Jedným z nepríjemných výsledkov komunistickej ideológie, ktorá tu bola viac ako štyridsať rokov, je implementácia dogmy do našej DNA, že štát je veľký otec, ktorý sa vždy bude starať o svoje deti, teda o nás.
Takéto chápanie štátu, dané okrem iného silovo legislatívne, veď platila taká zvrhlosť, akým bol článok štyri vtedajšej Ústavy o tom, že vedúcu úlohu v štáte ma Komunistická strana. A komu sa to nepáčilo, tak sa rýchlo zoznámil s predimenzovaným a život ohrozujúcim represívnym aparátom, deformovanou justíciou, výlučne štátnym vlastníctvom výrobných prostriedkov a iba štátom poskytovaných služieb, centrálne riadenej ekonomiky.
Zabudli sme, že to všetko viedlo k veľkému krachu socializmu u nás roku 1989. Teda, aspoň sme si to vtedy mysleli. Štyridsať rokov sú tri generácie občanov, ktorí si plne zažili radovánky socializmu a ktorí svoje spomienky odovzdávajú aj porevolučným pomaly už trom generáciám.
Vidíme to denne. Prudko zdražela elektrina a plyn. Je to dané v podstate troma faktormi. Enormným nárastom cien emisných povoleniek, ktoré inkasuje štát. Ďalším faktorom je obava trhov a strach, čo bude, keďže v Nemecku končia jadrové elektrárne a navyše Vladimír Vladimírovič aj za prispenia Nemecka sa hrá s cenou plynu, čo je iba slušný názov pre drobné geopolitické vydieranie typické pre imperiálne chúťky krajiny, kde zajtra znamená včera. A tretím faktorom je poscovidová ekonomika, ktorá sa akosi rýchlejšie a viac rozbehla, ako ignorantskí politici, ktorí tu roky riadia krajinu, vôbec čakali. Vidíme petície, že firmy na Horehroní alebo Orave žiadajú štát o pomoc s dotáciami na drahú elektrinu. Pravda je, že štát nemôže ovplyvniť cenu suroviny, v tomto prípade plynu alebo elektriny, pretože sa nakupuje na burzách za svetové ceny. Samotná surovina však tvorí menej podstatnú zložku ceny, do tej vstupuje významným percentom distribúcia a na tú ma štát monopol a tiež cena spomínaných emisných povoleniek, ktorých predaj je výnosom pre štát. A namiesto toho aby štát ubral cenu za distribúciu a zlacnil povolenky, hoc i dočasne, a tým riešil problém, tak sa začína súboj medzi ministerstvami, kto, ako, kedy a koľko akej úľavy dá. Tak hospodári rezort vedený akože liberálom Sulíkom. Politici chcú ako štát dávať dotácie priemyslu, sociálne cítiaci chudobným, čakám, kedy sa ozve Lengvarský, že aj nemocniciam, samozrejme štátnym, by bolo treba.
Iným príkladom nekompetentnosti štátu je platenie zdravotného poistenia za poistencov štátu. Tými sú najmä ekonomicky neaktívni, teda deti a mládež, pokiaľ študujú, dôchodcovia, ak nie sú zamestnaní, jeden z rodičov na materskej a rodičovskej dovolenke a nezamestnaní a práceneschopní od určitého dňa neschopnosti. Do roku 2004 štát platil poistné za svojich poistencov balíkom jednej sumy, nezávisle od toho, koľko ich bolo. Pre predstavu za Mečiara to bolo asi 20 percent všetkých zdrojov, ktoré malo zdravotníctvo. Najviac to to bolo pred krízou v roku 2008, asi 32 percent. Ukázal sa efekt našej reformy. V súčasnosti je to znova niečo na úrovni 20 percent. Všetky ostatné peniaze do systému dávajú ekonomicky aktívni: zamestnávatelia, zamestnanci a živnostníci. Výsledkom veľkej reformy zdravotníctva z roku 2004 bolo takzvané ročné zúčtovanie, pretože každý konkrétny občan musel byť každý konkrétny deň niekde poistený. Druhou podmienkou bolo, aby aj štát za svojich poistencov hradil zákonom stanovenú sumu za každého jedného a za dni, keď bol poistencom štátu. Našou predstavou bolo, aby štát na začiatok platil 4 percentá z priemernej mzdy dosiahnutej v národnom hospodárstve za dva roky predtým s tým, že ako sa bude zlepšovať ekonomická situácia, štát bude pridávať. Situácia sa zlepšovala, nezamestnanosť výrazne klesala a štát namiesto aby pridával, začal uberať tak, že pre rok 2020 bola sadzba z priemernej mzdy iba 3.4 percenta. V absolútnom vyjadrení na rok 2019 štát mal uhradiť zhruba 1.2 miliardy a v roku 2020 už iba 0,9 miliardy eur. A to mal Fico dvanásť rokov plnú hubu rečí o sociálnom štáte pod jeho vedením. Pomáhal však iba svojim oligarchom, tí však neboli chudobní.
Na rok 2021 štát vyčlenil sumu 1,45 miliardy, ale v podstate zrušil ročné zúčtovanie. Takže aj keď stúpala v rámci covidu nezamestnanosť, nemalo to dosah na úhradu štátu. Dosiahol tým jednu vec, suma bola konečná. Kým sa robilo ročné zúčtovanie, tak štát spravidla doplácal desiatky až stovky miliónov v ďalšom roku za rok predchádzajúci. A keďže štátny rozpočet sa účtuje ešte primitívnejšie ako účtujú živnostníci, tieto úhrady v ďalšom roku za rok predchádzajúci išli do deficitu toho roku, keď na ročné zúčtovanie štát platil. Darmo, vtedajší minister financií sa nezaprel, ovláda iba kupecké počty. Igor Matovič ako úradujúci minister financií tiež nezaostal v hlúpostiach a návrh, aby štát znížil úhradu za svojich poistencovi pre rok 2022 o 230 miliónov eur s argumentom, že poisťovne majú vyššie zostatky na účtoch, má všetky známky mentálnej dezorientácie. Ako keby neovládal ani tie kupecké počty. Asi zabudol, ak vôbec vedel, že Všeobecnej poisťovni na jeseň 2020 štát šupol 200 miliónov eur, aby neskrachovala. A tiež asi nevie, že poisťovne sú povinné vytvárať finančné rezervy na odloženú plánovanú strarostlivosť, ktorá sa neposkytovala počas lockdownu. Úhrada štátu sa dá dobre ilustrovať aj na jednoduchom údaji. Kým Česká republika dáva za jedného poistenca štátu 70 eur mesačne, tak Slovenská necelých 40 eur.
Vidíme zvláštny fenomén. Štát dáva čoraz menej peňazí, ale čoraz viac zvyšuje dlhy, nakoniec, deficity verejných financií sú za posledné dva roky tragické. Navyše štát viac a viac zasahuje do hospodárskej sféry a služieb. Čím menej platí, tým viacej chce riadiť a dirigovať. Problémom je, že tak ako mizerne fungovali štátne podniky, tak mizerne funguje aj vláda a ministerstvá. Treba sa obávať, či sa ten hnusný gén z minulosti v našej DNA nezačína znova nejako prejavovať. Milovníci štátu, skúste sa trochu zamyslieť. Nakoniec, štát platíme my všetci, štát vlastné peniaze nemá.
Zdroj:
.týždeň 10. 10. 2021
