Ako za socíku

Za socializmu som vždy spozornel, keď komunisti ohlasovali zmenu cien. Centrálne plánovaná (ne)ekonomika mala svoje cenové rituály.

Napríklad, ak zdraželi základné potraviny, zlacneli farebné televízory. V tom čase farebný televízor stál tak päťnásobok priemernej mzdy a kupoval sa pomaly raz za život. Ak zlacnel, tak o pár percent, základne potraviny dennej potreby zdraželi v desiatkach percent. Spomínam si ako zdraželi zemiaky z deväťdesiat halierov na korunu osemdesiat. Politruk v Janoviciach nad Úhlavou na Šumave, kde som bol práve vtedy na vojne, nám vysvetľoval, aké je to vlastne fajn. Nuž, bol podplukovník a vyučený holič.

Za mečiarizmu som spozornel, keď sa kurz českej a slovenskej koruny vyrovnal asi na tri dni na pomer jedna k jednej. Mečiar mal hneď míting, kde hovoril smiešne a vulgárne vtipy na túto tému, o chvíľu však vyšlo najavo, že Slovensko nemá takmer nijaké devízové rezervy a kurz sa dostal na jedna dvadsať.

Poučený minulosťou som spozornel, keď premiér Pellegrini začal sľubovať veľké investície do zdravotníctva. Aj počas vládnutia našich takzvaných socialistov som ostražitý, keď hovoria, že ekonomike sa darí. Akoby sa jej darilo vďaka vláde, a nie napriek vláde. Dobrým indikátorom sledovania skutkov, a nie rečí, je to, že si všímam peniaze určené na zdravotníctvo. Viem, čo všetko sa dá vpísať do zákona o štátnom rozpočte, pretože rozpočet sa každý rok prijíma zákonom.

Pre rok 2019 koalícia navrhuje, aby štát platil za svojich poistencov približne o 230 miliónov eur menej než v tomto roku. Hoci celkové príjmy systému majú narásť zo 4,7 na 5,05 miliardy eur, celý tento nárast pôjde na vrub ekonomicky aktívnych, teda zamestnancov, zamestnávateľov a živnostníkov. Klesajúca nezamestnanosť, respektíve stúpajúca zamestnanosť, čo je dôležitejší parameter, viedla veľmajstra v rabovaní ekonomicky aktívnych a zjavne aj budúceho guvernéra Národnej banky k rozhodnutiu, že štát bude platiť menej než tri percentá z priemernej mzdy dosiahnutej v národnom hospodárstve, ale za dva roky dozadu. Doteraz to boli štyri percentá. Povinný rast minimálnej mzdy či oznamovaný povinný nárast platov v zdravotníctve pre sestry, to by bol dobrý krok, keby si štát z toho nezobral viac než polovicu, najmä na zdravotné a sociálne poistenie. Je to trochu ako s tými zemiakmi a televízormi, pridáme a zoberieme.

Samozrejme, mzdy aj iné príjmy obyvateľov by stúpli, keby mala vláda ambíciu znížiť daňové a odvodové zaťaženie. To by však znamenalo, že by bolo menej peňazí na nezmyselné a populistické rozdávanie peňazí, ktoré patrí k najobľúbenejším činnostiam tejto koaličnej vlády. Všetky tri strany sa pretekajú v tom, kto dá ľuďom viac, alebo inak povedané, kto viac podplatí voličov. Pomer úhrad na zdravotné poistenie medzi ekonomicky aktívnymi a štátom bol za druhej Dzurindovej vlády jedna ku trom. Navrhované zdroje za poistencov štátu pre rok 2019 menia tento pomer na jedna ku päť. Toto je veľmi dôležité uvedomiť si, pretože sa pripravuje ešte ďalší kúsok.

Vláda chce odpojiť výpočet príspevku štátu na svojich poistencov ako určené percento z dosiahnutej priemernej mzdy v národnom hospodárstve. To bude mať dva dôsledky. Prvý, že štát bude dávať toľko, koľko sa mu bude páčiť. Druhý dôsledok bude v tom, že sa v podstate nebude dať robiť ročné zúčtovanie zdravotného poistného, pretože nebude jasné, kto, kedy a koľko má platiť za poistencov. Jediným parametrom by mal byť pomer medzi platením ekonomicky aktívnych a úhradami štátu. Keď prídu horšie časy – tie pre cyklickosť musia prísť – a poklesne zamestnanosť, bude štát platiť ešte menej, než plánuje na budúci rok. Čo urobí štát s takto ušetrenými prostriedkami? Časť bude používať na nekonečné oddlžovanie večne zadlžených svojich, teda štátnych nemocníc. Niečo pôjde na vládou sľubovanú veľkú modernizáciu týchto nemocníc, čo sa napokon už aj začalo, hoci len „hajzelpapierom“.

Je chronicky známe, že zo zdrojov, ktoré štát nalieva do svojich nemocníc, pri efektivite ich hospodárenia okolo 70 percent iba sedemdesiat centov z eura slúži pacientom a tridsať akosi zmizne. Nastane boom najdrahších a najmenej výhodných nákupov a investícií. Vážnym dôsledkom tohto nastavenia parametrov je zvyšujúca sa asymetria financovania štátneho sektora na úkor regionálneho a súkromného zdravotníctva. A vidíme ešte jeden zázrak. Všetky tie komory, asociácie, združenia, únie a zväzy, dokonca aj odbory, mlčia. Prečo asi?

Oprava

Fascinovaný príbehom mŕtveho koňa v článku Habilitácia (.týždeň 48/2018) som sa dopustil niekoľkých chýb. Prvým dekanom Fakulty manažmentu VŠE Praha v Jindřichovom Hradci nebol profesor Pudil, ale docent Žemlička. Fakulta vznikla v roku 1994 nie zásluhou, ale s prispením profesora Pudila, ktorý bol tretím dekanom fakulty v jej histórii, od roku 2002. Úplným nezmyslom bolo, že bol dekanom katedry, bol, samozrejme, dekanom fakulty. Pripomína to trochu Rádio Jerevan. Za chyby sa čitateľom ospravedlňujem.