Návrh zákona o zdravotných poisťovniach a dohľade nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý v stredu schválila vláda (autor sa nesprávne odvoláva na návrh zákona o zdravotnom poistení), zavádza konkurenciu nie do výberu poistného, ale do nákupu služieb.
Konkurencia v podobe neviditeľnej ruky trhu, primerane regulovaná silným dohľadom úradu, nepochybne povedie k vyššej efektívnosti zdravotných poisťovní. Tým, že poisťovne budú finančne tlačiť na poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, poskytovatelia, ktorí v konkurenčnom boji uspejú, to dosiahnu iba tak, že budú prinútení zvýšiť efektivitu svojej činnosti maximalizáciou hodnoty. Nepochybne bude výsledkom zvyšovanie kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti.
Článok príznačne odzrkadľuje postoje mnohých tých, ktorí dokážu existovať pomerne slušne aj v súčasnom neefektívnom a neprehľadnom systéme. Logicky sa obávajú konkurenčného tlaku, ktorý bude prirodzene vytláčať z trhu neefektívnych a nekvalitných hráčov.
Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že aj v súčasnom systéme je veľa poskytovateľov, ktorí prinajmenšom netvoria straty a niektorí sú už ziskoví. Sem patria všetci súkromní lekári primárnej ambulantnej starostlivosti, všetci súkromní špecialisti, rôzne medicínske centrá, ale aj súkromné nemocnice. Na druhej strane, zatiaľ sme nezaznamenali, a ani sme zaznamenať nemohli krach poskytovateľov, ktorých existenciu garantuje napríklad štát mäkkými rozpočtovými obmedzeniami, čo nieje nič iné ako neustále oddlžovanie týchto zariadení, čím nežiaduco koriguje výsledky ich mizerného hospodárenia. Samozrejme, že sa to deje často na úkor ostatných poskytovateľov.
Mnohí „reformátori“ neustále volajú po zvýšení objemu prostriedkov do systému. Toto je naozaj potrebné urobiť, ale až vtedy, keď tieto prostriedky nezmiznú ako vedro vody na Sahare. Pýtame sa, koľko je dosť? V priebehu rokov 2000 až 2002 bolo do systému doslova „naliatych“ asi 12 miliárd korún na oddlženie, ktoré nijako nezvýšili kvalitu ani objem poskytovanej starostlivosti, navyše paradoxne akcelerovali rast ďalšieho dlhu tak, že ku koncu roku 2002 predstavoval vyše 24 miliárd korún.
Autor však už v zákone nevidel, že v žiadnom prípade nedôjde k ohrozeniu pacienta. Zdravotné poisťovne majú jasne predpísaný spôsob použitia zisku: „A£ je v zozname podľa odseku 2 (t. j. zoznam poistencov čakajúcich na poskytnutie zdravotnej starostlivosti – pozn. aut.) zaradený najmenej jeden poistenec a zdravotná poisťovňa dosiahla… v príslušnom kalendárnom polroku, v ktorom zaradila poistenca do zoznamu, kladný hospodársky výsledok, je povinná 50 % finančných prostriedkov vyplývajúcich Z tohto výsledku použiť na zdravotnú starostlivosť poistencov zaradených do zoznamu, a to najneskôr do 60 dní od predloženia príslušnej správy [§ 11 ods. l písm. a) a b)].
Na strane spotreby je mimoriadne dôležitým faktorom definovanie rozsahu starostlivosti, ktorá bude pacientovi hradená z verejného zdravotného poistenia, ako i stanovenie správneho diagnostického a liečebného postupu. Úrad pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou je tá inštitúcia, ktorá musí veľmi jasne a presne hájiť oprávnené záujmy občanov, včas a razantne vyraďovať tých „hráčov“ na zdravotníckom trhu, ktorí nie sú schopní dodržiavať zákony.
Na záver odpoveď na rečnícku otázku autora, či v zahraničí zákony umožňujú takúto formu zdravotníckeho „biznisu“: konkurenčný princíp je bežný, príkladom je zavádzanie súkromných zdravotných poisťovní v Holandsku, Švajčiarsku alebo Nemecku, či korporatizácia nemocníc v Estónsku, Austrálii, na Novom Zélande.
RUDOLF ZAJAC,
minister zdravotníctva
Zdroj:
SME 28. 4. 2004
