O tom, že slovenské zdravotníctvo sa borí s vážnymi chronickými finančnými problémami, vie pomaly aj malé dieťa. Keby nešlo o zdravie a život občanov, tak neriešené problémy musia viac-menej už každého otravovať práve tým, že pretrvávajú od čias socializmu. Zdravotníctvo je stredobodom pozornosti spoločnosti vtedy, keď sa deje niečo mimoriadne. Verejnosť v týchto dňoch očakáva, ako dopadne „súboj“ o vyššie mzdy medzi ministerstvom zdravotníctva a zdravotníkmi – zamestnancami štátnych nemocníc, ktorí práve dnes chcú obkľúčiť ministerstvo zdravotníctva. Tým sa domáhajú splnenia uznesenia parlamentu, ktorý ešte v decembri 2000 zaviazal vládu pridať im ročne 3,4 miliardy na mzdy. Túto sumu minister zdravotníctva Kováč poslancom zdravotného výboru najmenej dvakrát navrhol, a to v júli 2000, po svojom nástupe do funkcie, a v októbri 2000, keď podával správu do parlamentu po prvej hladovke lekárov.
Od roku 1992 sú zdravotnícki pracovníci odmeňovaní tarifnou mzdy, ktorej základom je kvalifikácia pracovníka a dosiahnutá prax. Teda parametrom na stanovenie mzdy nie je kvalita a množstvo vykonanej práce, ale to, kto ako dlho v zdravotníctve pracuje. Je pritom úplne jedno, či sa lekár o pacienta stará, či ho lieči, alebo nelieči, či je k pacientovi slušný, alebo neslušný, dokonca je jedno, o koľko pacientov sa stará.
Všeobecne v štátnych nemocniciach je veľká prezamestnosť a nízka ekonomická efektivita. V našich štátu patriacich nemocniciach je zamestnaných okolo 82- tisíc ľudí, z toho okolo 54- tisíc sú zdravotnícki pracovníci. Z nich je asi 10-tisíc lekárov a 29-tisíc sestier. Inak povedané, traja z ôsmich zamestnancov nemocníc nie sú zdravotnícki pracovníci. Zamestnanci nemocníc majú reálne výrazne nižšie základné mzdy, ako sú vo výrobnej sfére. Priemerná tarifná mzda lekára je nižšia oproti priemernej mzde vo výrobnej sfére o tisíc korún mesačne a sestry až o 5-tisíc mesačne. Najhoršie na celej veci je, že nemocnice vykazujú v priemere 83 % fixných nákladov. Približne 60 % tvoria mzdy a 23 % náklady na energie, kúrenie, upratovanie atď. Z každej koruny, ktorú nemocnica vydá, je 83 halierov na jej prevádzku a mzdy pracovníkov, nezávisle od toho, či sa v nemocnici pacienti liečia, alebo neliečia. A to nemocnice míňajú mesačne asi o 500 miliónov korún viac, ako dostávajú, a tým sa sústavne zadlžujú. Iba 17 % sú potom náklady na lieky a zdravotný materiál. Ak sa teda plošne – každému – zdvihnú mzdy, tak sa aj plošne ďalej zdvihnú aj tak extrémne vysoké fixné náklady a dlhy. Celú situáciu možno porovnať so situáciou, keď máme malý hrniec – to sú financie na zdravotníctvo, veľa lyžíc, to sú nemocnice, lyžice sú deravé ako sito, to je efektivita nemocníc, a navyše okolo 30 % jedla prihorelo a nedá sa jesť, to sú dlhy vo výške okolo 23 miliárd korún.
Nepridať zdravotníkom znamená ponechať ich v ponižujúcej a nedôstojnej úlohe žobrákov, ktorých hodinová mzda, ako sami tvrdia, je nižšia, ako hodinová mzda strážneho psa. Pridať im však znamená ešte viac zhoršiť ekonomické parametre nemocníc.
Čo tak konečne začať s reálnou reformou zdravotníctva?
Rudolf Zajac
(Autor je lekár, poradca ANO pre oblasť zdravotníctva.)
Zdroj:
Národná obroda 9. 5. 2001
