Tie dve ikonické bábkové postavičky najlepšie charakterizujú bezradnosť všetkých Ficových vlád. A tá bezradnosť je, najmä čo sa týka zdravotníctva, celkom zjavná. Stačí sa pozrieť na Bratislavu. Dostavíme Rázsochy, zbúrame Rázsochy, dostavíme a zbúrame… a tak stále dookola.
Iným šlágrom je nemocnica v Ružinove. Raz pristavíme, inokedy nepristavíme, no zrekonštruujeme a zasa dookola. Najhoršie však je, že nič sa nedeje. Iným plánom bol Druckerov nápad rozdeliť bratislavské nemocnice na tých päť pôvodných, a to bez toho, aby sa zamyslel nad tým, prečo sme ich kedysi spojili do jednej. Je evidentné, čo sa od modernej nemocnice očakáva. Doba hospitalizácie sa všade na svete skracuje, prečo by sa teda nemala aj u nás? Klásť dôraz na podporu ambulantnej starostlivosti nestačí iba vo verbálnej rovine, podpora musí byť reálna. U nás je to naopak.
chýba koncepcia, predstava a vízia
Ambulancie, ktoré sú v podstate od roku 1996 väčšinovo neštátne, často živoria. Zdravotná politika štátu, reprezentovaná ministerstvom zdravotníctva, v podstate neexistuje a od roku 2006 neexistuje ani nijaká koncepcia. Ak niečo existuje, skôr antikoncepcia, pretože nijaká myšlienka sa ani nezrodila, tobôž aby sa realizovala. No poďme po poriadku.
Päť pôvodných bratislavských nemocníc bolo spojených do jednej, aby sa jednoduchšie optimalizovali – okrem iného – aj lôžka. V nemocnici, kde je napríklad iba jedno interné lôžkové oddelenie, sa prakticky nedá zrušiť. Ak je ich päť, nie je žiadny problém jedno či dve lôžka zrušiť, stále ostanú ešte tri.
Iným dôvodom bolo zjednotenie a zlacnenie nákupov tovarov a služieb a veľa iných podobných podobne. Stav budov bol a stále je katastrofálny. Pochádzam z pracoviska, na ktorom bola aj desaťposteľová izba, čo na urológii už nie sú nijaké žarty. Jedno WC pre mužov a jedno pre ženy na 70 pacientov – čo dodať? Stredovek. Po spojení nemocníc do jedného celku sme uvoľnili najmenej štyri budovy v centre mesta, a potom sa uvoľnené budovy predali. Peniaze z predaja patrili nemocnici a mali slúžiť výhradne na opravu a modernizáciu existujúcich budov. Podarilo sa z nich vybudovať kvalitnú hrudnú chirurgiu v Ružinove, no zvyšok peňazí skončil bohviekde. Vymenila sa vláda, vymenili sa riaditelia nemocníc a peniažky sa roztratili.
O tom, ako to fungovalo po roku 2006, svedčí napríklad zdevastovaná budova Prvej gynekologickej pôrodníckej kliniky na Zochovej ulici v Bratislave, o ktorú sa po jej vyprataní nedokázali postarať trinásť rokov. Dnes je v takom stave, že ani squateri ju nechcú.
Alebo si predstavte chirurgickú kliniku bez ARO. Aj také je v Bratislave. Buď tam mali už dávno poriadne ARO vybudovať, alebo mali zrušiť chirurgiu. Chýba koncepcia, predstava a vízia. Ministerstvo zdravotníctva obsahuje v sebe všelijaké inštitúty, napríklad Inštitút zdravotnej politiky, ale ovládanie Excelu a Power Pointu bez reálnej znalosti potrieb a možností problémy nevyrieši.
čo by sa dalo, keby sa chcelo
Od konca druhej Dzurindovej vlády ubehlo trinásť rokov. Za ten čas zdravotníctvom pretieklo viac než 60 miliárd eur, to je suma, ktorú si bežný človek nevie ani predstaviť. Ľahko by sa dalo urobiť pár systematických krokov. Nemocnica v Petržalke je pomerne slušná nemocnica, ktorú treba mierne renovovať, opraviť kúrenie, vydezinfikovať a vymaľovať sociálne zariadenia, zabezpečiť klimatizáciu, opraviť operačné sály. Môže slúžiť pre celú Petržalku tak, ako slúžia podobné nemocnice pre Trenčiansky či Žilinský kraj.
