnotu však úplne devalvuje verejné vystupovanie iba dvoch ľudí, ktorých naozaj nemôže brať vážne nikto, a tobôž nie takáto vláda. Navyše, ak ich vzájomné boje pretrvávajú v čase, keď iba elementárna jednota môže znamenať úspech v spoločnej obrane.
Jedna z poisťovní pochybila v tom, že si preťahovala svojich vlastných poistencov medzi svojimi dvoma poisťovňami, druhá zasa v tom, že angažovala nekvalitnú a nezodpovednú náborovú firmu. Ich vzájomná nevraživosť mimoriadne vyhovuje Robertovi Ficovi, pretože vie, že operácia znárodňovania zdravotných poisťovní je mimoriadne ťažká, navyše s veľmi neistým výsledkom.
.ale rieky sa otáčať nebudú
Kvalita zdravotnej starostlivosti sa napriek tomuto chaotickému pôsobeniu vlády zlepší. To je dané najmä tým, že Slovensko sa už reálne odrazilo od ekonomického dna. Pokles nezamestnanosti, rast zamestnanosti a rast priemernej mzdy sú parametre, od ktorých je príjem zdravotníctva závislý. Zvýšené príjmy do systému vytvárajú predpoklady na modernizáciu systému. Z toho pohľadu Robert Fico samozrejme dobre vie, že žne bohatú úrodu cudzej práce.
Inou otázkou je, či sa nedá tento fantastický rast, na vzniku ktorého sa podieľala najmä druhá Dzurindova vláda, zužitkovať lepšie v prospech občana. Odpoveď znie, určite áno. Nie však spôsobom, ktorý si zvolili títo kvázi-socialisti – rozdávaním vzácnych zdrojov do spotreby a pre seba. Pokiaľ toto nezobudí opozíciu, zostane opozíciou, o ktorej sníva každá vláda. Ani táto vláda neotočí toky riek. Bude iba postupne dostávať do hlavy bumerangy vlastných predvolebných sľubov. Už sa k nim pomaly otáča chrbtom a, nakoniec, iné ani nemôže robiť.
Výsledkom bude stále viac a viac rán po hlave. Názor ministra zdravotníctva, že premiér za ním pevne stojí, sa zdá v tejto súvislosti dosť naivný. Vrhači bumerangov nestoja nielen za svojimi nesplniteľnými sľubmi, ale nestoja za nikým a nikdy.
Zdroj: .týždeň 7/2007