Slovenské zdravotníctvo je v podstate bez prerušenia synonymom dlhov.
Do konca roku 2016 bola výška jeho dlhov 660 miliónov eur , za rok 2017 ešte plus 80 miliónov, čo je asi 17 percent z celkového objemu zdrojov. Pri sektorovom pohľade je dlh takmer celý spojený s takzvanými štátnymi nemocnicami.
Príčinou nie je nedostatok peňazí, ale všetky neduhy štátneho hospodárenia, najmä nízka efektivita a nízka produktivita práce, skrytá prezamestnanosť, prebujnená administratíva, nezmyslené nákupy, chatrný manažment, ktorého kvalifikáciou je často iba kamarátstvo s vládnym politikom alebo politickými oligarchami.
Vláda a parlament schválili spôsob oddlžovania nemocníc. Od roku 2002 ide v poradí už o tretie závažné oddlženie. Prvé, bolo za druhej Dzurindovej vlády. V tom čase mal celý systém k dispozícii cca 42 miliárd korún, dlhy bez úrokov a poplatkov boli okolo 20 miliárd korún. Celkový dlh však dosahoval okolo 30 miliárd teda takmer 74 percent všetkých zdrojov. Dlhoval každý každému. Oddlžovalo sa cez štátnu akciovú spoločnosť Veriteľ. Princípom oddlženia bolo postupovanie – kupovanie pohľadávok od množstva veriteľov, najmä dodávateľov a Sociálnej poisťovne. Bolo urobených tisíce zápočtov, najmä v prípadoch, kde dlhy a pohľadávky boli v spletitej pavučine vzájomných vzťahov. A tých bola väčšina. Finálnou operáciou oddlženia boli vnútorné zápočty vo Veriteľovi a likvidácia firmy, čím sa zabezpečilo, že k nakúpeným dlhom nemocníc sa nemohol nikto dostať. Zanikli spolu s Veriteľom. Politicky bolo pôsobenie Veriteľa kritizované opozíciou, keď sa však ukázalo, že došlo aj k významnému oddlženiu firiem vtedajšieho opozičného poslanca Pavla Pašku (Veriteľ mu zaplatil vyše sto miliónov korún), kritiky bol koniec.
Masívne oddlženie malo jeden hlavný cieľ, umožniť transformáciu poisťovní a nemocníc na akciové spoločnosti. Akciové spoločnosti preto, aby konečne začali riadne hospodáriť, mali auditované účtovníctvo a boli pod tvrdými rozpočtovými opatreniami. Tam, kde vznikli, išlo o všetky zdravotné poisťovne a päť nemocníc, sa to podarilo. Transformáciu ostatných nemocníc zastavil Mikuláš Dzurinda, hoci bola komplexne pripravená, ale to je iný príbeh. Počas vlády Ivety Radičovej prebehlo takzvané finančné konsolidovanie. Hoci cesta, ako sa to dá urobiť, bola jasná ešte z druhej Dzurindovej vlády, práce boli také liknavé, že vláda Ivety Radičovej sa stihla skôr samorozpustiť, ako niečo urobiť.
Pre súčasné oddlženie si druckerovci zvolili inú techniku. Miesto toho, aby štát postupoval pohľadávky, sa rozhodli, že štát bude pristupovať k záväzkom a stane sa spoludlžníkom. Aby to bolo transparentné, vymysleli na to aukciu veriteľov: vyhrá ten, ktorý bude pýtať menej. Pri postúpení – kúpení pohľadávky – kupujúci zaplatí pôvodnému veriteľovi dohodnutú sumu a stáva sa novým veriteľom. Cena, za ktorú kupuje, nemusí a ani nebýva totožná s nominálnou hodnotou pohľadávky. Pohľadávka sa faktoruje na nejaké percento a takejto operácii sa hovorí faktoring. Ak však štát pristúpi k dlhu, napríklad nemocnice, stáva sa tiež dlžníkom. Na rozdiel od postúpenia, keď sa kupujú konkrétne neuhradené faktúry, pri pristúpení si ťažko môže vyberať, komu bude a nebude chcieť dlhovať. Aukcia by mohla indukovať myšlienku, že s jedným veriteľom sa štát dohodne a s druhým nie, ale nie je to tak. Smrdí to dvoma problémami. Prvý sa volá uprednostnenie veriteľa a to je trestný čin. Druhým problémom je takzvaná neoprávnená štátna pomoc. Ide o situáciu, v ktorej štát z našich daní pomáha svojim podnikateľským subjektom, štátnym podnikom. Štát nalieval peniaze do „svojej poisťovne“ najmenej trikrát, na podania Európska komisia reagovala tak, že zdravotné poisťovne nie sú podnikmi, na Slovensku nie je trh, preto nejde o neoprávnenú trhovú pomoc. V týchto dňoch však Európsky súdny dvor rozhodol, že na Slovensku je trh poisťovní ako trh hocijakých iných podnikov. Nalievanie peňazí iba do jednej štátnej je teda logicky neoprávnená štátna pomoc. Je tu aj trh nemocníc, preto hrozí, že toto oddlžovanie bude neoprávnenou pomocou. To, že o oddlžovanie sa v podstate neuchádzajú iné ako štátne nemocnice, je dôsledkom podmienok, za ktorých štát pristúpi k dlhom. Bude mať totiž právo do vedenia nemocnice dosadzovať svojho človeka. Ani veritelia sa nehrnú, aby boli neférovo oddlžení, preto asociácia, ktorá združuje najväčších veriteľov, sa plánuje obrátiť na Ústavný súd, a nie hlásiť sa do aukcií.
Na odľahčenie malá perlička. Ministerstvo si predstavuje, že do piatich rokov stabilizuje hospodárenie nemocníc tým, že vytvorí nejaké čudné rady riaditeľov, prevažne z tých istých, ktorí dlhy narobili. Tomuto nezmyslu nemôže veriť nik, ani ten, kto to vymyslel. Je to skôr kamuflovanie, ako nejaká vážna systémová zmena, navyše keď je taký nedostatok osvietených štátnych riaditeľov, že ešte aj bielych vrán je viac. Nehovoriac o tom, že stabilizácia do piatich rokov znamená v ekonomike donekonečna. Aby tieto rady mali pokoj na tvorbu ďalších dlhov, tak v posledných dňoch narýchlo vložili v parlamente do schvaľovacieho konania Zákona o radiačnej ochrane zákaz exekúcií zdravotníckych zariadení. Asi dlhy považovali za rádioaktívne.
Nič tak nedeformuje podnikateľské prostredie, ako keď jeden – štátny – môže dlhovať a nič sa mu nestane a iný – súkromný – nie. Normálna opozícia by si mala otvoriť pobočku na Ústavnom súde, za posledné tri mesiace by tam mohla dať aspoň päť podaní, no naša opozícia si tie exekúcie a iné porušenia pravdepodobne ani nevšimla. Nuž, je to sen vlády mať takúto opozíciu, až potmehúd Fico verejne plače, že mu chýba Dzurinda.
Rudolf Zajac
Zdroj:
.týždeň 18. 2. 2018