Ružinovskú nemocnicu, ktorá patrí medzi najlepšie na Slovensku, treba naozaj modernizovať, vybudovať sociálne zariadenia a sprchy do každej izby, na čo sa dajú využiť balkóny. Jediné, komu by strata balkónov mohla prekážať, sú tisíce holubov, čo tam doteraz sídlia a, samozrejme, kadia. To však nestačí. Na parkovisku pred nemocnicou treba vybudovať podzemné garáže a na nich postaviť ďalšiu novú modernú nemocničnú budovu. Spojením starej renovovanej a novej môže vzniknúť najmodernejšia nemocnica so špičkovými pracoviskami, transplantačné centrum, neurochirurgia a všetko iné.
„Bez akejkoľvek vízie môžeme očakávať iba pokračovanie úpadku slovenského zdravotníctva.“
Nemocnica na Kramároch bola postavená na konci 60. rokov minulého storočia. Budova vyžaduje totálnu rekonštrukciu, je nevyhnutné kompletne oholiť stavbu až na betón. Na nemocnicu tento gigantický monoblok nebude vhodný, no celý komplex by mohol slúžiť ako kampus Lekárskej fakulty. Študenti aj pedagógovia by tam mali kompletnú infraštruktúru, ubytovanie, posluchárne, laboratóriá, športoviská a tak ďalej. Ideálne by bolo, keby namiesto Kramárov slúžila po rekonštrukcii bývala vojenská nemocnica pri Červenom moste. Mohla by vzniknúť pekná pavilónová školská nemocnica zhruba s 250 lôžkami. Na výučbu propedeutiky jednotlivých odborov by to bola jedna báseň. A pokojne by sa kampus mohol prepojiť s novou nemocničnou lanovkou. Žiaľ tým, že neexistuje nijaká koncepcia, bola vraj predaná súkromníkom? Za vlády Smeru – sic! Iba si akosi nik nevšimol majetkovú podstatu vojenskej akciovky, z dvojstranovej zriaďovacej notárskej zápisnice sa hodnota majetku určite nedá poznať. Čo sa pri tom nenávratne stratilo, dnes už nik nezistí. Súkromný investor stavia nemocnicu na Boroch. Namiesto toho, aby štát sústavne bojoval so súkromným sektorom, mohol sa pokúsiť o prvý reálny PPP projekt (spoločný projekt verejného a súkromného partnerstva). Nevedeli, nepokúsili sa, no možno ešte nie je všetkým dňom koniec. Ostáva ešte nemocnica na Mickiewizovej.
V stave, v akom je, už naozaj nemôže ďalej slúžiť nijakej lôžkovej starostlivosti, tobôž nie chirurgickým disciplínam. V časti budov by pomerne jednoducho mohla vzniknúť Univerzitná poliklinika, dobre personálne vybavená, kde by medici a adeptky na sestry videli v praxi to, čo je moderná ambulantná starostlivosť vrátane jednodňových a stacionárnych ambulancií. Časť budov by sa mohla odpredať a získané zdroje investovať do rekonštrukcie priestorov pre lôžkové disciplíny. O tom, že to ide, svedčí Prvá neurologická klinika, ktorá tam je a do ktorej keď vstúpite, tak sa z 19. storočia dostanete do 21. storočia.
Ostáva otázka Rázsoch, ich búranie a megadostavba je číry nezmysel, najmä ak Penta začína s výstavbou nemocnice na Boroch. Ani nezbúrať, ani nedostavať na nemocnicu. No za významne nižších nákladov, ako by bolo treba na nemocnicu, by mohlo vzniknúť sídlo skoro všetkých ministerstiev práve tam. Síce by úradníci museli za prácou cestovať trochu viac než dnes, ale ekonomický prínos by bol mimoriadne veľký, veď len predaj budov a skončenie drahých prenájmov v centre by to pokojne vyfinancovali. Toto sme navrhli už v roku 2000.
Samozrejme, akútne treba riešiť otázku onkologickej starostlivosti, bezpodmienečne investovať do Národného ústavu a rozmýšľať nielen nad modernizáciou, ale aj nad zväčšením. Skvelým príkladom je Národný srdcovocievny ústav, ktorý buduje za vlastné peniaze detské kardiocentrum na jednej strane pôvodnej budovy a ďalšiu budovu na strane druhej. Taktiež Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb postavil za vlastné ďalšiu novú budovu plnú najmodernejších technológií. V oboch prípadoch však ide o Ficom prekliate akciové spoločnosti.
Iste, je tu oveľa viac problémov, no bez akejkoľvek vízie môžeme očakávať naseldujúcich nie dvanásť, ale stodvadsať rokov iba pokračovanie úpadku slovenského zdravotníctva. No a na Zajaca sa už tiež ďalej vyhovárať nedá. A je to!
Zdroj:
.týždeň 3. 3. 2019
