Ministerstvo zdravotníctva po polročnej anabáze zaviedlo do systému financovania zdravotníctva takzvaný nový cenový výmer. Doteraz bolo celé zdravotníctvo financované princípom globálneho prídelu zvyškovým spôsobom. Poisťovne rozdeľovali zdroje podľa toho, koľko ich v danom mesiaci mali k dispozícii. Rozdelenie robili podľa akéhosi svojho kľúča a museli iba dodržať rozpätie od takzvanej minimálnej po maximálnu cenu. Tieto ceny boli uverejňované vo Finančnom spravodajcovi ministerstva financií. Ešte za ministra Šagáta zaviedol generálny riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne Eduard Kováč pojmy ako uzavretý koniec (financovania) a prospektívny rozpočet. Tieto pojmy mali naznačiť, že je obmedzený, nie nekonečný objem disponibilných zdrojov, a teda poskytovatelia, hlavne nemocnice budú dostávať prídel vopred určeného uzavretého objemu zdrojov a takto vopred – prospektívne – budú do určeného, prideleného rozpočtu poskytovať výkony. Systém nemohol a ani nezačal nikdy fungovať, pretože okrem iného chýbala jednotka ocenenia práce. Výsledkom bolo nakoniec retrospektívne určovanie finančných prídelov nemocniciam. V praxi to vyzeralo tak, že koncom mesiaca oznámili poisťovne nemocniciam, koľko im môžu dať financií a nemocnice podľa toho „upravili“ svoje výkony. Dá sa to porovnať s príkladom, ako keby pekár piekol a dodával celý mesiac rožky, potom by sme mu oznámili, koľko ich vlastne mal napiecť a on by potom následne upravil faktúru na objem financií, ktoré mu dáme. Samozrejme, že rožkov napiekol v mesiaci oveľa viac. Výsledkom sú potom jeho dlhy voči zamestnancom a dodávateľom, za čo by normálny pekár skrachoval. Nemocnice, ktoré skoro všetky patria štátu, nielenže neskrachujú, ale zvyšujú dlhy až na dnešných neuveriteľných 12 miliárd korún voči svojim dodávateľom.
Nový cenový výmer mal zaviesť aký-taký poriadok. Jeho podstata spočíva v štruktúrovanom financovaní zvlášť lôžkovej časti, zvlášť špecializovaných ambulancií a zvlášť spoločných diagnostických zložiek. Poisťovne by si mali podľa neho vopred objednať počet pacientov, ktorých liečenie sú schopné financovať. Ide naozaj o náznak úhrady za diagnózu, tzv. DRG. Výsledkom má byť len taký počet ošetrení, na aké máme verejné financie. Tento krok by bolo možné podporiť, keby nebol úplne izolovaný od ďalších potrebných zmien. Logickým výsledkom takéhoto financovania bude likvidácia zbytočných oddelení v nemocniciach. To samo však nič neprinesie, pretože u nás je nadbytok celých nemocníc. Okrem toho nie je vyriešený problém ako ďalej so zamestnancami oddelení, ktoré treba likvidovať. Do ambulantnej siete ich ministerstvo a poisťovne nechcú pustiť, pretože tu „uzatvorili koniec“ na začiatku, keď stanovili presný počet lekárov, ktorý má v ambulantnej sieti pôsobiť. Takže ostanú v nemocniciach, nezávisle od toho, či budú oddelenia zrušené. Nemocnice dnes míňajú skoro 90 percent svojich prostriedkov na mzdy, prevádzku budov, kúrenie atď. Ide o takzvané fixné náklady, t. j. minú z každej koruny 90 halierov na svoju existenciu. Na lieky, špeciálny zdravotnícky materiál minú 10 halierov a ostatné majú ako-tak zabezpečené z dlhu dodávateľom.
Takzvané zdravotné poisťovne, pretože ozajstnými poisťovňami nie sú, fungujú iba ako prostoduchý redistribútor financií. Od 1. apríla majú nové ceny uzatvárať s poskytovateľmi na základe nových zmlúv. Akokoľvek budú deliť zdroje medzi ambulantnú a lôžkovú oblasť, zdrojov bude na silne predimenzované zdravotníctvo s nezmyselne širokým „bezplatným“ liečebným poriadkom málo. To dáva poisťovniam možnosť doslova vnucovať zmluvy poskytovateľom, ktoré sa dajú pokojne nazvať aj výpalníckými. Alebo poskytovateľ podpíše a je v problémoch, alebo nepodpíše a je ešte vo väčších. Eduard Kováč, riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne, povedal: „Nový cenový výmer zlepší financovanie zdravotníctva, problém je, že nemocnice nechcú zobrať riziko.“ To z úst riaditeľa inštitúcie, ktorá (mimochodom ako najväčšia dosahuje najhoršie výsledky) v dnešných podmienkach žiadne riziko nenesie, pretože jej solventnosť garantuje štát, znie prinajmenšom ako nechutný vtip. Nárast dlhu na vyše 20 miliárd korún spojený so sústavnými oddlžovacími manévrami, žiaľ, z jedinečných privatizačných zdrojov, to je reálny výsledok štvorročného insitného riadenia zdravotníctva. Namiesto komplexnej reformy iba izolovaný krok nemôže priniesť nič pre choré zdravotníctvo. Jeho „výsledky“ cítia všetci občana na svojej koži a aj tým možno vysvetliť jav, prečo je zdravotníctvo dnes aj politickou témou, dokonca schopnou získavať hlasy voličov.
RUDOLF ZAJAC
(Autor je nezávislým expertom ANO pre zdravotníctvo)
Zdroj:
SME 5. 4. 2002
