Kultúrny, a dokonca aj ten menej kultúrny svet je zhrozený z toho, čo sa deje na Ukrajine. V 21. storočí jeden silnejší štát napadne svojho suseda pod heslom, ktorému nik neverí. Bombardovanie civilných cieľov Rusmi vedie k najväčšiemu jednosmernému pohybu ľudí v Európe. Počas migračnej vlny z juhu v rokoch 2015 a 2016 to boli prevažne mladí, zdraví ľudia. Iba občas nejaká matka či seniori. Dnes je to naopak, drvivá väčšina sú matky s deťmi a seniori, muži ostávajú doma. Brániť svoju vlasť.
Tým nastavujú zrkadlo všelijakým hejslovákom, hejdemokratom a hejktokoľvekom, ktorými sa to u nás len tak hmýri. Všetci tí ficovci, blahovci, kotlebovci a dankovci a ich klony na chvíľu stíchli, napokon, pri takom brutálnom akte im iné ani neostalo. Utečenci z Ukrajiny sú vítaní v celej Európe. Do Poľska ich zatiaľ prišlo vyše dvoch miliónov, na Slovensko vyše dvestotisíc a do Česka ešte o niečo viac.
Aj milovníkom štátu, ktorí nevedia povedať iné ako „štát musí“, asi neušlo, že na rozdiel od susedov ostala ťarcha prijatia vojnových utečencov u nás najmä na obciach, mestách, VÚC a treťom sektore. Hoci v inej veci, štát dosiahol rovnaký zlý výsledok, ako keď zlyhával na plnej čiare pri pandémii covidu. Nebyť samospráv, tak dodnes očkovanie ešte poriadne nefunguje.
Nebyť tretieho sektora a samospráv, tak dnes máme u nás tak sto Ukrajincov, a to len tých bohatších. V núdzi poznáš priateľa, hovorí jedno zo starých prísloví, a pokojne ho môžeme rozšíriť, tak, že v núdzi poznáš aj neschopných, samoľúbych a navyše hlupákov.
Tým, ktorí sa večne spoliehajú na štát, treba jasne povedať – nie je nič drahšie, horšie fungujúcejšie a neefektívnejšie, ako je štát. K jeho štandardom patrí, že za veľa peňazí poskytuje málo muziky. Preferovanie štátu závisí od jednotlivých vlád, nie je to iba slovenské špecifikum, avšak takmer nikde v modernej Európe sa štát nespráva tak úboho, že za cudzie peniaze do všetkého pchá nos. Zdá sa, že u nás v zdravotníctve platí jedna premisa. Čím menej štát platí za svojich poistencov, tým viacej zasahuje. Nekvalifikovane. Od roku 2018 sústavne klesá úhrada štátu za svojich poistencov. Oproti roku 2015, vtedy to bolo 4,4 % z priemernej mzdy, až na dnešných 2,7 % z priemernej mzdy v roku 2022. Nakoniec sme o tom obsiahle písali v ZN č. 44 v článku Lacní Jožkovia.
Na rok 2022 zaviedla vláda novinku, a to tak, že zrušila financovanie za každého jednotlivého poistenca štátu, ale dala balík peňazí na všetkých svojich poistencov, nech ich bude hocikoľko. Navyše, Igor Matovič ako minister financií v podstate obmedzil už koncom minulého roka zdroje o 220 miliónov eur takzvaným viazaním. To, že štát prestáva platiť za svojich poistencov, ale platí celkovým balíkom, malo vyriešiť problém, ktorý štát mával s ročným zúčtovaním poistného. Formálne argumentovali, že nikdy nie je jasné, koľko bude štát doplácať na svojich poistencov, pretože to sa zistí až v ďalšom roku. Takže teraz majú problém poskytovatelia a poisťovne, najmä tie nemôžu plánovať nákup zdravotnej starostlivosti v kalendárnom roku, pretože nevedia, koľko dostanú peňazí od štátu. Ak bude menej poistencov štátu, tak im nejaké zdroje ostatnú, ak viacej, tak budú musieť škrtať. Samozrejme, nákup zdravotnej starostlivosti.
Ibaže ich menej byť nemôže, iba viac. Pretože okrem pandémie a následnom poklese ekonomiky sa zvýšila nezamestnanosť, teda počet poistencov štátu. Nuž a keď sa vrátime k prílevu Ukrajincov na Slovensko, tak tí, ktorí sú u nás prechodne, a najmä tí, ktorí tu ostanú, budú poistencami štátu dovtedy, kým si nenájdu legálnu prácu. V každom prípade nových poistencov štátu sem prišli státisíce. Navyše, v pôvodnom systéme, ktorý platil od veľkej reformy 2002 – 2006 do roku 2021 by sa nič nedialo, v ročnom zúčtovaní by štát financie poisťovniam doplatil. V tomto etatistickom ošiali a chaose neostalo vláde nič iné, len minister financií a premiér (naschvál nepíšem mená, sú za tejto vlády rôzni a súčasne tí istí) sa rozhodli, že pridajú 330 miliónov eur. Prečo nie 550 alebo 129 nevedia a ani žiaden z tých slávnych útvarov to nedokáže odhadnúť.
Z Ukrajiny prišlo veľa detí. Vo všeobecnosti platí, že náklady na ich zdravotnú starostlivosť sú rádovo vyššie ako na ich matky. Okrem ich preočkovania bude treba preočkovať utečencov proti covidu. Pokiaľ karpatskí géniovia typu Matovič a Heger nezačnú aj do tohto strkať nos, systém spravodlivého prerozdelenia poistného medzi poisťovne zvládne dobre. Igor Matovič síce povedal, že prerozdelenie medzi poisťovňami je nespravodlivé voči štátnej poisťovni, ale I. Matovič má také predpoklady rozumieť systému zdravotníctva, aké má slepý, hluchý a navyše negramotný človek recitovať Homérovu Iliadu v origináli. Nuž, čo čakať od nevzdelaného človeka a plagiátora. Prerozdelenie medzi poisťovňami sa robí všade a bráni sa tým adverznému výberu poistencov. Pokiaľ je také nespravodlivé, ako tvrdí, tak mu treba pripomenúť, že prerozdelenie nastavuje štát, nie poisťovne. Podobne aj premiér Heger perlil o tom, aké sú štátne nemocnice chudery, veď robia tú ťažšiu medicínu ako obyčajné, rozumej neštátne. Na takéto vyjadrenia pozná angličtina výraz bullshit.
Po dlhšom čase som sa dostal k čítaniu Zdravotníckych novín. Zaujal ma veľký rozhovor s ministrom Lengvarským v čísle 45. Keď ako minister v apríli začínal, nič nehovoril. Teraz hovoril veľa. O ničom. Vtipom v tom rozhovore bola veta: „Angelika Szalayová, šéf analytička.“ Kto vie, o čom je reč, sa zasmeje.
Zdroj:
Zdravotnícke noviny 13/2022
