Solidárnosť

S pojmom solidarita či solidárnosť, ktorý pochádza z latinčiny a znamená vzájomnosť, družnosť či svornosť, sme sa za socializmu stretávali veľmi často. V súčasnosti je solidárnosť pojem, pod ktorým sa chápe prerozdeľovanie peňazí od všetkých občanov v prospech niektorých, spravidla sociálne slabších skupín obyvateľov.

Moderná spoločnosť predpokladá právo každého občana na dôstojný život. Solidárnosť je hlavným a rozhodujúcim inštrumentom v primeranej realizácii tohto práva v školstve či v zdravotníctve, ale aj pre sociálne slabšie či sociálne odkázané skupiny obyvateľstva. Z ekonomického hľadiska je však solidárnosť prerozdeľovací proces, ktorý odoberá voľné zdroje z ekonomiky. Miera solidárnosti je z tohto pohľadu veľmi citlivá na nadmerné a zbytočné prerozdeľovacie procesy. Konkrétna realizácia tohto práva a jej reálny výsledok pre občana, ktorý má mať prospech – beneficienta, môže veľa povedať o rôznych etických a aj politických prístupoch. Pokiaľ si rozhodujúca časť občanov uvedomí rozsah a dosah solidárnosti, ale aj spôsoby jej zneužívania politickými elitami alebo aj samotnými beneficientami, nebude treba vážnejšie sa obávať o vývoj našej spoločnosti. Žiaľ, doteraz občania jasne nepochopili, že cena solidarity musí zodpovedať tomu, čo prináša (benefitom) a v nijakom prípade nesmie v sebe zahrňovať náklady nadmernej byrokracie a korupcie.

Potreba solidárnosti – etické východiská

Princíp solidárnosti sa dá dobre ilustrovať na príklade zdravotníctva, Či je občan chudobný, alebo bohatý, či žije zdravo, alebo nezdravo, náklady na jeho liečbu musia byť uhradené z balíka peňazí, na ktorý sa skladá hlavne ekonomicky aktívne obyvateľstvo. Práve spôsob získavania peňazí pre všetkých bez rozdielu a spôsob ich rozdeľovania robia zo solidárnosti tému, ktorá je politikmi veľmi často zneužívaná vari v celej Európe. Pri formulovaní predstavy o tom, ako by mala solidárnosť vyzerať, treba vedieť, že existujú viaceré etické východiská, následne pretavené do politických postojov. Niektoré z nich opäť uvedieme na príklade zdravotníctva, pretože ide o typicky solidárnu oblasť verejného záujmu.

Rámcovo môžeme hovoriť o troch etických perspektívach:

1. Utilitarizmus (subjektívny a objektívny), zameraný na meranie úžitku (blahobytu) a hodnotiaci zdravotnú politiku na základe jej výstupov a výsledkov.

2. Liberalizmus (libertariáni a egalitariáni), uprednostňujúci rešpektovanie individuálnych práv jednotlivcov a hodnotiaci zdravotnú politiku na základe vstupných podmienok.

3. Komunitarizmus (všeobecný a relatívny), poukazujúci na dominantný vplyv komunity a hodnotiaci zdravotnú politiku na základe rešpektovania hodnôt komunity.

Nejde o detailné predstavovanie filozofie týchto etických koncepcií, zaujímavé je predovšetkým ich praktické uplatnenie. Je to dôležité aj pre lepšie pochopenie zložitosti rozhodovania v zdravotnom sektore.

Utilitarizmus

Subjektívny utilitarizmus za najväčšiu hodnotu považuje dosiahnutie najväčšej miery úžitku (utility) jednotlivca. Hodnotenie zdravotnej politiky tak necháva na každom jednotlivcovi podľa dosahovania jeho individuálneho šťastia. V ekonómii sa tento princíp ujal ako analýza nákladov a úžitkov (cost-benefit analysis). Všetci potenciálni užívatelia zdravotného programu zhodnotia jeho úžitky optikou ich osobnej ochoty za tieto úžitky platiť. Táto ochota platiť je potom porovnaná s nákladmi na program, a ak ľudia budú ochotní zaplatiť celkovo viac, než sú náklady programu, program bude podľa ekonómov spĺňať kritérium najväčšieho dobra pre najväčší počet ľudí.

