Postgraduálne vzdelávanie otorhinolaryngológii

Komentár k súčasnemu stavu a budúcnosti postgraduálneho vzdelávania v otorinolaryngológii na Slovensku

V tomto krátkom príspevku by som chcel vyjadriť svoje osobné pripomienky k postgraduálnemu vzdelávaniu v otorinolaryngológii na Slovensku. Pripomienky človeka, ktorý sa na Slovensku vzdelal, pôsobí tu a leží mu na srdci odborná úroveň otolaryngológov.

V postgraduálnom vzdelávaní sú dôležité nasledovné prvky:
• Kto vzdeláva
• Koho vzdeláva
• Čo je predmetom vzdelávania
• Absolventské skúšky
• Kontrola úrovne vzdelávania
o kontrola tých, čo vzdelávanie poskytujú
o kontrola absolventov vzdelania

Kto vzdeláva?
V Československu a neskôr na Slovensku sme nikdy nedefinovali, kto môže vzdelávať adepta otorinolaryngológie. Počet vzdelávacích pracovísk kopíroval počet lôžkových oddelení t.j. počet primárov. Je jasné, že úroveň vzdelávania varíruje v presne takom rozpätí, ako vnímame rozpätie úrovne odbornej činnosti jednotlivých otolaryngologických oddelení. K atestácii I. stupňa, ktorá sa robila 2,5 roka po priajtí do špecializácie sa nevyžadoval žiadny doplňujúci pobyt, či kurz. Našťastie, úroveň vzdelania nie je totožná s úrovňou vzdelávania. Mnohí poznania chtiví jedinci si dopĺňali vedomosti štúdiom zahraničnej literatúry, pobytom na iných domácich alebo zahraničných pracoviskách, avšak bez akejkoľvek koncepcie, len na základe odporučenia prednostu alebo primára, či na základe svojich predstáv a možností. Preto sme sa pri atestáciách občas stretávali s javom, že vlastné hlboké štúdium dá viac vedomostí, ako dobre odpozorované diagnostické a chirurgické postupy na špičkových pracoviskách, avšak nepodložené dostatočnými teoretickými základmi.

Kto má vzdelávať?
Vzdelávanie jednoznačne patrí do rúk tým, ktorí osvedčili svoje obdorné vedomosti v každodennej klinickej praxi, tým, ktorých odborné aktivity sa odrážajú vo vedeckých, odborných a populárnych publikáciách, tým, ktorí majú skúsenosti s pedagogickou prácou vo forme každodenných učiteľských aktivít, organizácií kurzov, prednášaní na domácich a medzinárodných podujatiach. Jednoznačne tým, ktorí sú domácou odbornou verejnosťou akceptovaní ako uznávaní odborníci a ktorí naplnia aj vedecké a pedagogické požiadavky.
Určenie vzdelávacích pracovísk nevychádza pritom iba z kvalít možných poskytovateľov, ale aj z požiadaviek štátu na počet zaradených do vzdelávania. Štát (za pomoci skupiny odborníkov) by si mal stanoviť koľko účastníkov vzdelávania je potrebné zaradiť každoročne do procesu vzdelávania. Tým vznikne požiadavka na určitý počet vzdelávacích miest a od toho sa odvinie určitý počet vzdelávacích pracovísk. Je na skupine uznávaných odborníkov v otolaryngológii, aby na základe kvalitatívnych a kvantitatívnych prametrov určila potrebný počet vzdelávacích pracovísk a definovala konkrétne miesta.
Ešte sme len pri prvom bode a už sa mi vynára požiadavka, že o viacerých faktoroch vzdelávania nemá rozhodovať jedna inštitúcia reprezentovaná jedným odborným pracoviskom, ale skupina odborníkov, ktorá tvorí akúsi Radu skúsených v danom odbore a k všetkým problémom sa vyjadruje.

Koho vzdelávame?
O tom kto bude adeptom otolaryngológie rozhodoval miestny riaditeľ nemocnice, ktorý prijal absolventa so zaradením na určité pracovisko. Formálnou cestou potom OMI oddelenie podalo žiadosť o zaradenie do špecializácie, ktorej bolo obvykle vyhovené. Takéto nekoncepčné zaraďovanie do špecializácie, ktoré reprezentovalo v najlepšom prípade regionálny, či osobný záujem pána riaditeľa je jednou z príčin vysokého počtu špecialistov v nemocniciach a na ambulanciách. Ešte viac to pocítime, keď sa zúži široká ústavná sieť a stále viac odborníkov bude pracovať v nelôžkovej, ambulantnej sfére.
Novoprijatý adept sa postupne stal špecialistom a nakoniec platným pracovníkom oddelenia a často tam zotrval až do odchodu do dôchodku.

Koho teda vzdelávať?
Svet má úplne iný pohľad na účastníkov vzdelávania. Snaží sa poskytnúť všetkým adeptom čo najlepšie vzdelanie, ale po ukončení vzdelávania sa musí adept postaviť na vlastné nohy a jeho miesto zaujme ďalší novic. Iba niektorí z adeptov ostanú (podľa požiadaviek a personálnej situácie) kmeňovými pracovníkmi vzdelávacieho pracoviska a to tí, ktorí preukážu najviac schopností, vedeckej a publikačnej aktivity. Ostatní si budú hľadať miesto na iných oddeleniach alebo ambulanciách.
To znamená, že na Slovensku si musíme stanoviť počet vzdelávacích miest, ktoré sa každoročne otvoria na vzdelávacích pracoviskách a adeptov vzdelávania vybrať na základe vstupných skúšok z prihlásených kandidátov t.j. vybrať tých, ktorí preukážu najviac vedomostí, záujem a pod. Takto sa postupne zvýši úroveň našich oddelení, ambulancií a prestíž nášho medicínskeho odboru.

