Pýtať 15 eur za vybavenie po ordinačných hodinách je podľa Rudolfa Zajaca nereálne. Preto to vidí ako alibizmus vládnej garnitúry. Podľa neho tu už roky čakáme na niečo celkom iné: aby štát určil jasné hranice, čo a v akej miere môžu ľudia dostať v zdravotníctve bezplatne.
Boli ste prvý minister zdravotníctva, ktorý zaviedol, hoci len symbolické, poplatky za návštevu u lekára a pobyt v nemocnici. Na čo majú slúžiť poplatky v zdravotníctve a čo je na nich problematické?
Musíme rozlišovať medzi úhradami pacientov a poplatkami. Medzi úhrady patria napríklad doplatky na lieky v prípade, že cenu lieku nekryje zdravotné poistenie, prípadne iba čiastočne. Podobne sa hradí aj zdravotná starostlivosť, napríklad interrupcie, estetická chirurgia alebo stomatológia.
To boli úhrady. A čo sú poplatky?
Pod poplatkami sme rozumeli skôr platby za služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti – napríklad za pobyt v nemocnici, kde okrem liečby dostávajú pacienti aj stravu. Alebo za vystavenie receptu (nie za liek). Prípadne za návštevu lekára (nie za liečbu) či za prepravu bežnou sanitkou. Cieľom týchto poplatkov bolo obmedzovať nadmernú spotrebu.
Nie náhodou sa pri týchto údajoch často argumentuje porovnaním so západnou Európou.
Iste. Pretože v západnej Európe absolvuje pacient v priemere osem návštev lekára za rok, zatiaľ čo u nás 15. U nás sa vystavuje dvakrát viac receptov. Treba však povedať, že tieto poplatky boli – za mojich čias – skôr v symbolických sumách 66 centov a 1,70 eura, pričom oslobodení boli chronicky chorí, ktorí boli pod lekárskym dohľadom, a ekonomicky najslabšie skupiny obyvateľov.
Už ste povedali, že cieľom vašich poplatkov bolo bojovať proti nadmernému využívaniu niektorých služieb. Neboli teda systémové?
Nami zavedené poplatky sme nechápali ako systémové opatrenie. Išlo skôr o stabilizačné opatrenie. Za systémové riešenie považujeme definovanie nároku poistenca na rozsah plne alebo čiastočne hradenej zdravotnej starostlivosti. Alebo, inak povedané, rozumná, sociálne únosná, zákonom definovaná finančná spoluúčasť na liečení niektorých chorôb. Podobne, ako je to v celej modernej Európe.
Nasledujúca Ficova vláda však mala na vaše poplatky odlišný názor.
Áno. V roku 2006 prvá Ficova vláda zrušila takmer všetky poplatky spôsobom, že do nariadenia vlády vpísali nuly. Začal sa chaos, objavilo sa množstvo čudných, často bizarných poplatkov, ako napríklad za WiFi alebo za klimatizáciu v čakárni. Úplný chaos však nastal po takzvanej poplatkovej novele, tuším z roku 2015, ktorá bola zmätočná a nevykonateľná.
Určite sledujete, akú novú filozofiu chce zaviesť do poplatkov súčasný minister zdravotníctva. Mohli by ste porovnať, v čom sa líši od tej, ktorú ste presadili kedysi vy?
Problémom je, že hoci ide o jednoduché opatrenie – veď netreba meniť zákon, stačí iba nariadenie vlády – sú s tým spojené viaceré problémy. Po prvé, dlho a veľa o nich minister hovorí, ale nič neurobil. Podľa vyjadrení raz to majú byť dve eurá, inokedy desať eur, raz za to, inokedy za ono. Minister sa radí so všelijakými asociáciami, spolkami, s komorami a neviem s kým, ale to je, akoby sa rybár radil s kaprom, ako má vyzerať rybník. Kapor si však rybník nikdy nevypustí. Keď poplatky nezaviedli hneď po vzniku tejto koaličnej vlády, je s tým problém.
Takže, ako by ste postupovali?
Ja osobne by som už dnes nijaké poplatky nezavádzal. Avšak dvanásť rokov čakáme na stanovenie rozsahu hradenej starostlivosti, ktoré má v rukách jedine vláda. To je cesta, ktorá vedie k stabilizácii systému. Ústavný súd trikrát rozhodol, že pacienti môžu hradiť časť zdravotnej starostlivosti, že je to v súlade s Ústavou, ale, samozrejme, je to politicky dosť nepopulárne. A to sa Ficovi nehodí, nespadá to do agendy jeho sľubov o pečených holuboch, i keď ľudia majú dnes skôr vrabce na streche.
Minister Tomáš Drucker sa však predsa len chystá zaviesť určité poplatky, návrh už zverejnil. Ide o niekoľko odstupňovaných súm, dve eurá za návštevu pohotovosti, 10 eur za urgent a 15 až 30 eur pri priamej úhrade za starostlivosť v doplnkových ordinačných hodinách. Aké odstupňovanie by ste zvolili vy?
Ako som povedal, ak sa tvária, že chcú zaviesť tie dva, tri poplatky, sumy musia byť primerané. Navrhovali 15 eur za vybavenie po ordinačných hodinách, nie za vopred dohodnutý termín. To je nereálne. Chcú spoplatniť zneužitie pohotovostí a centrálnych príjmov, ale iba v prípade, že návšteva bola neoprávnená. Kto vysloví takéto meritórne rozhodnutie? Lekár? Sestra? Ako sa to bude vymáhať?
Vyberať 15 eur je nereálne? Zdá sa vám to priveľa?
15 eur už nie je marginálny náklad, ale pomerne významná úhrada. Ak zoberieme do úvahy, že 15 percent pacientov spotrebuje 85 percent zdravotnej starostlivosti – najmä chronicky chorí
a hlavne seniori – pre nich je 15 eur významná suma, skoro naisto ju nezaplatia. Ústavný súd
na žalobu podanú Smerom rozhodol, že nami zavedené poplatky, 20- a 50-koruny, sú v súlade
s Ústavou. V rozhodnutí bolo aj to, že ide o malé sumy, čo však 15 eur určite nie je. Okrem toho, čisto prakticky, po ordinačných hodinách by museli pracovať nielen ambulancie, ale aj laboratóriá a iné vyšetrovacie zložky. To dnes nefunguje. Tento poplatok je iba preto, aby bol, nie preto, aby fungoval.
O politikoch, ktorí dnes chcú zavádzať nové poplatky, ste povedali, že najprv „nech sa idú pozrieť na urgent“. Myslíte si, že nepoznajú realitu?
O tom nepochybujem. Ak chcete urobiť zmeny, musíte mať rozum, odvahu, ale aj srdce. Iba jedno nestačí. Garnitúra, ktorá je teraz na ministerstve, je skôr na reči než na skutky. Sčasti preto, že Robert Fico im nedáva žiadny priestor, lebo by ohrozil svoje falošné ideologické rozhodnutie, že zdravotníctvo bude zadarmo, a jednak preto, že im chýba jedno alebo druhé.
Ak vy sám idete k praktickému lekárovi, idete štandardne do čakárne, kde potom čakáte, alebo chodíte do súkromného zariadenia?
K praktickému lekárovi nechodím. Nemám dôvod. Ale som sledovaný v dvoch odborných ambulanciách. Inak, tie ambulancie sú štátne. Určite by som však nemal problém, aby som zaplatil za prednostné ošetrenie.
Autor: Táňa Rundesová
