Ľuďom treba vysvetliť, prečo rastie nezamestnanosť, prečo poklesol nielen počet turistov v Tatrách, ale aj mzdy, prečo sa robí iba štyri dni v týždni. Vládny Smer našiel odpoveď. Je to, citujem: „zapríčinené dzurindovsko-miklošovskou koalíciou, ktorá spolu so svojimi nenásytnými pravicovými kumpánmi z USA spôsobila hospodársku krízu na Slovensku“. Jasné jednoduché, poučné. A hlavne päťdesiat rokov odskúšané. S rôznym podmetom a prísudkom, ale rovnakým obsahom, bol toto oficiálny jazyk všetkých vlád od roku 1939 do roku 1989.
Pokiaľ sa darí takémuto mysleniu, darí sa aj iným hlúpostiam. Napríklad Lekársky odborový zväz pochopil, že teraz, keď zúri kríza, sa dobrovoľne vzdáva svojich doteraz používaných výpalníckych metód a nebude požadovať vyššie mzdy pre lekárov. Je tu však malý problém. Kedysi požadoval trojnásobok priemernej mzdy do konca volebného obdobia Ficovej vlády.
A naozaj toto im Fico na jar roku 2006 sľúbil. Počas troch rokov však mzdy narástli namiesto o 300 percent iba o 40. Kríza je tu iba osem mesiacov, tak tie mzdy mali mať už aspoň 200- percentný nárast, či nie? Nie je veľmi zaujímavé sledovať osudy Kollára, Šebovej či Černého, protagonistov hysterických akcií z jari 2006. Mali v repertoári štrajky, ktorým chceli vydierať vládu, vydierali však najmä pacientov. Použili aj hádzanie plášťov, očierňovali tých kolegov, ktorí sa k nim váhali pridať. Ešte horšie dopadli sestry. Ich mzda za tri roky nenarástla ani o 15 percent, ani dnes zďaleka nedosahuje priemernú mzdu. Pritom stále platí, ak by štrajkovali lekári, to by ešte zdravotníctvo prežilo, ak sestry, bol by to katastrofálny kolaps.
Odborový zväz, ktorý by mal zastrešovať sestry, stráca húfne členskú základňu, ktorá je navyše veľmi nesúrodá. Isté je však, že rozhodne neháji záujmy sestier. Jeho nový predseda je iba odvarom starého stratéga Kučinského, ktorý bol skoro dokonalým vyjednávačom. Výsledkom je, že tento zväz poslušne žiada iba 5-percentné navýšenie. Tichým hlasom, aby to nebodaj Fico nepočul. Sestry by si mali založiť vlastnú odborovú organizáciu a zobrať svoje sociálne postavenie do vlastných rúk. Prezident lekárskej komory Dragula žobre o navýšenie o infláciu, chce štyri percentá. Nuž pri inflácii 2,7 percenta mohol byť pokojne ticho.
Mzdy našich zdravotníkov sú nepochybne mizerné, naozaj nedôstojné. O tom niet pochyb. Zaslúžia si oveľa lepšie ocenenie. Cesta k ich zlepšeniu nevedie cez úpenlivé prosby smerované na štát. Zvyšovanie miezd nebude ani výsledkom lokajského prisluhovania vláde, ktorá všetko sľúbila a nič nespravila. Reálny rast miezd môže nastať iba vtedy, ak sa aj zdravotníci naučia žiť s pojmami, ako sú efektivita, kvalita, produktivita. Hospodárska kríza zapríčinila stagnáciu rastu zdrojov do systému. Neschopnosť tejto vlády zapríčiňuje, že kríza oveľa horšie dopadá na všetky verejné sektory, ako bolo nevyhnutné.
Bezbrehá spotreba služieb vďaka neregulovanému dopytu, ilúzia bezplatnosti, ktorú však všetci draho platíme, zbytočné a neefektívne plytvanie drahocennými zdrojmi, ktoré reálne slúžia iba pár jedincom, to sú iba niektoré typické znaky, ktoré sme zažili za čias Mečiara aj prvej Dzurindovej vlády. A sú tu zas. Skôr či neskôr Slovensko aj iné krajiny budú musieť znova absolvovať viac-menej bolestivú liečebnú kúru, ktorou sa budú liečiť zo sna o bezprácnom zisku a o tom, že štát všetko vie a o všetkých sa postará.
Hovorí sa, že keď niekto pri jedle sŕka, nemá aspoň mľaskať. Naozaj nie sú vyrušujúce Slotovo auto či Ficove a Paškove hodinky, pretože sú iba znakom zväzáckej spupnosti a možno tak trochu aj istým zrkadlom ficovského chápania sociálneho štátu. Vyrušujúce je hlupáctvo. Žiadať skrátenie veku odchodu do dôchodku ako výmenu za platový mier je presne to, ako keď za socializmu strana nariadila zlacnenie farebných televízorov ako kompenzáciu za zdraženie základných potravín. Protagonisti týchto hlúpostí nakoniec nikdy neprekročili svoj tieň a dostali sa iba tam, kam patria. Na smetisko dejín.
Rudolf Zajac
autor je bývalý minister zdravotníctva Slovenskej republiky
Zdroj:
Pravda 17. 5. 2009
