Čudný rok

Pravdepodobne každá generácia zažije niečo neobvyklé.

Naši prarodičia zažili jednu svetovú vojnu a niektorí aj dve. Naši rodičia, tú druhú vojnu, ešte zhubnejšiu a ešte svetovejšiu. Potom tu boli štyridsať rokov komunisti, ktorí vládli v mene ľudu proti ľudu. Moja generácia v polovici života zažila november ’89, keď sa zmenil režim a začalo sa niečo, čo sme dovtedy nepoznali, sloboda a demokracia. Ukázalo sa, že osud nám ešte nadelil niečo navyše, a po 102 rokoch znova prišla pandémia. V roku 1918 to nazvali španielska chrípka, teraz COVID II 19, namiesto aby ho volali čínsky vírus, WHO nechcelo uraziť súdruhov v Číne. Niekedy na jeseň 2019 sa v meste Wu-Chan nakazil človek neznámym vírusom (údajne skonzumoval hada, ktorý zožral netopiera) a vírus sa pomaly začal šíriť a prenášať medzi ľuďmi. Keďže čínski súdruhovia to tradične tajili do konca roku 2019, až potom museli priznať, že je tu problém. Možno ak by včas informovali ostatný svet a urobili preventívne opatrenia, aby sa ten vírus nešíril do celého sveta podobne, ako sa masovo nešírili vírusy SARS alebo MERS. Radšej preventívne pozatvárali lekárov, ktorí na to upozorňovali. Vtedy už na Slovensku bežala predvolebná kampaň a Pellegriniho vláda neurobila zhola nič. Matovič obliepal budovy vo Francúzsku a na Cypre tabuľkami „majetok Slovenskej republiky“, pričom v Nikózii oblepil takzvaný Eagle house, čo je všetko, iba nie údajný majetok Penty. Stará vláda nezabezpečila rúška, rukavice, dezinfekciu, hmotné rezervy boli prázdne, o nejakých FFP respirátoroch ani nechyrovali. Hoci Slovensko od roku 2005 malo schválené pandemické plány, dedičstvo hrozby pandémie vtáčej chrípky, Pellegrini a neskoršie Matovič a jeho družina ani netušili, ako postupovať. Slovensko bolo doslova nepripravené. Pravdepodobne našu krajinu naozaj chránila nejaká vyššia moc, kto videl, ako nemali ochranné prostriedky v nemocniciach, v ambulanciách a v lekárňach, tak vie, že to musel byť zázrak. Prvá vlna bola u nás v podstate benígna, hoci jej priebeh v severnom Taliansku a v Španielsku ukázal, čo za svinstvo táto pandémia je. Pre novú vládu bolo a je typické chaotické riadenie krokov premiérom, ktorý si uzurpoval titul hlavného bojovníka proti COVID-u. Jeho krajne neodborné zásahy umocnené vazalskou podriadenosťou hygienikov všetkého druhu, na čele s hlavným Mikasom. Situácii nepomohol ani nepripravený a nekompetentný minister zdravotníctva. Protichodné kroky, ktoré si často odporujú, večné obviňovanie koaličných partnerov, prezidentky alebo vedcov, ktorí sa nepokakali z jeho halucinácií o hnusobe, boji a zrade. Lockdown, ktorý ním nebol, celoštátne testovanie, ktoré vedci odmietli ako nezmyslené a ktoré, ako sa neskôr ukázalo, nebolo nič iné ako masová šikana národa. Sulík navrhol regionálne semafory, avšak dva mesiace po funuse. Neodškriepiteľným faktom je, že vláda úplne premrhala čas medzi prvou a druhou vlnu na zlepšenie systému. To zanedbanie neprekryje ani uplakaný novoročný prejav Igora Matoviča, v ktorom nezabudol obviniť obyvateľov z nezodpovednosti, čo by bolo smiešne, keby nešlo o životy, pretože on sám je krajne nezodpovedný tým, že sa hrabe, na čo nemá.

Súčasťou čudného roku je aj samotný minister zdravotníctva. Človek, ktorý je tak napoly lekár a napoly nejaký skladateľ cirkevnej hudby. Ním presadené programové vyhlásenie vlády je najdlhšie, najslabšie a najdrahšie, aké tu kedy bolo. Jediným posolstvom je príliš veľa a ešte oveľa viac ako príliš štátu. Začal s výmenami riaditeľov nemocníc. Ak by tu nebol COVID, tak prosím, ale takto sa to podobalo stalinským čistkám vo vrcholnom velení Červenej armády koncom 30. rokov minulého storočia. Keď potom nastúpil Hitler, kým sa Rusi ako-tak skonsolidovali, bol wehrmacht pred Moskvou. Existujúci riaditelia boli rozhodne lepšou voľbou ako noví, ktorých tam dosadili, pár z tých nových boli naozaj unikátne exempláre. Za generálneho tajomníka vymenoval človeka, povahou bicyklistu, ktorý sa hore krčil a dole šliapal. Bol známy už od roku 2011, keď podobne fungoval na ministerstve dopravy a presne tak vtedy, ako aj teraz po 11 mesiacoch bol poslaný na smetisko dejín. COVID sem či tam, štát sanoval finančne iba svoju poisťovňu spôsobom, ktorý ma prinútil podať žalobu na Ústavný súd pre diskrimináciu dvoch miliónov obyvateľov, ktorí nie sú poistencami štátnej poisťovne. V roku 2020 štát platil nehanebných 3,2 % za poistencov štátu, najmenej za celý čas, odkedy sme pojem poistenec štátu definovali. Pre rok 2021 síce opticky bude štát dávať viacej peňazí, ale v podstate zrušil ročné zúčtovanie, a ak bude stúpať nezamestnanosť, akože bude, tak bude ešte menej peňazí. Za majstrovské veľdielo možno považovať novelu zákona, že ministerskí úradníci budú diktovať poisťovniam, koľko peňazí na akú starostlivosť môžu minúť. Táto novela sa stala zlatým klincom súčasnej antireformy, písal som o tom v ZdN z 10. 12. 2020 v článku Vykastrovaný býk. Excelentným príkladom amaterizmu je, že netušia, ako sa má robiť propagácia očkovania. Tým, čo tu predvádzali 26. decembra, takmer odpudili aj mňa, hoci sa považujem za horlivého bojovníka za očkovanie. Keď sa Boris Kollár správal v nemocnici ako papaláš a riaditeľ tej nemocnice ako sluha sluhov, tak je to exces jednotlivcov. Ak sa však hromadne začína očkovať v duchu hesla ja som papaláš a kto je viac (vieme, že papalášova žena, ale to je iný príbeh), tak myslím, že dobrej veci skôr poškodili, ako pomohli. Vyčerpaní zdravotníci z červených oddelení a seniori odlúčení dlhé mesiace od rodín o tom vedia svoje. Bol to naozaj čudný rok.

Zdroj:
Zdravotnícke noviny 1/2021

Leave A Reply

Navigate