Osem vysokokvalifikovaných lekárov Očnej kliniky Slovenskej zdravotníckej univerzity podalo hromadnú výpoveď. Doteraz boli zamestnaní v Univerzitnej nemocnici v Bratislave.
Skoro všetci pracovníci Neurochirurgickej kliniky Lekárskej fakulty UK napísali už druhý otvorený list členom zdravotníckeho výboru parlamentu.
Lekári a sestry Národného onkologického ústavu zas hrozili výpoveďami, ak bude naďalej riaditeľom ústavu človek, ktorý nedodržiava pitný režim. Horšie je, že je aj poslancom parlamentu, samozrejme za Smer. Predtým riadil nitriansku Fakultnú nemocnicu. Tam skončil, keď odišlo množstvo anestéziológov pre katastrofálne pracovné podmienky. V podstate tým paralyzovali chod nemocnice.
Vždy, keď sa objaví nejaký problém, s médiami začnú komunikovať hovorcovia. Obsah je rovnaký. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti nie je ohrozené, pacienti sa nemusia báť, o všetko je postarané, ide o šírenie poplašných správ a podobne. Nejde. Naozaj je ohrozená kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti, miestami aj starostlivosť samotná. Príčiny navonok môžu byť rôzne, no nakoniec ide vždy iba o jednu: absolútna nekompetentnosť manažmentov rôzneho stupňa.
Napríklad, možno čakať od inštitúcie, ktorá vznikla, mierne povedané, pokútne, že sa nebude správať pokútne? To je prípad jedinej štátnej vysokej zdravotníckej školy v okolí 3 000 kilometrov, samozrejme smerom na západ. Ako pokútne vznikla, tak aj pokútne zostavila komisiu pre výberové konanie prednostu očnej kliniky, nebol v nej totiž ani jeden očný lekár. Vybrali človeka, ktorý na to nemá odborné ani morálne vlastnosti. Nikomu neprekážalo, že zvláštne skúsenosti s ním mali aj v Brne, odkiaľ prišiel. Navyše podľa informácií z prostredia kliniky má problémy s medicínskymi postupmi „lege artis“.
V prípade neurochirurgie ide o kombináciu faktorov, sčasti aj o vybavovanie si osobných účtov medzi jednotlivými aktérmi zo strany lekárov kliniky, no v tom podstatnom sa nemýlia. Majú staré, nefunkčné operačné stoly, zastarané prístroje, nedostatok sestier, katastrofálne priestory a najmä pocit opustenosti, že to nik nechce riešiť. Ak im z troch operačných stolov ako-tak funguje jeden, potom poplašnú správu šíri ten, kto tvrdí, že všetko je v poriadku.
Ani jedna z Ficových vlád nenaznačila, akú má predstavu o fungovaní zdravotníctva. Ako má fungovať a ako to zabezpečí. Jednoducho, za dvanásť rokov boli ministrami šiesti ľudia, ktorí ľudsky nevybočovali z priemeru, čo je na pomery v Smere síce fajn, ale odborne to boli viac-menej nuly. Nakoniec, deň predtým, ako sa stali ministrami, o tom ani nevedeli a vôbec netušili, o čo ide. Nijaká vízia, koncepcia, riešenia, iba drobné opatrenia a riešenia ad hoc. Každý z nich mal svoj evergreen, okrem Valentoviča, ten ani nevedel, kde úrad sídli. Raši sa staral iba o seba a svoju kamarilu, aby bol fešák a aby bol sympatický. Zvolenská aj Raši horlivo plnili bez odporu príkazy Pavla Pašku, to viedlo k totálnemu drancovaniu systému. Čislák sa aspoň tešil z bavoráka a jeho hitom bola výstavba novej Univerzitnej nemocnice. Na mieste, kde to nebolo možné a za dvojnásobne peniaze, než by to postavil hocikto iný. Projekt zhasol ako všetko dovtedy. Drucker sa preslávil šetrením na pamperskách pre seniorov a tým, ako ukázal, že nemá vôbec povahu na to, aby mohol rezort reálne riadiť. Nakoniec mu krk vylomil policajný exprezident Gašpar, ktorý odstúpil z funkcie po tlaku verejnosti, presne šesť hodín po tom, ako podal Drucker demisiu, nie predtým.
Momentálne šiesta ministerka v poradí ukazuje, že ani ona nič neurobí. Preslávila sa aj s premiérom tým, že zabezpečili „hajzelpapier“ pacientom a že chce robiť stratifikáciu nemocníc. Bolo by to celkom rozumné, nakoniec by sa takto mohla vykonať istá optimalizácia siete poskytovateľov, len keby sa to nemalo skončiť v roku 2030. Ani tí najväčší fanúšikovia Smeru neveria, že tu v roku 2030 zostane po Smere čo len zápach, nieto nejaká stratifikácia. Pred všetkými inými otázkami pani ministerka uteká, to jej ide naozaj dobre.
Vzťahy medzi lekárskymi fakultami a zdravotníckymi vysokými školami na strane jednej a zdravotníctvom a jeho nemocnicami na druhej sú veľmi delikátne. Ak dáme bokom zlozvyk, že dekani chodia vyplakávať na Ministerstvo zdravotníctva namiesto toho, aby šli na Ministerstvo školstva, kam patria, tak delikátnosť je v tom, že jeden rezort – školský pôsobí v druhom rezorte – zdravotníckom. Delikátnosť je v riešení otázok, kto má byť vedúci na klinických pracoviskách: školský profesor alebo zdravotnícky primár? Ďalším problémom je, či majú zdravotné poisťovne financovať praktickú výučbu medikov, na klinických pracoviskách je dramaticky viac lekárov než v bežnom zariadení, ale aj významne vyššie mzdové náklady ako v porovnateľných neškolských nemocniciach. Legitímna je tiež otázka, ako posudzovať fakt, že školskí pracovníci, napríklad lekári, zarábajú pre nemocnicu tým, že ich práca s pacientom sa účtuje poisťovniam. Množstvo problémov vytvára množstvo trecích plôch. Ak sa problémy dlhodobo neriešia, z vysokého trenia vznikne požiar. Existuje normálne systémové riešenie, napríklad to, ktoré sme od roku 2003 používali, no na to treba dve veci. Po prvé, dnešní kompetentní by museli vedieť. A po druhé, museli by chcieť. To druhé azda aj platí, to prvé určite nie. Naozaj nevedia.
Zdroj:
.týždeň 24. 2. 2019