Náklady na realizovaný program však zároveň predstavujú zrieknutie sa iných úžitkov v ekonomike. Toto zrieknutie sa označuje ako náklady stratenej príležitosti. Subjektívny utilitarizmus nám tak odporúča vykonávať iba tie aktivity, z ktorých je najväčší úžitok (na úkor tých s nižším). Inak povedané, podľa nich financovanie zdravotníctva nepatrí medzi aktivity s najväčším úžitkom.

Kritici utilitarizmu argumentujú, že ochota platiť závisí od osobného príjmu jednotlivca, ktorý nemôže zaplatiť viac, ako má (aj keď chce). Subjektívny utilitarizmus tak môže viesť k záveru, že nákladné zdravotné služby by sa chudobným nemali poskytovať, pretože ich ochota platiť(meraná nízkym príjmom) je limitovaná.

Objektívny utilitarizmus je tou správnou odpoveďou, ak zdravotnú reformu mienime posudzovať podľa jej výsledkov, ale neveríme, že jednotlivci sa dokážu správne rozhodnúť. Presadzovanie blahobytu jednotlivca zároveň s pretrvávajúcim skepticizmom voči individuálnej voľbe potom vedie k vytvoreniu skupiny expertov, ktorí určia, čo vlastne blahobyt je. Nástrojom tohto určenia je vytvorenie indexov, merajúcich blahobyt každého jednotlivca. Medzi najčastejšie používané indexy patrí DALY (Disability Adjusted Life Expectancy) a QALY (Quality Adjusted Life Years). Tento prístup obhajuje realizáciu tých opatrení zdravotníckej politiky, ktoré umožňujú najväčší zdravotný prínos (ale nie v zmysle vyššej spokojnosti) za relatívne najmenší objem peňazí.

Prístup objektívnych utilitariánov spočíva v analýze efektívnosti nákladov (cost-effectiveness analysis). Používanie indexov na meranie zdravotných prírastkov je diskutabilné. Najkritickejším je vzájomná konfrontácia predĺženia života v porovnaní so zvyšovaním jeho kvality.

Najväčšie riziko aplikácie utilitarizmu ako hlavného etického princípu vidia jeho kritici predovšetkým v jeho prístupe najväčšieho dobra pre najväčší počet ľudí. Tento postoj totiž predpokladá používať limitované zdroje v zdravotníctve tam, kde vykonajú najviac dobra, bez ohľadu na spravodlivosť a rovnosť. Utilitariáni sa totiž nesnažia zachrániť tých, ktorých záchrana by bola príliš nákladná. Inak povedané: môže sa stať, že hladujúci stroskotanci na opustenej loďke (pri predpoklade, že prínosy sú vyššie ako straty) niektorých svojich „parťákov“ v dobrej viere zjedia.

Liberalizmus

Klasickou námietkou (voči spomínanému príbehu stroskotancov) je, že niektorí sú kvôli ostatným obetovaní. Utilitarizmus rozdeľuje jednotlivcov na účel (tí, ktorí prežijú) a prostriedky (tí, ktorí boli obetovaní). V tomto kontexte za najdôležitejšie posolstvo liberalizmu musíme považovať postoj, rešpektujúci každého jednotlivca ako účel seba samého a vraviaci o tom, že nikoho nemožno používať ako prostriedok k účelom niekoho iného.

Ako libertariánsky označujeme prístup, v ktorom sú rešpektované takzvané negatívne práva. Ide najmä o právo jednotlivca samostatne a slobodne sa rozhodnúť, ako žiť svoj život. Nikto nemôže prinútiť iného človeka robiť niečo proti jeho vôli. Bol by to zásah do jeho práva slobodne sa rozhodnúť. Tento postoj zároveň implikuje aj silný pocit „byť ponechaný na pokoji“. Keďže libertariáni vymedzujú vlastnícke právo ako súčasť negatívnych práv, jedným z hlavných problémov sa stáva napríklad otázka legitimity zdanenia.

