V roku 2021 časopis .týždeň venoval množstvo priestoru zdravotníctvu. To je fajn. Koncom roka sa vyjadrili niektorí šéfovia poisťovní aj analytici´, aj iní. Opatrne, bodaj by nie, keď sú viac menej závislí od priazne vládnej koalície. Prinajmenšom, keď nepomáha, aby im aspoň neškodila. Preto na mne ostal tak trochu politický komentár.
Tvár prvá: očkovacia, alebo ako to urobiť čo najhoršie
Posledné dni roku 2020 a celý rok 2021 bolo témou očkovanie proti covidu-19. Vládna koalícia zvolila model, očkovanie malo byť akousi odmenou za zásluhy. V tomto duchu sa nakoniec niesli všetky zmätky spojené s touto mylnou predstavou. Ako prvý mal byť verejne očkovaný najzaslúžilejší občan, všeobecne známy. Zvolili si profesora, ktorý mal v čase očkovania 60 rokov. Pritom tvrdili, že prví musia byt očkovaní seniori. Náš prvý očkovanec nevzbudil žiadne veľké nadšenie ani u laikov, ani v odborných kruhoch. Je známe, že vysokoškolské tituly, tak povediac „ à la card“ rozdávali školy, ktoré viedol a tie sa potom hmýrili rôznymi čudnými doktorandmi, docentmi a profesormi. Samozrejme, mohli požiadať napríklad doktorku Evu Sirackú, alebo veľa iných, vhodnejších. Navyše, verejne sa nechal zaočkovať vtedajší podpredseda parlamentu, ktorý má vek vnukov. Tak trochu papalášizmus. Keď potom nechtiac prednostne zaočkovali bývalú poprednú tenistku, viedlo to k tomu, že v skrátenom legislatívnom konaní, ako inak, schválili zákon o vysokých pokutách za prednostné očkovanie. Dnes vieme, že jej zaočkovanie mohlo byť akým takým „píár“ v prospech očkovania. Spočiatku bolo očkovacích látok málo aj preto, že Slovensko ich objednalo málo. Nik z kompetentných však neoznačil vinníka zodpovedného za túto chybu. Aby zmätkov okolo očkovania nebolo dosť, vtedajší premiér a minister zdravotníctva mali prsty v nelegálnom dovoze ruských necertifikovaných očkovacích látok Sputnik V. Touto akciou vyvrcholilo úplne katastrofálne riadenie boja s pandémiou, pretože namiesto odborníkov sa do toho nanominovali politici. Odborníci im servilne pritakávali, tí, ktorí tak nerobili, boli odsunutí na vedľajšiu koľaj.
Ukázalo sa, že Igor Matovič a Marek Krajčí sú totálne neschopní čokoľvek riadiť. Matovič stratil všetok politický kapitál, ktorý získal oblepovaním víl. Vzniknutá situácia viedla k vládnej kríze a tá viedla k odstúpeniu Mareka Krajčího a presadeniu Matoviča z funkcie premiéra do funkcie ministra financií. Tento nezmyselný krok sa v konečnom dôsledku trvalo obracia proti celej koalícii. S očkovaním sú spojené ešte dve veci. V prvom rade vynikajúci výkon samospráv pri zabezpečení očkovania. Naopak, úplne katastrofálne pôsobenie politickej opozície. Nikde v kultúrnom svete nenájdete opozíciu, ktorá sa v takej miere, ako tá slovenská, postavila proti očkovaniu. Má na svojom triku veľké percento nezaočkovaných, ktorí najmenej sedemnásobne viac umierajú na covid ako očkovaní.
Tá druhá: personálna, alebo jeden za osemnásť a druhý za dvadsať bez dvoch
Mareka Krajčího nahradil Vladimír Lengvarský. Jeho jedinou známou kvalifikáciou bolo, že je kamoš ministra obrany. Na istý čas sa stal populárnym, najmä preto, že nič nehovoril. Sprvu to bolo isté osvieženie po chaose, ktorý dovtedy vládol. Treba tiež uznať, že sa nebál nahlas povedať, že by si Sputnik V nedal pichnúť, čím získal úhlavného nepriateľa v Igorovi Matovičovi. A ten to hlasno a opakovane dáva najavo. Lengvarský pokojne a najmä potichu, verný vojenskej tradícii, že kde noha vojaka vstúpi, tam aj istú chvíľu ostane, začal obsadzovať do riadiacich funkcií svojich spolubojovníkov. Tak sa stal šéfom najväčšej slovenskej univerzitnej nemocnice veliteľ letiska alebo členom predstavenstva košického kardioústavu vojenský chirurg z Ružomberka. Vymenil oboch štátnych tajomníkov na ministerstve zdravotníctva. Túto taktiku sa asi učia vo vojenských školách, v malom sme to kedysi videli na jednom chirurgickom pracovisku, kde bývalý šéf vojenskej chirurgie prevzal celé oddelenie chirurgie v civilnej nemocnici a so sebou priniesol jednu lekárku, jednu inštrumentárku a vrchnú sestru. To stačilo na hladké prevzatie moci. Ministerstvo financií pripravilo pod vedením Eduarda Hegera, bez odbornej oponentúry, podklady na získanie fondu rozvoja a obnovy zo zdrojov Európskej únie. Presadila sa idea, že zhruba jednu miliardu eur (čo je päť šestín) majú minúť na dobudovanie či prebudovanie nemocníc. Pôvodne sa dokonca uvažovalo iba o štátnych nemocniciach. V podstate použili model tzv. stratifikácie nemocníc, ktorý pripravilo Ministerstvo zdravotníctva ešte za pôsobenia ministerky Kalavskej. Samozrejme, že so všetkými chybami, ktoré tam mala aj ona. Prvá chyba spočíva v tom že ani za Kalavskej, ani teraz autori neuvažovali o ambulantnom sektore a jeho potenciáli, ako by mohol odbremeniť nemocnice od zbytočných hospitalizácií. Vo výsledku to môžeme prirovnať k pokusu, akoby niekto začal stavať dom od strechy. Druhou, tiež zásadnou chybou celého projektu je, že štát na seba naberá úlohy, ktoré mu neprináležia a na ktoré za normálnych okolností nemá mať dosah. Tento paškvil novinári, hladní po reformách, nazvali Lengvarského reforma. Je podobná Gröhlingovej či Kolíkovej, pretože, ak toto sú reformy, tak autor článku je vysoký blondiak s modrými očami. Smutné je na tom to, že za všetky tieto nezmysly hlasovali unisono poslanci za SaS a OKS.
