Rudolf Zajac:
V materiáli sa celkom otvorene a nepokryte hovorí tom, ako porušiť nielen ústavu, ale ako bonus ešte aspoň desať medzinárodných noriem a dohôd
Múdrosť postavená na hlavu sa nazýva hlúposťou. Neplatí to naopak. Hlúposť postavená na hlavu nie je múdrosťou, ale iba ešte väčšou hlúposťou. Jednu hlúposť vyprodukovalo ministerstvo zdravotníctva pred dvoma týždňami. Vláda tento nezmysel nechcela ani vidieť, ani počuť, preto ho nariadila prepracovať. Dnes táto hlúposť bola postavená na hlavu. Vznikol materiál s viac ako desiatimi stranami. Predstavujú zmes normálnych vecí, ktoré boli už urobené a v ktorých treba pokračovať, s množstvom čistokrvných nezmyslov.
V stopách predchodcov
Hovorí sa tu o potrebe stanoviť minimálnu sieť zdravotníckych zariadení. Pritom je známe, že minulá vláda zanechala vyhotovené nariadenie novej vláde, a to leží na Úrade vlády už jedenásť mesiacov. Alebo sa hovorí o potrebe kvantifikovať výkony a kategorizovať ich. To znamená, že treba zrušiť zrušenie katalógu výkonov -nová vláda ich pôvodne zrušila s odôvodnením, že sú v rozpore s jej programovým vyhlásením. Samozrejme, vrátiť sa k nim možno za predpokladu, že sa bude pokračovať v prácach na kategorizáciách diagnóz. Tie sa začali v roku 2005 a celkom konkrétne výsledky sme videli v oblasti kardiológie a onkológie. Nová vláda zastavila tieto práce na dlhých desať mesiacov, hoci kategorizácia je povinnosť zo zákona.
Po lukulských hodoch „farmabiznisu“ sa zrazu hovorí o potrebe redukovať liekovú politiku, o degresívnych maržiach a o potrebe cenovej súťaže najmä tam, kde je dostatok rovnakých alebo podobných molekúl. Straty, ktoré z ničnerobenia vznikli, sú vážnym účtom neschopnosti vlády. Takých príkladov je v materiáli veľa a je tu určité -aj keď neželané – posolstvo, že by sa malo pokračovať v reforme predchádzajúcej vlády.
Dlhy pre platy
Rozhodujúca časť materiálu, čo sa týka počtu slov, je zmes kváziracionality, nezmyslov a protirečení. Napríklad sa hovorí o zvyšovaní garancií kvality, ale už nič sa nehovorí o tom, že táto vláda odsunula povinnosť zavádzať systémy kvality. Takisto sa nič nehovorí o tom, že vláda si nesplnila zákonom stanovenú povinnosť a nevydala na rok 2007 platné indikátory kvality, bez ktorých sa o nej naozaj nedá hovoriť.
Inou perlou je stenanie nad tým, ako tripartitou dohodnuté zvýšenie miezd o 10 percent v marci 2006 a v ďalšie od decembra 2006 (teda miezd na rok 2007) zabezpečilo rast dlhov tak, že takmer zničilo zdravotníctvo. Má to však dva háčiky. Prvý: nie Dzurinda, ale Fico a jeho družina doslova burcovali lekárov do štrajku s tým, že ak vyhrajú voľby, tak dajú toľko peňazí, koľko sa im ani nemohlo prisniť. A po vyhratých voľbách sa snívanie skončilo. Druhý háčik je v tom, že aj táto vláda chce pridať tých istých 10 percent teraz a 10 percent v decembri. Tie akože nezničia zdravotníctvo? Čo budú o tomto zvyšovaní platov písať o rok vo svojich materiáloch o dlhu v zdravotníctve nevedno, ale jedno je isté – akékoľvek plošné zvyšovanie miezd je škodlivé a demotivujúce. Netransformované nemocnice pod taktovkou čudných indivíduí, ktoré riadia bezbrehé nákupy mimo verejného obstarávania, budú asi ťažko zlepšovať svoje hospodárenie. Mimochodom, táto pasáž sa autorom asi tak páčila, že ju takmer doslova zopakovali z tej prvej verzie. Úradovať, kontrolovať, vykazovať – to nemôžu byť recepty na zastavenie dlhu. Štátny úradník, aj ten najvyšší, však konečne môže ukázať kvázi tvrdú ruku. Tá však v mäkkých rozpočtových pravidlách pôsobí prinajmenšom smiešne.
Vyvlastniť, znárodniť!
Dosť značný rozsah sa venuje rôznym pohľadom na zdravotné poistenie. Táto rozsiahla palebná príprava je však iba predohrou intelektuálneho „majsterštuku“. V materiáli sa celkom otvorene a nepokryte hovorí o tom, ako porušiť nielen ústavu, ale ako bonus ešte aspoň desať medzinárodných noriem a dohôd. Celkom na tvrdo sa hovorí o vyvlastnení súkromných zdravotných poisťovní. Táto nehoráznosť dáva vlastníkom súkromných zdravotných poisťovní do rúk ideálny argument, že boli porušené okrem morálky a etiky aj všetky možné a nemožné dohody o ochrane investícií. Ako bude vláda na medzinárodnej arbitráži argumentovať, že nejde o vyvlastňovanie, keď to má vo vlastnom materiáli? Poistkou, ak by znárodnenie nevyšlo, má byť iná forma vyvlastňovania tak, aby bol naplnený požadovaný cieľ. A tým je dostať sa k peniazom poistencov. Napríklad navrhovaná zmena prerozdeľovacích mechanizmov spočívajúca vo vytvorení akéhosi fondu na financovanie vysokonákladových chorôb. Okrem znárodňovacích či vyvlastňovacích prvkov by táto operácia definitívne likvidovala toľko proklamovanú solidárnosť, ktorá je ikonou našej národno-sociálnej vlády.
Začína sa ukazovať, že asi nemá veľký význam vecne argumentovať. Problém je výsostne politický a bude mať politické dôsledky. Kauza slovenského zdravotníctva vstúpi do dejín Slovenska ako zjavný, reálny a nebezpečný pokus o návrat pred november 1989, so snahou dostať sa čo najbližšie Februáru 1948. Je však takmer isté, že v zdravotníctve je tento proces iba jasnejšie viditeľný ako v iných sektoroch, pretože zatiaľ rast HDP neumožňuje zavádzať takéto experimenty inde – kto by nakoniec podrezal zlaté teľa.
Autor bol ministrom zdravotníctva v rokoch 2002 – 2006
Zdroj:
Pravda 18. 5. 2007
