Spomínam si na Dietlov seriál Nemocnica na na kraji mesta. Všetko v ňom bolo fantastické, všetko fungovalo, aj sestra Inka bola fešanda.
No seriálová nemocnica sa neveľmi líšila od potemkinovskej dediny. V čase, keď sa seriál vysielal, som pracoval na urológii v nemocnici na Hlbokej ceste v Bratislave. Oddelenie pre sedemdesiat pacientov, ktorí boli na štvor- a viacposteľových izbách. Najväčšia ich mala desať. Jedno spoločné WC pre mužov, jedno pre ženy a po jednej, vždy upchatej sprche. Ale aj naše sestry boli fešandy a navyše veľmi obetavé. WC papier pre pacientov štandardne bol.
Dnes je po generálnej rekonštrukcii z nemocnice na Hlbokej luxusný hotel. Takmer všetky štátne nemocnice trpia nedostatkom toaletného papiera, vlastne pacienti v nich. Samozrejme, existujú výnimky. Napríklad kardioústavy. Súkromné nemocnice ho majú všetky. Nedávno som prežil „illusion de déjá vu“ – ilúziu už prežitého. Akú? V trezorovom filme Jiřího Menzla Skřivánci na niti natočenom v roku 1969. Dej filmu sa odohráva v päťdesiatych rokoch na Kladne, v nejakom kovošrote. Muži sú tu na prevýchove a ženy dokonca vo výkone trestu za pokusy o útek zo „zemského ráje“. V jednej scéne prichádza senilný Zdeněk Nejedlý, vtedajší komunistický minister školstva, osvety a bohviečoho ešte. Dokola hovorí: „A chleba bude! A máslo bude… I smetana bude!“ O dobrých 60 rokov neskôr, v roku 2018, náš pán premiér Pellegrini za asistencie novej pani ministerky, ktorá mu robila krovie, na tlačovej konferencii oznámili, že toaletný papier v štátnych nemocniciach bude!
Ústava Slovenskej republiky hovorí, že v zákone musí byť jasne uvedené, ktorá starostlivosť bude hradená zo zdravotného poistenia. Kruciálna otázka je, či toaletný papier je súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti. Určite nie je. Napriek tomu pri jej poskytovaní, ak pacienti musia byť na lôžku v nemocnici, musia tiež dostávať stravu, posteľnú bielizeň a oblečenie. V reformných zákonoch sme zaviedli pojem služieb, ktoré sú spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ale nie sú ňou samotnou. Nepochybne sem patria aj hygienické potreby vrátane toaletného papiera. Pacienti hradili 50 korún – 1,66 eura za každý deň hospitalizácie. V roku 2006 Fico postavil svoju kampaň na antireforme zdravotníctva. Sľubovali luxusné a najmä bezplatné zdravotníctvo. Ako prvý krok zrušili, prakticky ihneď, ako sa dostali v roku 2006 k moci, poplatky za služby. Brilantnejší príklad kupovania voličov sa nedá vymyslieť.
Mal nastať blahobyt. Samozrejme, sľubovali napríklad aj spojenie Bratislavy a Košíc diaľnicou do roku 2010. Prvé dva roky ficosystém ako tak fungoval, nakoniec žali úrodu, ktorú nezasiali, rast ekonomiky nastal po tvrdých a úspešných reformách druhej Dzurindovej vlády. Dvanásť rokov voluntaristickej vlády blahobyt nepriniesol, skôr naopak. Poplatky z ideologických dôvodov nikdy naspäť nevrátili. A štátne nemocnice, tie najväčšie, charakterizované všetkými neduhmi štátnych podnikov, sa tvária, že na toaletný papier nemajú peniaze. Zasiahol nový premiér a jedným z jeho z prvých štátnických počinov je, že štát bude hygienické balíčky pre pacientov nakupovať. Fajn, ale z čoho? Štát nemá iné peniaze, iba tie, ktoré zoberie daňami všetkým občanom a podnikateľom. Bude nakupovať hygienické balíčky aj pre súkromné nemocnice?
Otázne je, či vôbec má právo štát míňať takto naše peniaze, navyše iba na jedny nemocnice, svoje? Alebo má štát právo z našich peňazí večne oddlžovať svoje, teda štátne nemocnice? A pokojne ich nechať tvoriť ďalšie dlhy. Myslí si niekto, že sa môžu Fico a jeho družina donekonečna vyhovárať na Zajaca? Ak to bola taká katastrofa, prečo za dvanásť rokov nepripravili svoje zákony? Ešte raz sa tandem premiér a ministerka venovali zdravotníctvu. Doslova povedali: „Zdravotníctvo sa dotýka každého z nás. Chceme ohlásiť, že v najbližších mesiacoch budeme svedkami najmasívnejšej obnovy najšpičkovejších prístrojových zariadení v nemocniciach, budeme svedkami najmasívnejších rekonštrukcií našich nemocníc a zdravotníckych zariadení v histórii Slovenska“. Okrem toho, že sa tieto najmasívnejšie investície majú týkať nemocnice na Kramároch, ktorú, paradoxne, určili na odstrel, veď vraj sa bude stavať nemocnica na Razsochách. Háčik je v tom, že zdravotníctvo má k dispozícii takmer päť miliárd eur ročne, iba na nemocnice minieme jednu miliardu. Tu sľubujú 30 miliónov, čo je ďaleko za desatinnou čiarou. Masívna je tak iba propaganda, navyše, predtým toto isté sľuboval dvojitý exminister Drucker. Nuž, ani ten Nejedlý nesľuboval dvakrát smotanu. Premárnená príležitosť troch generácií sa volala socializmus. Namiesto toho, aby sa Slovensko po 89. roku rozbehlo, zrazil ho na kolená Mečiar. Osem rokov Dzurindu stačilo na to, aby sme sa z toho ako-tak vyhrabali a dostali sa do EÚ, NATO či OECD. Dvanásť rokov Fica je tak akurát dobrých na to, aby sme sa tešili, že bude toaletný papier.
Zdroj:
.týždeň, 17. 6. 2018
