Prdelek

Platy lekárov a učiteľov boli tradične na spodnej hranici zárobkov, čo bolo krikľavým výkrikom socialistickej neúcty k vzdelaniu. Tradičné: „Ja som baník, kto je viac?“ bolo realitou. Aby sa vzdelaní ľudia nedajbože nevyvyšovali nad proletariát, v istej fáze triedneho boja dokonca absolventi lekárskych fakúlt nedostávali titul doktora – v diplome mali napísané „promovaný lekár“. A keď niekto absolvoval detské lekárstvo, stal sa promovaným detským lekárom, skratkou zvaným „prdelek“.

Režim padol, na prdelekov sa pomaly zabudlo, len ocenenie zdravotníkov ostalo na úrovni socializmu. Priemerná mzda lekárov je asi o tisíc korún nižšia než priemerná mzda vo výrobnej sfére a službách, sestry dostávajú ešte oveľa menej. V socialistických nemocniciach, ktoré štát doteraz stále vlastní a prevádzkuje, je nadbytok pracovných síl, tak ako je nadbytok lôžok, ba dokonca aj celých kompletných nemocníc. A aby zdravotníci na ten socializmus tak ľahko nezabudli, sú odmeňovaní na základe tabuliek, kde je kritériom platových pásiem vek pracovníka.

Posledné zvyšovanie platov zdravotníkov sa udialo v roku 1997, ak nerátame vlaňajšie potupné takzvané zvýšenie o 4 percentá. Pri príprave rozpočtu na rok 2001 ministerstvo zdravotníctva žiadalo zvýšenie odvodov zamestnancov do zdravotných poisťovní z 3,7 percenta na 4 percentá, ako aj zvýšené odvody štátu za svojich poistencov. Vtedy minister zdravotníctva, aby prelomil nechuť poslancov súhlasiť so zvyšovaním odvodov, sľuboval, že zdravotníkom budú zvyšované tarifné platy. Keď potom parlament uznesením vládu zaviazal zvýšiť mzdy zdravotníckym pracovníkom, štátni lekári si mysleli, že majú vyhrané.

Ja nič, ja muzikant

Všetky doterajšie vlády možno mali úmysel reformovať zdravotníctvo. Ale všetky vlády pristupovali k zdravotníctvu ako k rezortu, ktorý sústavne pýta peniaze. Peniaze na prevádzku predimenzovaných nemocníc, v ktorých fixné náklady dosahujú až 83 percent. Čo to znamená? Či v nemocnici liečia, alebo nie, až 83 percent financií spotrebujú na mzdy a prevádzku budov. Nemocnice mesačne minú približne 2,1 miliardy, pričom dostávajú iba 1,6 miliardy. Dlh mesačne narastá o 500 miliónov a dnes dosahuje závratnú čiastku v desiatkach miliárd.

Z nedostatku peňazí minister obviňuje štát (ako keby nebol súčasťou štátnej exekutívy), inokedy poisťovne (ako keby nestál pri ich zrode a nepodieľal sa na ich devastácii sústavným menením podmienok poistenia).

Lekári sa rozdeľujú na štátnych (pracujú v nemocniciach) a na súkromných (pracujú v teréne). Nespokojní sú všetci, aj keď tí v teréne, ak majú licenciu a zmluvu s poisťovňami, menej. Tým, ktorí poskytujú zdravotné služby, sa hovorí sieť poskytovateľov. U nás ministerstvo presadzuje takzvanú pevnú sieť, v ktorej je stanovené, koľko súkromných ambulancií na koľko ambulantných pacientov môže byť. V dôsledku toho je v podstate uzavretá pre nadbytočných lekárov zo štátnych nemocníc. Keď sa potom lekári štátnych nemocníc domáhajú vyšších miezd, domáhajú sa vlastne ešte vyšších fixných nákladov nemocníc a ďalšieho narastania dlhu. A keďže to chápe aj minister zdravotníctva, sem-tam sa „vyhráža“ prepúšťaním.

To je logické len vtedy, ak budú mať prepustení nadbytoční zdravotníci aspoň šancu získať prácu v teréne. Aby minister dodržal svoj princíp „ja nič, ja muzikant“, poverí vyhadzovaním zdravotníkov z nemocníc riaditeľov nemocníc. Bola by to prvá vec, ktorú budú robiť samostatne, lebo doteraz im všetko nariaďovalo ministerstvo.

Čo čaká pacienta?

Aj keď reforma zdravotníctva je iba v prospech občana, ten je v tejto hre posledný. Má síce právo na slobodnú voľbu lekára, ale vinou pevnej siete bez reálnej možnosti výberu. Má právo na bezplatné zdravotníctvo, ale bez možnosti slobodne sa rozhodnúť, či chce, alebo nechce platiť. Tí, čo chcú, legálne nemôžu, tí, čo nechcú, musia. Inzulín, za ktorý diabetik musí platiť, je len vrcholom ľadovca.

Zákon určuje prakticky plne hradenú zdravotnú starostlivosť, ale poisťovne nemôžu vybrať dostatok prostriedkov. Ak bude dnešná reforma-nereforma pokračovať ďalej, pacienta naozaj nečaká nič dobré.

Nevyhnutné zásadné systémové zmeny, ktoré treba urobiť, sú pritom známe. Veľká novela liečebného poriadku, ktorá jasne definuje, čo je plne hradené a čo nie, a ktorá stanoví cenu za diagnózu. „Pustenie“ nadbytočných lekárov do flexibilnej siete s tým, že štát v záujme bezpečnosti pacientov určí iba najmenší počet lekárov, aký v sieti musí byť. Pacient rozhodne, ktorý lekár prežije a bude úspešný, a ktorý bude nezamestnaný. O tom, ktorá nemocnica má prežiť, musia rozhodnúť tí, ktorých sa to týka: regionálni zdravotnícki manažéri a pacienti, pre ktorých je koniec koncov zdravotníctvo určené.

I keď je doba prdelekov v nenávratne, vlastne tu ešte vždy sú. Dokedy?

Rudolf Zajac

Autor (1951) je lekár a manažér.