„Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“
Toto je presné znenie článku 40 Ústavy SR. V podstate holá veta a súvetie. Gramaticky výklad prvej vety tohto súvetia je obľúbený u ľavicových politikov, najmä bývalých komunistov, a interpretujú ho tak, že Ústava zaručuje na základe zdravotného poistenia bezplatnú zdravotnú starostlivosť (pre občana). Teologický výklad je iný. Podľa neho budú v zákone ustanovené podmienky, za ktorých bude zo zdravotného poistenia občanovi hradené buď všetko, alebo niečo, alebo nič. Nechajme teraz bokom fakt, že slovenské zdravotníctvo je mimoriadne neefektívne, že z 1 eura ešte stále odteká 20 centov mimo systému, že v ňom je relatívna prezamestnanosť a zároveň nedostatok zamestnancov, najmä sestier. Aj keby naše zdravotníctvo malo efektivitu na úrovni napríklad holandského (tam sa z eura stratia maximálne dva centy), nemohlo by si dovoliť úplne bezplatné zdravotníctvo. To si nemôže dovoliť žiadna krajina. Solidárne financovanie liečby je postavené na fakte, že jedna tretina ekonomicky aktívnych obyvateľov prispieva dvoma tretinami zdrojov. Toto financovanie musí zabezpečiť každému poistencovi bezplatnú liečbu tých ochorení, ktoré ho ohrozujú na živote, alebo ho ohrozujú vysokými nákladmi na liečbu.
Panuje všeobecná zhoda, že v zdravotníctve je okrem solidárneho financovania nevyhnutné aj individuálne financovanie, a to v prípadoch, kde náklady nie sú likvidačné, skôr epizodické. Osobné financovanie môže byť v troch prípadoch: Ak občan prispieva na služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, napríklad strava a ubytovanie v nemocnici alebo objednanie na termín, alebo výber operatéra. Druhou možnosťou je, aby si občan doplatil takzvaný nadštandard, napríklad doplatil na inú šošovku či lepšie ubytovanie, alebo ľahšiu sadru. Je však dôležité definovať štandard. Toto financovanie môžeme prirovnať k ceste vlakom v prvej a druhej triede. Cieľ dosiahnu v rovnakom čase všetci cestujúci, komfort je však rôzny. Samozrejme, že toto peniaze nešetrí a ani nedonesie dodatočné zdroje, lebo čo pacient zaplatí, to aj spotrebuje. Treťou možnosťou je celá alebo čiastočná platba, formou spoluúčasti, za poskytovanú zdravotnú starostlivosť. V obmedzenej miere to poznáme aj dnes – estetická plastická chirurgia alebo interrupcie nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia.
Dvanásť rokov trvalo, kým sa podarilo nájsť ústavne konformné riešenie, aby bolo možné od občana požadovať symbolickú úhradu za služby a aj za zdravotnú starostlivosť. V rámci veľkej reformy zdravotníctva bol okrem iných piatich zákonov schválený aj zákon 577/2004 o rozsahu zdravotnej starostlivosti. Tam je definované, pri ktorých ochoreniach alebo stavoch sa nesmie požadovať ani symbolická úhrada. Z počtu 11 200 známych ochorení je to vyše 8 000 chorôb. Ide o takzvaný prioritný balík. Pri zvyšku je možné uvažovať o požiadavke, aby pacient niečo uhradil, ale zas iba pri jednej tretine. Dôležitým momentom je, že o výške spoluúčasti občana na úhrade musí rozhodnúť vláda. Ani jedna vláda (3 x Fico a 1 x Radičová) tak neurobila.
Pri modelovaní makroekonomických dopadov sme v roku 2005 vychádzali z premisy, že požadovaná spoluúčasť bude maximálne 2 percentá až 6 percent z ceny liečby konkrétnej choroby, teda rámcovo v desiatkach, nie v stovkách eur.
Od roku 2005 do roku 2017 žiadna vláda nenašla odvahu povedať občanovi, že niečo platiť musí. (Občanovi, ktorý by na to nemal, by zároveň pomohol sociálny systém.) Že to neurobila žiadna Ficova vláda, tomu rozumiem, neodpustiteľné je, že vláda Ivety Radičovej namiesto toho, aby schválila potrebné nariadenie, sa skôr venovala platovému automatu lekárov, ktorý totálne ničí slovenské zdravotníctvo.
Otázku spoluúčasti pacienta na úhrade malej časti nákladov svojej liečby ficovci posunuli na Ústavný súd. Napriek tomu, aký je tento súd, konštatoval, že spôsob, akým sme žiadali úhradu služieb, ako aj úhradu samotnej liečby, je v súlade s Ústavou. To bola naozaj revolučná zmena.
Po dvanástich rokoch sa objavil krízový manažér. Jeho vlastnosťou je, že chce byť s každým zadobre a znesie aj facky a kopance z vlastných najvyšších miest. Najprv chcel znovu zaviesť poplatok za objednanie na čas, ide o službu spojenú s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktorú zrušil minister Čislák. To krízovému manažérovi neprešlo v duchu Ficových verejných telefonátov. Najnovšie prišiel s nápadom, že pacient si bude hradiť čas, ktorý mu po pracovnom čase venuje lekár. Čo je na tom smiešne a vážne dokopy? Že zasahuje do rozsahu hradenej zdravotnej starostlivosti, ale nie podľa choroby, ale rozčlenením na prácu lekára a všetko ostatné. Akoby jedno mohlo existovať bez druhého. O tom, či tento návrh je v súlade s Ústavou, možno pochybovať. Namiesto toho, aby bol konečne definovaný jasný a zrozumiteľný nárok poistenca na plnú alebo čiastočnú úhradu, viazanú na ochorenie a stav, na to stačí iba podzákonná norma, podľa ktorej sa má vyčleňovať z poskytovania hradenej starostlivosti iba práca po pracovnom čase. Výsledkom bude, že málokto to bude akceptovať, no veľa doktorov bude chcieť inkasovať. Namiesto vecnej diskusie o zvrhlosti tohto nápadu sa debata zvrhla na to, či lekár bude môcť inkasovať 30 alebo 50 eur. Uvidíme, čo z toho nakoniec bude, pretože ešte ani Fico nepovedal posledné slovo. Ak to pretlačia, bude to riešiť Ústavný súd, ak to stiahnu, krízový manažér bude iba pokračovať v kríze. Svojej osobnej.
