Výsledkom bačovania smeru v zdravotníctve okrem jeho celkovej devastácie je aj úpadok záchrannej služby.
Je pekný májový podvečer v Bratislave. Na Palisádach pri škole leží na zemi mladý cyklista. Okolo neho pár ľudí. Anamnéza jasná. Pri jazde dole kopcom si oboma rukami niečo naprával na prilbe a skrížili sa mu riadidlá. Výsledkom bola šípka priamo na hlavu. Keď som ho prezeral, bradu mal rozbitú až po kosť, tiež jeden lakeť, ale inak bol viac-menej pri vedomí, zjavne v šoku. Reagoval, zrenice izokorické, brucho voľné, kosti tiež celé. Bolo jasné, že treba sanitku, RZP, RLP, vrtuľník, čokoľvek. Objavila sa tam mestská polícia, ktorá sledovala dianie pre istotu z diaľky. Potom prišla bežná hliadka štátnej polície, a keď zistili, čo sa deje, bežným mobilom zavolali dispečing záchrannej služby. O integrovanom systéme, komunikácii a spolupráci medzi políciou, hasičmi a záchrankami, tom, že operačné stredisko takýto úraz avizuje nemocnici a posádke určí, kam zaviesť pacienta, ani netušili. Aj na nich dispečer zavrčal, že auto už ide. V nedeľu večer nie je v Bratislave žiadna hustá doprava, aj tak to záchranke trvalo asi 50 minút. Prišla posádka dvoch, jeden bol určite záchranár. Nasadili golier, naložili na nosidlá, zasunuli do auta a stáli tam ešte asi 10 minút. Čo robili, neviem, röntgen lebky a krčnej chrbtice asi nie. Pritom máme v zákone, že na 95% územia musia byť do 15 minút. Možno by aj boli, keby nemali stanice viac-menej pre celú Bratislavu v Petržalke. V roku 2018 som zažil, ako na obhliadku 90-ročnej mŕtvej ženy sa do domu seniorov prirútila záchranka s lekárkou len preto, aby vypísali papiere.
Pamätám si, ako fungovala záchranka pred rokom 2004. Neboli pravidlá, neboli jasné technické parametre áut a povinnej výbavy. Často záchranky vysielali nemocnice, ktoré vozili prípady k sebe, nezávisle od toho, či nemocnica na to bola vybavená, čím sa iba strácal čas. Pri vážnych úrazoch lekári z ARO iba odbiehali zo služieb, teda buď chýbali v nemocnici, alebo v aute. V roku 2004 parlament schválil zákon o záchrannej službe. Mimochodom, drvivou väčšinou, bol jediný, na ktorom sa zhodli všetky parlamentné strany. Cieľom bolo vytvoriť celoštátny systém s pevnou sieťou bodov, s jasne definovanými parametrami personálneho a materiálneho vybavenia. Našli sme spôsob financovania, vzniklo operačné stredisko, ktoré sa malo stať jedným z troch prvkov integrovaného záchranného systému.
Ako to pôvodne bolo?
Bolo definovaných zhruba 270 bodov, pri čom dve tretiny boli obsadené RZP (záchranárske auto) s posádkou dvoch záchranárov a šoférom, a jedna tretina RLP (lekárske auto) s posádkou lekár, záchranár a šofér. Doplnila sa letecká služba na sedem bodov. Súčasne takto bohato zabezpečená sieť mala robiť aj sekundárne prevozy (medzi nemocnicami). Aby sme zabezpečili záujem ľudí pracovať na záchranke, bol cieľ, ktorý sme nazvali 40 – 30 – 20. Išlo o to, aby lekár v čistom zarábal 40-tisíc korún, záchranár 30-tisíc a šofér 20-tisíc korún. Priemerná mzda pritom v roku 2004 bola 17 274 SK v hrubom! Financovanie bolo nastavené tak, aby vytvorilo dostatok zdrojov na obnovu vozového parku raz za 4 roky (dĺžka odpisov), obnovu prístrojov, náklady na servis, poistné, a aby prevádzkovateľ vytvoril primeraný zisk. Podmienkou bolo, že žiadateľ nesmie byť zadlžený, a to bolo príčinou, prečo uspelo len veľmi málo nemocníc. Súčasne sa tak zabránilo, aby nemocnice vozili na „seba“. Povolil sme na prechodné obdobie 5 rokov aj prácu sestier s tým, že sa rekvalifikujú na záchranárov. Vytvorila sa koncepcia vysokoškolského vzdelávania záchranárov, aj študijné osnovy tohto odboru. Lekári, pôvodne „áristi“, sa mali postupne vzdelávať v odbore medicíny katastrof a urgentnej medicíny. Trom najväčším nemocniciam na osi Bratislava, Banská Bystrica, Košice sme dali po 50 miliónov korún ako príspevok na začatie budovania oddelení urgentnej medicíny. Náklady na takto zorganizovanú záchrannú službu aj tak nepresiahli vari ani percento všetkých zdrojov. Mali sme pocit, že sme vytvorili všetky podmienky na rozvoj prednemocničnej urgentnej medicíny a dali základ nemocničnej urgentnej medicíne. Výberové konanie na obsadenie nových bodov, ktoré prebiehalo v dvoch fázach, bolo spojené s emóciami, avšak najmä politickými. Nemocnice neboli spokojné s tým, že nezískali prakticky žiadny bod. Opoziční politici, najmä vtedajšia predsedníčka Slobodného Fóra Zuzana Martináková si z toho spravili politickú agendu, bez toho, čo by zbla veci rozumeli. Výberové konania sa opakovali v rokoch 2009 a 2013. V roku 2009 nebolo použité kritérium doterajšej činnosti prevádzkovateľov. V roku 2009, keď na rozdiel od roku 2004, keď systém vznikal na zelenej lúke, skúsenosti už boli. Výsledkom bolo, že overení kvalitní uchádzači s výbornými výsledkami licencie nedostali, o to viac tam boli úspešní tí, ktorí vyhovovali košickej družine.