Tretia: paternalistická
Na Slovensku sú všetky politologické poučky neplatné, pretože slovenské politické strany sa nimi neriadia. Akýmsi spoločným prvkom liberálnych a konzervatívnych strán by mal byť čo najmenší štát a čo najviac ekonomickej slobody. Vidíme však etatizáciu v priamom prenose. Ako inak možno hodnotiť návrh reformy vysokého školstva, ktorá chcela ubrať akademické slobody až na úroveň blízku z čias socializmu. Aj súdna reforma, každá jej novšia verzia, je menej a menej liberálna. Sem patrí tiež sústavné uberanie peňazí zdravotníctvu, ktoré má štát platiť za svojich poistencov. V roku 2022 bude štát platiť na halier rovnakú sumu, akú dával v roku 2010. Čo štát nedá do poistenia, to následne cielene alokuje, ale iba do štátnej poisťovne a prevažne do štátnych nemocníc. Alebo rozhodnutie štátu, že nejaká jeho komisia bude určovať, komu a koľko majú platiť poisťovne. Navyše podľa spomínanej tzv. Lengvarského reformy štát rozhodne o tom, ktorá nemocnica v akom rozsahu bude poskytovať zdravotnú strarostlivosť. Lenže iba 14 z 89 nemocníc patrí štátu, ostatné sú v súkromnom vlastníctve alebo vo vlastníctve miest a obcí, alebo sú neziskové organizácie. Čo viac sa dá ešte urobiť, aby sme odpudili to torzo prípadných súkromných investorov, bez ktorých však zdravotníctvo nebude nikdy dobre fungovať. Nuž, a keď štát zverejnil zámer, že chce vytvoriť vlastnú distribučnú spoločnosť na predaj liekov, konečne sa rozhýbali aj súkromní hráči. Prezident lekárnickej komory aspoň čosi šprtol, že to by štát nemal. Možno už aj iní, okrem poisťovní, ktoré to vedia dávno, pochopia, že prebiehajúca etatizácia sa rovná hrozbe priameho či nepriameho zoštátnenia.
Štvrtá: komunikačná
Za Mareka Krajčího neexistovala žiadna komunikácia. Dokonca ani medzi koaličnými partnermi, tobôž s poskytovateľmi všetkého typu alebo so zdravotnými poisťovňami. Ministerstvo zdravotníctva komunikačne ovládla bývala redaktorka TV Markíza, ktorá určuje kto a čo môže povedať. To je problém ministerstva. Problémom občanov aj podnikateľov je, že sa trvalo musia orientovať v množstve zmätočných informácií o krokoch, ktoré vláda alebo Ministerstvo zdravotníctva hodlajú urobiť. Opakovane sme zažívali, že bol potrebný ďalší a znova ďalší výklad k nariadeniam vlády či o karanténach alebo lockdowne, alebo o testovaní. Novinári hovoria, že komunikáciu lepšie zvláda Vladimír Lengvarský ako Marek Krajčí. Dokonca sa mu podarilo navodiť dojem, že on na rozdiel od Mareka Krajčího aj počúva, čo mu hovoria. Vo výsledku sa to však nijako neprejavuje, skôr naopak. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou môžeme tvrdiť, že leví podiel na nechuti sa očkovať, alebo dodržiavať aspoň elementárne zásady prevencie, má koalícia. Pretože skoro každé nariadenie, ktoré sa vyhlási ráno, už na obed neplatí, nehovoriac o množstve výnimiek. V konečnom dôsledku žiadny rozdiel medzi Krajčím a Lengvarským nie je.
Piata: vizionárska
Koalícia „utrpela“ víťazstvo, ktoré viac menej nečakala. Svedčia o tom aj predvolebné programy, ktoré boli okrem programu SaS o ničom. Ukázalo sa to však ako výhoda, pretože kde nič nie je, nie je možné sa odkloniť. Jedine SaS mala program, ktorý síce nebol extra vizionársky, ale mal aspoň hlavu a pätu. Zdravotná politika, ktorú realizuje koalícia, je asi tak ďaleko od programu SaS, ako má Čína ďaleko k ľudským právam. Vzorné hlasovanie poslancov SaS a OKS za nezmysly budí podozrenie, že im prinajmenšom, v mene moci, chýbajú základy osobnej integrity. Z vládnych ani opozičných strán neprišiel žiadny impulz, žiadna myšlienka, čo so systémom treba urobiť, aby nefungoval iba pre vládne chúťky a rozmary, ale pre občanov. Napriek tomu na Slovensku boli koncom roka vydané dve publikácie, ktoré nielenže analyzujú problémy, ale viac-menej aj ukazujú cestu, ktorou by sa Slovensko mohlo vydať. Keby chcelo a keby vedelo. To druhé nie je problém, to prvé sa zdá nemožné.
Zdroj:
.týždeň 3. 1. 2022