Čo je predmetom vzdelávania?
Dnes absolvent nastúpi na oddelenie a postupne sa zapája do práce, sleduje vyšetrovanie pacientov, prácu s chorobopismi, chirurgické výkony, robí tonzilektómiu a postupne ďalšie výkony podľa uváženia primára. Občas navštívi kurz ktorý organizuje SSO, SZU alebo niektorá klinika či oddelenie. Primár buď urobí koncepciu vzdelávania alebo nie. Zápis v špecializačnom indexe je väčšinou formálnou záležitosťou a neodráža objem zvládnutých vedomostí a zručností. Primár nie je nikomu zodpovedný za to, ako vzdelávanie realizoval. Žiadna spätná informácia, iba občasné klebety v odbornej verejnosti, na kongrese a pod.
Čo teda poskytnúť adeptom vzdelávania
Som presvedčený, že dobré a úplné vzdelanie sa dá dosiahnuť iba v trvalom pracovnom zaradení na vzdelávacom pracovisku. Toto doterajší spôsob vzdelávania rešpektoval. Avšak, vzdelávacie pracovisko musí vytvoriť plán vzdelávacieho procesu a realizovať ho prostredníctvom svojich skúsených pracovníkov. Adept vzdelávania musí mať možnosť poznať plán vzdelávania a dožadovať sa naplánovaných seminárov, odborných akcií, kurzov, chirurgických asistencií a výkonov a pod. Vzdelávacie kurzy (väčšinou chirurgické) sú iba akousi čerešničkou na koláči, v žiadnom prípade nemôže nahrádzať vzdelávanie každodennou prácou pod vedením vedúceho vzdelávania. Program vzdelávania by mal byť ozdobou vzdelávacieho pracoviska a počet uchadzačov o jednotlivé vzdelávacie miesta jasne ukáže, že niektoré pracoviská sú predmetom záujmu, iné menej.

Absolventské skúšky
Skúška z I. atestácie je vnútornou záležitosťou Katedry ORL SZU. Skúšobná komisia je zložená z interných a externých pracovníkov katedry. Skúška je verejná, ale záujem školiteľov o prezentované vedomosti svojich školencov je minimálny, čiže nulový. Tieto skúšky sa po prechode na jednostupňové vzdelávanie v tejto forme prestanú robiť preto ich nebudem ani komentovať.
Atestácia II. stupňa sa deje pred komisiou, ktorej bývam členom, pretože som na danom pracovisku, z Bratislavy čo predstavuje pre SZU minimálne náklady na vytvorenie komisie (najčastejší argument prečo sa to nerobí inak). Atestant pred skúškou pobudne 2 mesiace na našom pracovisku, pri skúške odovzdá chorobopis spracovaného pacienta, napíše test a zodpovie na tri otázky. Minimálna pozornosť sa venuje základným medicínskym disciplínam. Možno povedať, že solídne vedomosti z naštudovania 400 stránkovej učebnice, podopreté 6 ročnými klinickými skúsenosťami spoľahlivo umožnia adeptovi absolvovať skúšku.
Atestácia z odboru, uvádzanie nových adeptov do odborného života by mala byť slávnosťou odbornej verejnosti. Termín skúšky by mal byť dopredu stanovený na konštantný dátum a pri tejto príležitosti by sa mali stretnúť vedúci pracovníci vzdelávacích pracovísk a posudzovať schopnosti, vedomosti a zručnosti adeptov. Určite nikto z nich by to nerobil pre honorár zo SZU, ale pre dobro spoločnej veci. Mohli by sa porovnávať úrovne jednotlivých absolventov a jednotlivých vzdelávacích programov. V tejto časti postgraduálneho vzdelávania je asi najjednoduchšie urobiť zmenu. Navrhujem aby atestačné skúšky boli súčasťou dvojdňového zasadania Výboru SSO, jeden deň by sa skúšalo a na druhý deň by bolo zasadnutie výboru.

Kontrola vzdelávacieho procesu

Terra incognita v slovenskej otorinolaryngológii.
Tým že každý primár sa automaticky mohol stať školiteľom asi nebolo čo kontrolovať. Nepoznám, za roky čo som v praxi, že by v niektorom odbore niektorému primárovi odobrali právo školiť atestantov. Čiže jediná aká-taká kontrola je výsledok školenca pri skúške. To však vôbec nemusí byť objektívne, pretože dobrý študent urobí dobre skúšku aj keď vzdelávanie je nedostatočné a na druhej strane lajdáka nenaučí ani dobrý učiteľ.
Ako to teda urobiť? Ako kontrolovať vzdelávateľov?
Aby sa určité pracovisko mohlo stať vzdelávacím pracoviskom musí splniť definované kritériá týkajúce sa počtu a kvalifikačnej štruktúry zamestanancov, počtu a štruktúry chirurgických výkonov, počtu publikácií a prednášok, počtu riešených grantových úloh, vzdelávacích kurzov a pod. Uvedené kritériá musí určená komisia konkrétne preskúmať na danom pracovisku. Kontrolný proces bude spočívať v tom, že komisia po čase navštívi dané pracovisko (raz za 5 rokov?) a zistí, či si požadované kvality pracovisko udržuje. Ak nie, môže po určitom čase stratiť svoj štatút vzdelávacieho pracoviska.

Asi nás čaká ešte dlhá cesta, kým budeme v Európskej únii, kým sa zjednotí postgraduálne vzdelávanie v Európe a kým my prijmeme tieto európske princípy postgraduálneho vzdelávania. Príliš časté poukazovanie na slovenské špecifiká tento čas iba predlžuje.

Milan Profant