Autorka správne poukazuje na fakt, že akýkoľvek pokus o reformu zdravotníctva bol vždy nedokonalý a v podstate zabrzdený lobistickými skupinami. Spomína Soboňov bodovací systém alebo Šagátovu reštrukturalizáciu lôžok ako pokus, ktorý mohol, ale nepriniesol efekt.
Celkom príjemne sa číta jej pochvala mojich predvolebných aktivít a razancia názorov. Ďalej však otvára otázky, na ktoré jej chýba odpoveď. Napríklad: Čí príjem bude doplatok za stravu a posteľ a ako sa bude nemocnica správať k neplatičom. Peniaze pôjdu tomu, kto varí, perie a upratuje – lôžkovému zariadeniu. Neplatičov si bude musieť zariadenie riešiť tým istým spôsobom, ako ich riešia všetci ostatní. Či sa jej to oplatí a ako to bude riešiť je výsostne v kompetencii vedenia nemocnice.
Autorka hovorí, že aj teraz ma lekár povinnosť chodiť za pacientom, takže čo? V zákone o zdravotnej starostlivosti je jasne napísané, že ambulantná zdravotná starostlivosť sa realizuje spravidla návštevami pacienta v ambulancii. A dnešné návštevy lekárov u pacienta doma sú poväčšine iba z donútenia.
Najväčšie problémy robí pani doktorke diferenciácia miezd. Rozumiem nielen obave pisateľky, ale aj všetkých zdravotníckych pracovníkov. Diferencovaný prístup k ohodnoteniu za vykonanú prácu vždy prináša neistotu. Ale kto sa musí báť?
Predovšetkým lekár, ktorý svoju prácu neodvádza kvalitne. Dávame riaditeľom lôžkových zariadení do rúk významný manažérsky nástroj ocenenie kvalitnej a profesionálnej práce lekára a sestry. Tým vznikne priestor pre odbory a pre ich skutočnú úlohu – vyjednávať v záujme zamestnancov s vedením o výške miezd pre konkrétnych pracovníkov.
Aj my na ministerstve cítime, že zaznie otázka prípadného zvýhodňovania pracovníkov „po kamarátskej linke“. Táto obava je opodstatnená, pretože vyplýva z každodennej skúsenosti. Treba však povedať aj to, že úspech a tým aj odmena vedúcich pracovníkov bude závislá od spokojnosti pacientov. Preto si nemyslíme, že nastane situácia, že by si napríklad primár dovolil „beztrestne“ prekročiť onú povestnú hranicu a odmeňoval by nekvalitného kolegu na úkor tých, ktorí majú profesionálny, etický a ľudský prístup k svojej práci.
Tieto zmeny sa bezpochyby pozitívne prejavia aj na postavení sestier, ktoré sú nepostrádateľným článkom procesu prinavrátenia zdravia pacientovi. Sestry musia získať nové, váženejšie postavenie a musia sa stať rovnocenným partnerom lekárovi.
Nakoniec ešte jedna poznámka. Stretávam sa s veľa podpornými hlasmi ku našej reforme. Občas sa mi však zdá, že všetci majú chuť na reformu, pokiaľ sa ich osobne nedotkne. A to nie vždy ide, pretože systém je určený pre pacienta a ten jediný na nej musí naozaj reálne profitovať.
RUDOLF ZAJAC,
minister zdravotníctva
Zdroj:
SME 22. 11. 2002