Niektorí liberáli však tento postoj úplne neakceptujú a v hraniciach morálneho správania vyžadujú, aby boli spoločne vytvárané podmienky, ktoré iným umožnia zmysluplnú voľbu. Tí, ktorí veria v takto vymedzené pozitívne práva, sa nazývajú egalitariáni. Niekto hladujúci, bez prístrešia, nevzdelaný či chorý, nemá príliš veľa možností pre zmysluplnú voľbu. Pre egalitariánskeho liberála z toho vyplýva, že je úlohou štátu, aby zabezpečil taký systém, ktorý každému jednotlivcovi spoločnosti garantuje určitý minimálny stupeň príležitostí a zdrojov a zabezpečil tak právo jednotlivca rozhodnúť sa zmysluplne. Kritickou otázkou však zostáva určiť stupeň (napríklad zdravotnej) starostlivosti, ktorý je potrebné garantovať všetkým.

Prvý prístup výkonu pozitívnych práv je postavený na tvrdení, že najvhodnejším spôsobom, ako rešpektovať morálnu spôsobilosť každého jednotlivca, je jednoduchá redistribúcia zdrojov. Jednoducho, treba nechať každého, aby sa rozhodol, akú zdravotnú starostlivosť si chce nakúpiť (dožičiť).

Pri druhom prístupe má spoločnosť voči ľudskému zdraviu určitý záväzok a pri jeho plnení musí zodpovedať otázku: je potrebné poskytovať určitý minimálny prístup k zdravotnej starostlivosti všetkým, alebo je potrebné sa zamerať na zdravotný stav jednotlivcov? Inak povedané, ak majú občania práva spojené so zdravím, majú sa tieto práva posudzovať podľa toho, či sú uspokojené formou výkonu (napríklad návšteva lekára), alebo formou výsledku (napríklad stredná dĺžka života)? Hlavným posolstvom druhej možnosti je, že dôraz iba na prístup k zdravotnej starostlivosti nie je dostačujúci. Skutočne dôležité je to, či ľudia žijú dostatočne dlho a na dostatočnej úrovni kvality života.

Komunitarizmus

Tretím prístupom je komunitarizmus, ktorý poukazuje na to, že ani štartovacia pozícia (ako u liberálov), ani koncová pozícia (ako u utilitariánov) nie sú vhodné parametre posudzovania cieľov zdravotného systému. Čo podľa zástancov komunitarizmu zaváži, je druh spoločnosti, v ktorej žijeme, a typy jednotlivcov, ktoré v nej žijú.

Univerzálni komunitariáni veria, že existuje jeden univerzálny model dobrého jednotlivca a dobrej spoločnosti, a práve oni vedia, ako ten model vyzerá. Na svete existuje veľa príkladov takéhoto zmýšľania, medzi najznámejšie patria monoteistické náboženstvá (islam či kresťanstvo), niektoré skupiny ekologických aktivistov (snažiacich sa transformovať vzťah človeka k prírode) či feministické hnutia (ktoré chcú vytvoriť spoločnosť s iným vzťahom medzi mužom a ženou). Komunitarizmus sa teda na rozdiel od utilitarizmu a liberalizmu koncentruje nielen na izolovaného jednotlivca, ale na prírodu a štruktúru spoločnosti ako celku.

Politické dimenzie miery solidárnosti

Jednotlivé (štandardné) politické subjekty sa zvyknú označovať ako pravé, ľavé a stredové — navyše ešte ako liberálne a konzervatívne. Toto zaraďovanie je nepresné, a to hlavne v tranzitívnych krajinách. (Pozri graf.)

