Špecialitou ministra Druckera je vypúšťanie informačných bublín. Veľké očakávania, ktoré na začiatku vyvolal, zjavne vytvárajú naňho tlak, že niečo urobiť musí. Pochválil sa eHealthom, čo je, mimochodom, čisté fiasko, s ozdravným plánom Všeobecnej poisťovne si vyslúžil pokarhanie, odpočet takzvaných 26 úloh skôr skončil, ako sme zistili, o aké úlohy to vlastne išlo.
Jedna z posledných bublín je o tom, ako chce zlepšiť dostupnosť inovatívnych liekov. Proces vstupu nového originálneho lieku na trh je pomerne komplikovaný, liek musí byť najprv registrovaný a potom kategorizovaný. Zjednodušene, často je potreba týchto liekov taká akútna, že proces zdĺhavej registrácie je do času jej dokončenia nahradzovaný výnimkou, ktorú dáva MZ. Následne sa liek kategorizuje, určuje sa jeho úhrada ZP a ak to nestačí, musí sa na liek doplácať.
Naše zdravotníctvo je postavené na solidárnom systéme, keď zdraví a ekonomicky aktívni majú rozhodujúci podiel na financovaní zdravotníctva. Štát prispieva za svojich poistencov významne menej. Solidárny systém má plne financovať liečbu chorôb, ktorá je ekonomicky nákladná a prinášala by pre pacientov kritické finančné riziko, ktoré by viedlo k nedostupnosti liečby. Pri banalitách a jednoduchších chorobách je sociálne únosná spoluúčasť pacientov potrebná, aby sme vzácne zdroje mali pre kritické náklady. Zrozumiteľné, myslím. Potom ťažko rozumieť myšlienke, ktorú Drucker prezentoval. Zmena spôsobu, akým chce vpúšťať nové molekuly, je v podstate postavená na tom, že na úhrade lieku sa budú okrem zdravotných poisťovní podieľať aj tí, čo ich predpisujú – teda lekári a nemocnice, a dokonca možno aj pacienti. Čo iné ako totálny nezmysel, samozrejme. Zdá sa, že jediné, čo krízový manažér dokáže, je vyvolávať krízu nezmyselnými bublinami.
Autor je exminister zdravotníctva