Úpadok záchrannej služby
Od roku 2009 namiesto toho, aby sa podporoval rozvoj, znižovali sa nároky na vzdelávanie, technologické inovácie, komunikáciu, riadenie a na personálne obsadenie posádok. Výsledkom bačovaniu Smeru v zdravotníctve okrem jeho celkovej devastácie je aj úpadok záchrannej služby. Znížil sa počet členov posádky, napríklad záchranársku tvoria iba dvaja ľudia, jeden záchranár je súčasne aj šofér. Ale nosidlá majú dva konce… V roku 2018 sme mali dispozícii skoro 5x viac zdrojov ako v roku 2004, ale mzdové pomery sa upravovali tak pomaly, že dnes ľudia v záchrannej službe pracujú za hlboko podpriemerné platy. Dnešný príjem záchranára v hrubom je 1 000 €, a to je menej, ako sme plánovali na rok 2005. A to musí mať šťastie, aby bol zamestnaný a nepracoval na licenciu (niečo podobné ako živnosť). Lekári záchranky sú posielaní na obhliadky mŕtvych a pacienti sa mŕtvymi často zbytočne stávajú. Skúsme sa pozrieť, čo musí záchranár ovládať na rozdiel od sestry, mimochodom, tiež mizerne platenej. Podľa Iva Balážiho, okrem medicínskej zručnosti, záchranár nesie výrazne väčšie riziko. Musí v zlomku sekundy urobiť analýzu rizika zásahu a adekvátne reagovať. Musí mať množstvo vedomostí technického smeru, chémie, nehovoriac o psychológii. V neposlednej miere musí zohľadniť právnu zodpovednosť za výkon. V rámci zložiek integrovaného systému musí poznať pracovné postupy a návyky ostatných zložiek, inak nemôžu spolupracovať. Musia vedieť, čo sa deje so zapnutým bremenom na lane žeriavu, keď hasiči spod neho vyberajú zavalenú osobu. Musia vedieť, že si nesmú zapáliť cigaretu (od nervov) na výjazde pri prevrátenej cisterne, keď je na nej označenie ADR 33/1203, ale najmä musia vedieť, že nesmie mať v ústach zapálenú cigaretu ani žiadny okoloidúci zvedavec. Nehovoriac o materiáloch, pri ktorých nesmiete mať ani mobilný telefón kvôli statickej energii a podobne. V tom je rozdiel medzi dobrou sestrou a dobrým záchranárom.
Čudný spôsob
Aby mohol niekto prevádzkovať záchrannú službu, potrebuje licenciu. Keďže ide o pevnú celoslovenskú sieť, licencie vydáva štát. Uchádzači musia splniť personálne požiadavky a preukázať, že majú zabezpečených ľudí, autá, techniku. Počet bodov sa rozšíril na 320, pretože vznikne 48 bodov na sekundárne prevozy (medzi nemocnicami). Ak chceme prevádzkovať trojzmennú prevádzku, musíme mať optimálne 4,7 človeka na miesto, minimálne 4,2. To znamená že potrebujeme minimálne 1 900 kvalifikovaných záchranárov a vyše 400 kvalifikovaných lekárov. Pri tom odbor zdravotníckeho záchranára končí iba pár desiatok absolventov, ak vôbec, a u lekárov iba pár ročne. Takže všetci účastníci súťaže preukazovali, že majú viac-menej tých istých ľudí. Došlo k praktickému zoštátneniu záchrannej služby, pretože štátna záchrana služba vyhrala 151 bodov. Zaujímavé je, že údajne už pred skončením súťaže o licencie si objednali presne 151 áut. Povráva sa tiež, že autá, ktoré sa deklarovali v súťaži, autá vhodné pre urgentnú medicínu ani nie sú, iba prerobené autá zdravotnej dopravy. Výber, ktorý organizoval úplne nezmyselne na to určený Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, prinajmenšom zapácha podozrením na kriminálne správanie, inak by ministerstvo zdravotníctva nehovorilo o trestnom oznámení, mimochodom, viac menej samo na seba. Zásadný rozdiel medzi výberom v roku 2004 a medzi neskoršími spočíva v tom, že vtedy dostal prakticky každý uchádzač licenciu, ak splnil podmienky, neskoršie výbery skončili úplne naopak – licenciu nezískal skoro nik z tých, ktorí podmienky splnili. Niekde som zachytil, ako nejaká odborníčka na zdravotníctvo hovorila o tom, že ide o lukratívnom biznis. Že by? Záchranná služba bola zoštátnená (štát má prevádzkovať skoro polovicu všetkých bodov) a ten zvyšok sa rozdával nejakým čudným spôsobom. Je to teda asi lukratívny biznis, ale nie pre pacientov, ani pre lekárov a záchranárov. Môžete hádať pre koho asi.
Zdroj:
Zdravotnícke noviny 10. 9. 2019