Na osi X máme znázornenú mieru ekonomickej slobody, na osi Y je znázornená miera osobnej slobody. Keďže plošným grafom nemožno vyjadriť tretí rozmer — tým je miera prerozdeľovania v jednotlivých oblastiach (školstvo, zdravotníctvo, sociálna sféra), ktorá tvorí podstatu solidárnosti — na grafe je vyznačený prienik rôznych možností, ktorý spadá do plochy ohraničenej krivkami. Možno povedať, že do tejto plochy patria v Európe „bežné“ systémy solidárnosti. Mimo plochu ohraničenú krivkami je v grafe vyznačená viac-menej extrémna poloha pre kombinácie miery osobnej a ekonomickej slobody. Napríklad, vysoká miera osobnej slobody spojená s vysokou mierou solidárnosti (prerozdeľovania), ktorá znižuje ekonomickú slobodu pre vysoké daňové a odvodové zaťaženie, je typická napríklad pre klasické, dnes už zastarané sociálnodemokratické chápanie solidárnosti, akú ešte prednedávnom bolo vidieť vo Švédsku. V slovenských podmienkach sem patrí napríklad SDĽa SOP. Nízka miera osobnej a ekonomickej slobody je typická pre komunistické systémy a na ne netreba ani dnes zabúdať. Extrémne nízka miera osobnej slobody spojená s vysokou mierou ekonomickej slobody bola typická napríklad pre Chile počas vlády Augusta Pinocheta. Do tejto kategórie patria aj niektoré vyjadrenia strany SMER o potrebe „zaviesť poriadok“. Požiadavku na extrémne vysokú mieru osobnej a ekonomickej slobody najčastejšie počujeme v USA. Niektoré prvky amerických postojov osobnej slobody v solidárnosti, hlavne politicky dobre predajné, prezentuje DS. Je zaujímavé, že už aj na Slovensku existuje skupina mladých ekonómov, ktorá požaduje výrazne liberálny postoj k solidárnosti. Čiže nie sú schopní sa stotožniť so sociálnou solidaritou pre jej antiekonomický charakter. Dá sa predpokladať, že váha týchto názorov bude narastať. Napokon, aj Európska únia svojou snahou reformovaťsystém prerozdelenia dáva za pravdu dnešným euroskeptikom, že doterajší systém veľmi ľahko môže na celoeurópskej úrovni skĺznuť do niekdajších švédskych problémov. Stredové liberálne prístupy zastáva ANO a časť SDKÚ, stredové konzervatívne postoje hlavne KDH a OKS. Ani pri detailnej analýze postojov HZDS a oboch SNS nie je možné ich niekam v tejto škále zaradiť. Pritom solidárnosť ako ekonomická kategória v podstate nie je nič iné ako obsah fiskálnej politiky vlády.

Tri groše – financovanie solidárnosti

Rozprávka o troch grošoch hovorí o jednom z princípov financovania solidárnosti. Na otázku kráľa, ktorý sa pýtal kopáča, koľko zarába a čo robí so zárobkom, kopáč odpovedal: „Zarábam tri groše a som spokojný. Z jedného žijem, jeden vraciam a jeden požičiavam.“ Tak kedysi fungovalo financovanie solidárnosti: ekonomicky aktívni z jedného groša žijú, z jedného groša financujú svoje deti (požičiavajú) a z jedného groša splácajú pôžičku, ktorú kedysi dostali od svojich rodičov. Takýmto jednoduchým spôsobom rozprávka celkom dobre už deťom objasní nielen princíp solidárnosti, ale aj bežný spôsob jej financovania.

Naozaj len tri groše?

