Pred 54 rokmi nás „oslobodili“ v mene proletárskeho internacionalizmu Rusi a štyri ďalšie satelitné krajiny. Oslobodili nás samých od seba, pretože československí komunisti chceli reformovať vlastné komunistické hnutie, údajne na nejaké ľudskejšie.
Nuž, ľudský komunizmus, to je taký oxymoron, ako bol sústavný boj za mier. Potom sa začala tvrdá normalizácia. Vyučený krajčír Vasiľ Biľak napísal poučenie. To vstúpilo do klenotnice tuzemskej boľševickej literatúry. Výsledkom boli občania troch až štyroch kategórií. Komunisti, ktorí prežili čistky, sa však tiež delili na takzvané zdravé jadro a ostatných komunistov. Ďalšia skupina boli nestraníci a najhorší boli tí, ktorých vyškrtli z komunistickej strany. A úplne najväčšími vyvrheľmi boli tí, ktorých zo strany vylúčili.
V tom čase som nastupoval na vysokú školu, prijímacie konanie bolo, našťastie, ešte pred normalizáciou. Zažili sme, keď študenti komunisti sedeli v preverovacích komisiách a vylučovali zo strany docentov a profesorov. Skvelých a medzinárodne uznávaných odborníkov. Vylúčení a vyškrtnutí potom dostávali dvadsať rokov na frak a ako prémia aj ich rodinní príslušníci.
Objektívne treba povedať, že v českej časti federácie boli tie postihy oveľa tvrdšie ako v slovenskej. U nás to bolo tak trochu ako vo veľkej rodine. Každý pozná každého, a tak na Slovensku neposielali akademikov k lopate, išlo skôr o šikanovanie, v Česku o existenciu. Komunistický režim sa ukázal ako neschopný a v konkurencii s demokratickým svetom neuspel. V novembri 1989 sme získali slobodu. Rozpadol sa Sovietsky zväz a mysleli sme si, že bude na večné veky už iba dobre.
Prišla demokracia. Veľmi rýchlo sme sa naučili, že z krajiny sa neuteká, ale normálne cestuje, že každý má právo na svoj názor, nik iný mu v tom nesmie brániť. Že voľby nie sú manifestácia pracujúceho ľudu s 99,9-percentnou účasťou a 99,7-percentným súhlasom s navrhnutými kandidátmi. Že existuje niečo ako politické strany, ktoré majú svoje názory a myšlienky, a nie nejaký Národný front, ktorý iba plnil vedúcu úlohu strany. Že pracovať je právo a možnosť, ale nie povinnosť.
Žiaľ, za 30 rokov sme trochu zabudli, ako to bolo za komunistov, demokracia sa stala našou každodennou súčasťou. Demokracia nie je dokonalá, ale doteraz ľudstvo nič lepšie nevymyslelo. Jedným z problémom je, že v rámci demokracie sa tolerujú aj tí, ktorí sú v podstate proti nej. Alebo že si zvolíme vládu, a to dokonca trikrát, ktorá doslova unesie Slovensko do rúk rôznych pofidérnych podnikateľov prerastených s vládnucou politickou garnitúrou. Názorových oponentov si môžeme nevážiť, nesmieme ich však umlčať.
V tom je zásadný rozdiel medzi totalitou a demokraciou. Zabudli sme si vážiť slobodu, nakoniec, dve generácie našich detí už ani nerozumejú, keď my starší spomíname na boľševika. Hovorí sa, že po Novembri mali byť zakázaní komunisti. Na Slovensku sa, na rozdiel od Česka, aspoň zdanlivo transformovali cez nejaký komunistický variant údajne demokratickej ľavice na sociálnu demokraciu. Teda iba v názve, pretože so sociálnou demokraciou nemajú vôbec nič spoločné. Sú to stále perzistujúci komunisti.
Objavili sa aj národovci, ktorí síce chceli občas ísť „do tankoch do Budapešti“, ale nakoniec sublimoval z parlamentu ich komický predseda a rusofil v jednej osobe. Dokonca aj fašisti majú v našom politickom spektre priestor, popierajú nielen holokaust, ale aj ruskú inváziu na Ukrajinu. A sem-tam hajlujú v parlamente. Všetky tieto politické zoskupenia sa domáhajú v mene demokracie práva bojovať proti nej alebo aspoň podporovať rôznych antidemokratov. Pravda je, že ich spoločným menovateľom je aj iné anti-, ako antivaxerstvo, šírenie hoaxov, xenofóbia, obdiv a klaňanie sa Putinovi a antiamerikanizmus.
Tieto svoje postoje presadzujú ako politický názor voči vládnej koalícii, v podstate však proti výdobytkom Novembra. Môžeme sa desiť predstavy, že nás znova oslobodia ruské vojská, ako to vidíme na Ukrajine. Rozbombardované civilné objekty, streľba na atómovú elektráreň, zbombardovaná detská nemocnica, tisíce civilných obetí, to všetko v 21. storočí a v Európe.
Máme šťastie, že sme súčasťou obrannej Aliancie, ktorá je v súčasnosti jediná sila schopná udržať impérium Vladimíra Vladimíroviča na uzde. Mimochodom, vypínanie sociálnych sietí, obmedzovanie internetu, obmedzovanie šírenia informácií, okrem tých oficiálnych, ktorému sa hovorí cenzúra, tlak na tretí sektor, to všetko si dobre pamätáme z čias pred revolúciou. Bude posilnené východne krídlo Aliancie, je možné, že k nám prídu aj nemeckí vojaci. Iba karpatský génius a trojnásobný expremiér môže jedovato zasyčať, že k nám príde Wehrmacht. Naozaj primitívna narážka na časy, keď fašistická nemecká armáda spolu s hrdinskou Červenou armádou v lete 1939 porciovali Poľsko. Svet, aj ten európsky, bude po vojne na Ukrajine iný.
Západ sa až teraz učí, že bratríčkovať sa s (neo)boľševikmi neopláca. Že hoci majú plné huby sociálnej rovnosti, spravodlivosti a bohviečoho, ide nakoniec iba o verbálnu rovnosť. Pretože oni túžia po systéme štátneho kapitalizmu v prospech pár jedincov, ktorý vidíme v Číne, v Rusku a jeho slabý odvar aj za Fica u nás. Každého raz jeho karma dobehne. Aj Fica a spol. Našťastie, poučenie z dnešného vývoja si berie drvivá väčšina obyvateľov Slovenska, ani ho nemusel písať nejaký krajčír. To poučenie je jednoduché. Boľševik bude vždy len boľševikom, nech by sa hral na akéhokoľvek demokrata akokoľvek dlho.
Zdroj:
.týždeň 13. 3. 2022
