Zdravotníctvo patrí popri školstve medzi oblasti, ktoré najčastejšie vymáhajú peniaze od spoločnosti. Podľa všeobecného názoru sú v kríze, dokonca pred kolapsom. Dlh zdravotníctva, ktorý dosahuje až 17 miliárd, je okrem iného finančným vyjadrením problémov, v ktorých sa zdravotníctvo nachádza.
Táto kríza, ktorá sa prejavuje ako kríza z nedostatku zdrojov, nevystihuje podstatu problému. Ide o krízu vzťahu medzi občanom, platiteľom všetkého, a správcom jeho financií – štátom.
Občania prinesú do štátneho rozpočtu 116 miliárd korún prostredníctvom daní z príjmu, DPH, spotrebnej dani, ciel, colných prirážok atď. Občania ďalej prispejú do štátneho rozpočtu prostredníctvom zrážok z úrokov a iných príjmov ešte podstatnou časťou z 8 miliárd korún. Pre názornosť treba uviesť, že celý štátny rozpočet má plánovaný príjem 179 mld. korún.
Štát spätne prispieva na zdravotníctvo 11 miliardami korún, ale ďalších 33 miliárd korún zaplatia spolu občania a zamestnávatelia zdravotným poisťovniam, nehovoriac o tom, že ďalej ešte platia do Sociálnej poisťovne, dôchodkový fond a fond zamestnanosti.
Moja filozofická orientácia je v zhode s názorom o zodpovednosti občana za svoje zdravie a povinnosti občana prispievať na svoje zdravie. Som proti nereálnemu všerozdávajúcemu socialistickému princípu, dokonca garantovanému ústavou. Názor je však jedna vec a realita vec druhá. Žiadať od občana stále viac a viac príspevkov, daní, poplatkov a príplatkov a pri tom ponechať socialistické zdravotníctvo s kverulantským financovaním je nemožné.
V doteraz reálne netransformovanom zdravotníctve pretrvávajú vzťahy typické pre pomery v štátnych podnikoch. Dodnes sa neuplatňuju základné ekonomické kritériá ako cena, produktivita, rentabilita, konkurencia.
Zdravotníctvo sa financuje cez verejnoprávne inštitúcie – poisťovne, ktoré však nie sú pod verejnou kontrolou . Od roku 1994 sa do zdravotníctva dáva vyše 100 percent finančných prostriedkov viac (v roku 1994 to bolo 21,6 miliardy korún, v roku 1998 už 43,7 miliardy korún) bez toho, že by primerane tomuto nárastu zdravotníci zlepšili poskytovanie svojich služieb, skôr naopak. Rôzne koncepcie a kvázireformy zdravotníctva, ktoré sme za posledných 10 rokov absolvovali, situáciu skôr výrazne skomplikovali a zamotali. Zúfalé hľadanie elixíru života pre zdravotníctvo sa spravidla končí rovnako, treba čoraz viac peňazí, samozrejme, od občana, ale za čoraz menej služieb.
Pri ozajstnom riešení krízy treba rešpektovať minimálne tieto východiská:
Dva až tri roky nebude k dispozícii viacej zdrojov ako 44 miliárd Sk, dokonca s výhľadom na zhoršený kurz koruny reálne ešte menej.
Súčasne sa musí riešiť vonkajší dlh vo výške 17 miliárd Sk.
Celý systém sa musí transformovať naraz t.j.. systém získavania zdrojov, systém riadenia a decentralizácie spojený s privatizáciou.
Potrebné je najmä rýchlo konať. Dlh vo výške 17 mld. len pri úroku 20% stojí 3,4 miliardy Sk ročne. Nemožno odkladať riešenie dlhu, lebo náklady na jeho likvidáciu za istých nepriaznivých okolností môžu stáť až desiatky miliárd korún.
–Treba reorganizovať a nasmerovať zdroje do systému čo najkratšou cestou. Akékoľvek manipulovanie, presúvanie, spravovanie (či už cez štátny rozpočet, alebo fondy – poisťovne) má jeden efekt, strácajú sa pri nich nemalé peniaze. Je potrebné kategoricky posúdiť potrebu a význam poisťovní. V súčasnosti 6 poisťovní má len jedno spoločné, v minulosti pestré šafárenie so zverenými prostriedkami, v súčasnosti dlhy. Niektoré odhady hovoria, že systém financovania cez poisťovne stojí 10 % a možno i viac, čo je ročne minimálne viac ako 4 miliardy mimo nákladov na poskytovanie starostlivosti.
– Odvádzané prostriedky musia byť transparentne kontrolovateľné. Na to stačí maximálne jedna poisťovňa, najlepšie by však bolo aj túto jedinú poisťovňu zákonom poveriť len výberom a kontrolou, podobne ako pôsobia daňové úrady, colnice, ale aj miestne úrady. Vybraté prostriedky sa musia odovzdať v prevažnej miere regiónom a samosprávam, pretože tam má občan najväčšiu nádej na úspešnú kontrolu. Štát dostane iba tú časť, z ktorej bude financovať podniky, ktoré budú mať trvalo charakter štátnych podnikov. Anglický systém financovania nepozná poisťovne a je výrazne lacnejší ako systém nemecký –poisťovací, zavedený aj u nás.
–Do systému treba zaviesť základné ekonomické kategórie. Cena, výnosy, náklady, rentabilita a produktivita, konkurencia, to sú len niektoré zo základných kameňov ekonomizácie zdravotníctva. Zároveň treba rýchlo decentralizovať sieť všetkých kategórii poskytovateľov, t.j. nemocníc, zdravotných stredísk, ambulancií atď. Tieto musia byť vzhľadom na zlú finančnú situáciu urýchlene bezodplatne odovzdané spoločnosti, obciam a mestám, zdravotníkom za dlhopisy.
–Starý dlh treba riešiť okamžitým odpredajom nadbytočného majetku, kapitalizáciou dlhov, zavedením inštitútu dodávateľských úverov a lízingov technológii, výrazným znížením daňovej záťaže občanov a podnikateľov a primeraným nárastom odvodov za zdravotné poistenie,
vracaním DPH nemocniciam, pretože tovary a služby nakupujú včítane DPH, ktorá je odvádzaná do štátneho rozpočtu . Podľa môjho odhadu ide o sumu minimálne 4 miliardy korún, ktoré si štát zoberie späť zo svojich 11 milárd, ktorými akože prispieva
– Rýchlo a bezpodmienečne treba pripustiť konkurenciu. Tak vyriešime prezamestnanosť a pomôžeme ju riešiť otvorenou možnosťou poskytovať služby privátnemu sektoru, či už v teréne, alebo aj ústavnej starostlivosti.
– Okamžite treba umožniť pôsobenie súkromných zdrojov formou komerčného pripoistenia vrátane vlastníctva zdravotníckých zariadení , zrušiť reguláciu ceny liečiv, regulovať kategorizáciu tak, aby jedným z hlavných kritérii zaradenia bola cena ako výsledok pôsobenia konkurencie, a nie jako výsledok pôsobenia korupcie.
Naše zdravotníctvo je doteraz závislé od ekonomickej situácie, od politického prostredia, morálneho stavu spoločnosti. Je však preň životne dôlezité aby bolo bezpodmienečne závislé len a len na pacientovi. Iba tak sa môžu úspešne uplatniť financie, ktoré občania zverujú do správy.
Rudolf Zajac
(Autor je lekár a manažér.)
Zdroj:
SME 14. 10. 1999