Solidárnosť sa dá chápať ako celospoločenská dohoda o potrebe starať sa nielen o svoje blaho, ale vytvárať základy budúceho rozvoja spoločnosti (zdravotníctvo a školstvo), vytvárať podmienky pre pomoc ľuďom v núdzi (iba na obdobie, kým v nej sú). Na rozdiel od rozprávky o troch grošoch je solidárnosť financovaná všetkými občanmi Slovenska. A to od novorodencov až po mŕtvych. Veľčasť financovania solidárnosti pochádza z výdavkov štátneho rozpočtu. Štátny rozpočet je plnený priamymi a nepriamymi daňami. Priame dane, to sú dane zo závislej činnosti, teda zo mzdy zamestnancov a zo zisku podnikateľov. Najväčšiu časť príjmov štátneho rozpočtu tvoria príjmy z nepriamych daní, ako je DPH, spotrebná daň, daň z palív a podobne. Tieto dane v konečnom dôsledku platia výhradne iba občania v cene výrobkov a služieb, ktoré nakupujú. A tak naozaj každým nákupom v obchode, pri akejkoľvek maličkosti a najlacnejšej drobnosti, odvádzame všetci štátu dane. A keďže sú zdanené aj truhly a aj benzín, ktorý spotrebuje pohrebné auto, za mŕtveho sa tiež platí do štátneho rozpočtu. Väčšinu výdavkov na zdravotníctvo, na dôchodky, na príspevky v nezamestnanosti a počas choroby platí iba skupina ekonomicky aktívnych (zamestnanci a zamestnávatelia).

Kto je s kým solidárny

Je zrejmé, že aj u nás solidárnosť neplní vždy svoju funkciu (pozri tabuľku). Niektoré formy sú priam paradoxom solidárnosti, ako napríklad solidárnosť chudobných s bohatými pri štátom regulovaných cenách energií. V prípade školstva sa miešajú „jablká s hruškami“, pretože v rámci poskytovania bezplatnej výučby štát plošne a neadresne (nie tým, ktorí to potrebujú) financuje aj príspevky na stravovanie detí a ich ubytovanie na internátoch. Dotácie do poľnohospodárstva dokonca úplne strácajú príjemcu a cieľ. Ani pri bujnej fantázii nie je ľahké určiť, kto profituje z 10 miliárd korún, ktoré tam ročne „nalievame“: okrem neefektívnych producentov, ktorí by bez dotácii neobstáli v konkurencii efektívnych slovenských farmárov. Dotovanie verejnej dopravy, hlavne železničnej a autobusovej, cestou objednávania výkonov štátom, je zasa príkladom ďalšieho nezmyselného, plošného a neadresného umiestňovania zdrojov, ktoré nakoniec slúži tomu, aby hlavne v ŽSR, ale aj v SAD stále pretrvávali zlaté časy socializmu. Zdravotníctvo ako typický solidárny rezort (u nás má právo na bezplatnú starostlivosť dokonca aj ten, kto úmyselne neplatí odvody do poisťovní) sa „preslávilo“ svojím spôsobom fungovania a nebudem asi ďaleko od pravdy pri tvrdení, že sme solidárni viac s pracovníkmi zdravotníctva ako so samotnými pacientmi. Platenie odvodov do nemocenského fondu je solidárnosť na 4/11, pretože len 4 miliardy korún sa použijú na úhradu nemocenských dávok a 7 miliárd korún sa presúva na dôchodky. Tu už ani názov odvodu nie je totožný s cieľom.

O fungovaní, respektíve nefungovaní solidárnosti u nás svedčí aj fakt, že najmenej dve na zdroje náročné oblasti, akými sú zdravotníctvo a školstvo, sú zaťažené vari najväčšou mierou korupcie.

Sociálne solidárnosti

Sociálna solidárnosť znamená dočasnú výpomoc spoluobčanom a ich rodinným príslušníkom, ktorí sa dostali do stavu sociálnej (hmotnej) núdze. Táto pomoc je u nás dôležitá a politicky ju znásobuje vysoká, až takmer 20-percentná nezamestnanosť. Tá kladie veľké nároky na spoločné financie a súčasne obmedzuje ich tvorbu. Vysoké finančné potreby nútia štát doslova „zdierať“ ekonomicky aktívnych (daňami a odvodmi) a aj všetkých občanov (vysokou sadzbou DPH), aby získal zdroje na sociálnu starostlivosť. Tento kolotoč okrem iného výrazne zvyšuje cenu práce, znižuje predajnosť výrobkov, až sa nakoniec znižuje potenciál vytvárania nových pracovných miest. Dá sa povedať, že pes naháňa svoj chvost.

