Igor Matovič povedal, že si vie predstaviť spojenie Sociálnej a Všeobecnej zdravotnej poisťovne. A spôsobil rozruch.
Spustili sa fabulácie, že je to prvá etapa zavedenia unitárneho systému, vybabranie s Pentou a bohvie čo ešte. Pritom je to nezmysel, Matovič si len poplietol pojmy a dojmy. Každé z týchto poistení má iný charakter. Zdravotné poisťovne financuje solidárny systém a sú nákupcami zdravotnej starostlivosti pre tých, čo ju potrebujú.
Poisťujú isté riziko – chorobu, ak nastane. Môže sa stať, že niekto do nich prispieva celý ekonomicky aktívny život a nečerpá ani euro, a iný do nich nepošle ani cent a čerpá desaťtisíce eur. Zdravotné poistenie sa týka všetkých občanov od narodenia do smrti.
Sociálna poisťovňa do veľkej miery riziko nepoisťuje. Pôsobí iba pre vybrané skupiny obyvateľov. Pri dôchodkoch ekonomicky aktívni plnia penzijný fond a z neho sa vyplácajú seniorom a iným dôchodky a iné dávky. Je ako prietokový bojler, studená voda priteká, teplá odteká. Aký-taký charakter poistenia má iba poistenie pre prípad práceneschopnosti a poistenie pre prípad nezamestnanosti. Naň však prispievajú len zamestnaní a týka sa len ich. Sociálna poisťovňa sa teda poisťovňa iba volá.
Premiér si zrejme poplietol iné dve veci. Jednou by mohol byť spoločný vymeriavací základ, z ktorého by sa vypočítavali všetky odvody aj dane, pretože základ pre zdravotné odvody a základ pre štyri druhy sociálnych odvodov sa teraz výrazne líši. Spoločný základ by mal niekoľko priaznivých dôsledkov. Po prvé, tak ako sa od roku 2005 robí ročné zúčtovacie zdravotného poistenia, dalo by sa robiť aj pre sociálne odvody. Zjednodušilo by to mzdovú agendu: nemuseli by sa komplikovane vypočítavať dane zo mzdy a odvody.
Systém by sa dal dokonca zjednodušiť tak, že by bolo jednotné spoločné inkasné miesto, takže by sa oba typy odvodov a priamych daní vyberali centrálne a centrálne by bolo možné vymáhať nedoplatky. Plus by sa mohla urobiť aj reorganizácia dvoch systémov, sociálneho a zdravotného. Ak by sa rozdelila agenda sociálnej poisťovne na dôchodkovú časť a sociálnu pomoc, mala by ju regulovať NBS alebo ministerstvo financií. Celá agenda týkajúca sa práce a zamestnania by mala spadať pod ministerstvo hospodárstva. Zdravotné poisťovne by mohli prevziať poistenie v práceneschopnosti. Po takejto zmene by sa obe ministerstvá mohli zlúčiť do jedného.
Začiatkom októbra zaznelo, že štát chce zvýšiť základné imanie Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Hoci má najväčší poistný kmeň, robí dlhy. Laický názor je, že sa zadlžuje, pretože má najdrahší kmeň poistencov. To však nie je pravda. Vybraté poistné sa totiž prerozdeľuje medzi poisťovňami podľa pevného kľúča, aby na každého poistenca boli rovnaké zdroje na financovanie liečenia – bez ohľadu na to, v ktorej poisťovni je.
K pôvodným parametrom prerozdelenia (vek a pohlavie) pribudli dva: sociálny status poistenca a náklady na lieky. A od roku 2018 ovplyvňuje prerozdeľovanie aj nový parameter: výška nákladov na poistenca za predošlé obdobie (dva až tri roky). V princípe sú dnes na každého poistenca pripravené rovnaké zdroje. VšZP sa teda zadlžuje preto, lebo hospodári menej efektívne ako súkromné. Napríklad nakupuje starostlivosť drahšie a hospodári mizerne ako každý štátny podnik. Všimli ste si masívnu reklamnú kampaň, čo zaplatia poistencom, ak k nim prestúpia? Iste nebola grátis. Namiesto toho, aby štát zmenšil kmeň poistencov, napríklad jeho časť predal, čo je v poisťovníctve bežné a prináša dodatočné zdroje, navrhuje navyšovanie základného imania.
Možné to je, preto sa štát oháňa rozhodnutím Európskeho súdneho dvora a tvrdí, že nejde o neoprávnenú štátnu pomoc. Rozhodnutie súdneho dvora sa však týkalo námietky poisťovne Dôvera, keď štát vrazil dve miliardy korún na náklady spojené so zlučovaním štátnych poisťovní: Spoločnej a Všeobecnej.
Neoprávnená štátna pomoc je to minimálne preto, že z peňazí daňových poplatníkov sa financuje iba jeden subjekt: štátna poisťovňa. Ako k tomu prídu skoro dva milióny poistencov súkromných poisťovní, keď ich poisťovne pre nich nedostanú nič? Minister Heger hovorí, že keď si súkromné poisťovne mohli vyberať zisky, nech znášajú aj stratu. Dobre, no štátna poisťovňa vytvorila za svoju éru zisk iba raz: vtedy, keď sfalšovali náklady na tzv. technické rezervy. Inak je v strate.
Všetky poisťovne majú v pandémii vyššie náklady. Pre rok 2020 sa v zákone o štátnom rozpočte znížilo poistné, ktoré štát hradí za svojich poistencov, zo 4 percent (z priemernej mzdy 2018) na 3,4 percenta. To bolo mínus zhruba 300 miliónov EUR. Po vypuknutí pandémie nová vláda novelizovala štátny rozpočet, úhradu za poistencov štátu však nechala nízku.
Vláda evidentne netuší, ako je koncipovaný projekt zdravotných poisťovní. Má to o to ľahšie, že na súkromné poisťovne tlačil už Robert Fico a ani teraz sa nemôžu relevantne brániť, lebo nechuť k nim pretrváva aj v tejto vláde. Možno je v súkromných poisťovniach tá tretina obyvateľov, ktorá tak strašne sklamala premiéra. Čo možno čakať od ministra, ktorý je napoly lekár bez praxe a napoly baptistický aktivista? Alebo od nedouka, ktorý svoju diplomovku postavil na vykrádaní? Zmes jabĺk a hrušiek môže byť ovocnou misou alebo kompótom. V politike nemá čo robiť.
Zdroj: .týždeň 10. 10. 2020