V sociálnej solidárnosti sú veľmi nejasné a netransparentné finančné toky. Po strate zamestnania občan dostane príspevok v nezamestnanosti, ktorý má finančne vypomôcť na obdobie 6 mesiacov, aby si občan v „kľude“ mohol hľadať novú prácu. Ak sa mu to nepodarí, je preradený do sociálnej siete. Tá je plná rôznych dávok a príspevkov, ale veľmi deravá na efektivitu. Existuje vyše 17 rôznych pravidelných alebo jednorazových finančných či vecných príspevkov, ktoré môže sociálne odkázaný dostať, aby sa príjem na člena rodiny vyšplhal do výšku existenčného minima (v minulom roku vyše 3600 Sk mesačne na osobu). Tieto dávky však administruje viac úradov, od úradu práce cez krajské a okresné po obecné úrady. Ak sociálne odkázaný ovláda zákony, dokáže si „vybehať“ príspevok na všetko, vrátane príspevku na tašku a knihy na začiatku školského roka, na kúrenie, na vodu, na ošatenie… Iným typom príspevkov sú príspevky pri narodení dieťaťa, materské príspevky, príspevky na pohreby, pôrody… Čím viac druhov príspevkov a dávok, čím viac úradov ich spravuje, prideľuje a odovzdáva. A tým menší prehľad môžeme o celom systéme sociálnych dávok získať. Niekedy sa zdá, že tieto enormné výdavky slúžia hlavne na živenie úradov a úradníkov.

A znova tretí groš

Pokiaľ skúmame formu poskytovania zdrojov solidárnosti dôchodcom (tretí groš), dospejeme k názoru, že aj tu politika zohráva významnú rolu.

Klasická solidárnosť – vyplácanie dôchodkov – doteraz funguje na priebežnom systéme. Jedna generácia do dôchodkového fondu prispieva a druhá z neho priebežne čerpá. Koľko do dôchodkového fondu príde, toľko sa môže vydať na dôchodky. Vzhľadom na demografické údaje (spoločnosť starne, rodí sa menej detí ) v súčasnosti priebežný systém vytvára dlh, teda viac sa vypláca na dôchodky, ako sa prijme od ekonomicky aktívnych. To je dané aj tým, že nie všetci, ktorí majú platiť na dôchodky, skutočne platia. Sociálna poisťovňa vykazuje vyše 50 miliárd neuhradených príspevkov. Je však zarážajúce, že až pri tomto nehoráznom čísle začala akosi intenzívnejšie vymáhať peniaze od neplatičov. Existujú hlasy proti priebežnému systému, ktoré vyslovujú požiadavku na kombinovaný systém, teda aby si občan časť prostriedkov povinne šetril na svojom osobnom účte. Síce to znižuje solidárnosť v prospech osobného príspevku, ale veľmi diskutabilné sú náklady takejto transakcie, ktoré podľa niektorých výpočtov môžu dosiahnuť 1 bilión slovenských korún, počítajúc dnešnými cenami. Ide o to, že šetriť môže začať generácia 25–35 ročných, čiastočne ešte vari generácia do 45–50 rokov. Občania starší ako 50 rokov budú naďalej odkázaní na priebežný systém. Všetky vlády rečnili o dôchodkovej reforme, ale najprv boli vytunelované banky, potom podniky a teraz nieto peňazí na biliónovú transakciu. To určite vyvolá chuť viacerých budúcich vlád (prechodné obdobie má trvať minimálne 30 rokov) spustiť hyperinflačnú špirálu a takto splatiť náklady na túto transakciu. A popri tom sa tiež zbaviť narastajúceho vonkajšieho a vnútorného štátneho dlhu. Samozrejme, hyperinflácii by podľahli aj povinné kapitálové osobné úspory.

Zásady modernej koncepcie

V prvom rade bude potrebné zmapovať všetky solidárne zdroje a posúdiť ich účinnosť a funkciu. Inak povedané, uverejnená tabuľka bude musieť byť výrazne podrobnejšia. Ľudia nebudú schopní dlhodobo tolerovať spôsob, akým politici hazardujú s ich trpezlivosťou. Podľa sociologičky Ivety Radičovej náš systém solidárnosti svojím komplikovaným a neprehľadným fungovaním v skutočnosti dosahuje percentuálne najvyšší podiel solidárne prerozdeľovaných prostriedkov voči HDP spomedzi transformujúcich sa krajín. Nie je však jasné, či z tohto percenta naozaj majú úžitok tí, ktorí sú na solidaritu odkázaní.

Ako by teda mala vyzerať moderná koncepcia solidárnosti?

Bude potrebné vyhlásiť za príjemcu solidárnosti rodinu, hoci aj jednočlennú.

Nakoniec bude potrebné rozdeliť solidárnosť podľa spôsobu spravovania zdrojov na centrálnu a regionálnu.

Na centrálnej úrovni bude potrebné ponechať dôchodkový systém. Do úvahy prichádzajú dve možnosti jeho reformy: Postupné zužovanie priebežného (solidárneho) systému až na mieru existenčného minima a podpora už existujúceho nepovinného kapitalizačného (sporivého) systému výraznejšími daňovými a odvodovými zvýhodneniami. Alebo vytvoriť povinný sporivý systém, nepovinný sporivý systém a zužovať priebežný systém. Výrazne drahší druhý variant reprezentuje paternalistický princíp, pretože štát rozhodne o povinnom — vnucovanom — blahu sociálnej dôchodkovej istoty.

Na regionálnej úrovni bude musieť vzniknúť sociálna sieť. Do tejto siete sa presunú všetky doteraz neadresne a nekonkrétne poskytované prostriedky. Okrem toho sem jednoznačne budú patriť dnešné rodinné prídavky, plošné príspevky na stravu detí a študentov v školách, príspevky na dotovanú dopravu atď. Najlepšie sociálny status občana poznajú jeho „susedia“, čiže takto združené prostriedky dokáže priamo, účelne a adresne dať občanovi obec. Takisto obec dokáže najlepšie kontrolovať zneužívanie solidárnosti. Domovské právo občanov k svojim obciam, ktoré u nás bolo ešte za prvej republiky, malo veľký význam práve pri poskytovaní sociálnej výpomoci.

Bude potrebné rozhodnúť, kto je vlastne sociálne odkázaný, alebo v hmotnej núdzi. Či je chudobný ten, kto má veľmi nízky či nijaký príjem, alebo ten, kto má malý alebo nijaký majetok a navyše nemá ani príjem. Je možné, že najviac ľudí odkázaných na soliárnosť budú príslušníci rómskej menšiny. To by nakoniec viedlo k jasným finančným pomerom a ukázalo by potrebu, alebo nepotrebu ďalších zdrojov na komplexné riešenie rómského problému. V nemalej miere by to takisto bránilo rôznym „múdrejším“, či „hlúpejším“ rasistickým návrhom obmedzovania solidárnosti „z výchovných príčin“.

Bude potrebné prijať princíp protihodnoty. Ak teda spoločnosť niečo dáva, je legitímne očakávať, že niečo aj dostane. Nie je nijaký dôvod, aby sme od práceschopných príjemcov sociálnej pomoci nepožadovali vykonávanie napríklad verejnoprospešných prác.

Tretím pilierom solidárnosti sa musia stať priame solidárne dávky od dobrovoľných darcov, ktorí budú stimulovaní výraznými daňovými úľavami.

Ak bude efektívnosť solidárnosti vyššia, s vysokou pravdepodobnosťou na ňu bude potrebných menej zdrojov. Keďže výdavky na solidárnosť dnes reprezentujú stovky miliárd korún ročne, každá koruna, ktorá sa minie svojím účinkom, stojí spoločnosť dvakrát viac.

(S použitím publikácie Stratégia reformy zdravotníctva. *Peter Pažitný – Rudolf Zajac. * M.E.S.A. 10. * Bratislava 2001.)

Rudolf Zajac

Autor je lekár a manažér, nezávislý expert ANO pre zdravotníctvo. www.reformazdravotnictva.sk

Zdroj:
Domino fórum 4/2002

Leave A Reply

Navigate
%d blogerom sa páči toto: