Nemôže byť zisk všade morálny a len v prípade zdravotných poisťovní nemorálny.
Tento rok ubehlo presne dvadsať rokov od schválenia zatiaľ jedinej komplexnej reformy zdravotníctva pod taktovkou exministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca. Pre Medicínu porozprával o mýtoch, ktoré ju sprevádzajú, o tom, či by niečo zmenil a ako vidí slovenské zdravotníctvo o desať rokov.
Ubehlo presne 20 rokov od vašej reformy. Urobili by ste dnes niečo inak?
Urobil by som to isté a až na drobné chyby, o ktorých dnes viem, by to iné nebolo. Princípy ako regulovaný trh, konkurencia, manažment pacienta, právo na zisk by ostali.
A tie drobné chyby?
Tie sa týkajú poplatkov za služby. V súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti by som chcel, aby to boli príjmy zdravotnej poisťovne a ona by vyplácala lekárov, a súčasne, aby „odpustky“ pacientov v dispenzári a sociálne slabších, ktorí boli od poplatkov oslobodení, zdravotné poisťovne riešili so Sociálnou poisťovňou cestou dávok.
Čo by ste ešte zmenili?
Určite by som skôr presadil nariadenie vlády o spoplatnení zdravotnej starostlivosti, teda nárok poistenca, pri ktorých ochoreniach možno žiadať spoluúčasť. To doteraz nikto neurobil. A ihneď by som vydal katalóg výkonov. Ten vlastne aj bol vydaný, len Ivan Valentovič, môj nasledovník, ho zastavil, respektíve zabránil jeho vydaniu v Zbierke zákonov. A pravdepodobne, vedomý si toho, ako je to dôležité, a tiež na základe skúseností, by som oveľa rýchlejšie pripravil transformáciu nemocníc do nejakej inej právnej podoby. Nemusela by to byť práve akciová spoločnosť, ale na druhej strane veľa iných podôb nemáme.
Napríklad?
Teoreticky by niektoré nemocnice mohli byť verejnoprávne – podobne ako vysoké školy alebo Slovenská televízia. Aj keď to tiež nie je veľké riešenie, rozhodne by nesmeli ostať v podobe, ako sú dnes – teda príspevkové organizácie. Sú síce príspevkové organizácie, ale príspevky nedostávajú, lebo podľa ekonomických pravidiel Európskej únie príspevková je tá, ktorá dostáva aspoň 50 percent na mzdy od svojho zriaďovateľa. Takže skúsenosti, ktoré sme nadobudli počas štyroch rokov na ministerstve zdravotníctva plus ďalších 16 rokov, by viedli len k rýchlejšej a efektívnejšej práci. Princípy by som však nezmenil. Paradoxne sa zdá, že k rovnakým princípom sa teraz budú vracať. Už sa vážne začína hovoriť o zavedení poplatkov, o spoplatnení zdravotnej starostlivosti. A tým nemyslím, že to hovorí ministerka zdravotníctva, ale hovorí sa to v kruhoch, ktoré sa vtedy, počas môjho pôsobenia, stavali proti a ktoré tvrdili, že zdravotníctvo musí byť bezplatné.
Zrejme vidia, že súčasný stav je neudržateľný.
Áno, je to veľmi ťažko udržateľné a vidia aj nadmernú spotrebu. Pretože spoplatnenie má dva významy. Nielenže to prinesie nejaké zdroje, ale zároveň zmenšuje nadmernú spotrebu, čo je tiež dôležité.
Nechali by ste aj zisk zdravotných poisťovní?
Ak splnia všetky povinnosti, tak áno, podobne ako každá iná poisťovňa. Nebral by som do úvahy reči o tom, že je to nemorálne, pretože potom je nemorálny aj zisk z povinného poistenia áut, aj zisk firiem, ktoré sú napojené na budovanie diaľnic zo štátneho rozpočtu. Potom je nemorálny aj zisk farmaceutických firiem a pekárov, ktorí predávajú nemocniciam rožky, a tiež elektrární, ktoré im predávajú elektrinu, a tak ďalej. Nemôže byť zisk všade morálny a len v prípade zdravotných poisťovní nemorálny.
Poďme na mýty, ktoré vašu reformu sprevádzajú. Prvý mýtus je, že ste do súkromných rúk predali najlukratívnejšie časti zdravotníctva a vďaka tomu nemocnice prišli o laboratóriá a ostatné spoločné vyšetrovacie a liečebné zložky (SVaLZ), ktoré dnes majú vysoké zisky.
Po prvé, nepredal som, ale odovzdal. Ale ani to nie je pravda. Išlo o obyčajné prenájmy, ktoré sa dávno skončili. A keď je to také lukratívne, prečo si nemocnice nespravia znova vlastné SVaLZ, vlastné CT či MR? Čo im v tom bráni? Pred tými dvadsiatimi rokmi to bolo spojené s dereguláciou nájmu. Málokto si uvedomil, že dovtedy bol regulovaný nájom 250 korún za štvorcový meter na rok. My sme si povedali, že to nie je možné, a nájmy sme deregulovali. A tak sa tie priestory začali prenajímať lekárňam či dialýzam za zhruba tritisíc korún za štvorcový meter na rok, čiže za 12-násobok toho, čo bolo predtým. A riaditelia nemocníc si mohli zvážiť, či budú investovať do vlastných SVaLZ alebo budú žiť z prenájmu. Za mojich čias si niektoré nemocnice, konkrétne v Košiciach, v Martine aj v Bratislave, kúpili prístroje CT z vlastných zdrojov. Napríklad srdcovocievne ústavy, ktoré boli v tom čase už akciovky, si na to zarobili. Takže reálne sa prenajímali priestory len pre dialýzy a biochemické laboratóriá. A firmy, ktoré tam prišli, ako prvé vyhodili všetko to staré, hrdzavé zariadenie a dialýza zrazu vyletela do 21. storočia, úžasne sa zmodernizovala a stala sa dostupnou. A čo sa týka laboratórií, tak napríklad v Rožňave alebo v Rimavskej Sobote, nepamätám si už presne, sa stavala štvorposchodová budova, a keď ju konečne dostavali, zistili, že sa im laboratóriá zmestia do štyroch miestností. Pretože to umožnila modernizácia, technologická revolúcia a minimalizácia. A je tam aj ďalší mýtus.
A to?
Počas môjho pôsobenia sme povolili právnickým organizáciám zriadenie verejných lekární, teda aj nemocniciam. Pretože nemocnice dovtedy nemohli mať verejné lekárne. Trvalo však 15 rokov, kým si nemocnice začali otvárať svoje lekárne pre vlastný profit. Stalo sa to až za ministra Tomáša Druckera. Prečo im to trvalo 15 rokov? Jediná ústavná verejná lekáreň, ktorá vznikla za môjho pôsobenia, bola v Onkologickom ústave svätej Alžbety. Takže sa z tých priestorov nepredal ani štvorcový milimeter. To boli skôr reči riaditeľov, ktorí nastúpili do nemocníc za vlády Smeru a argumentovali, prečo sa im tak zle darí. Tvrdili, že to najlukratívnejšie sprivatizoval Zajac, čo je úplný nezmysel.
No snahy nemocníc otvoriť si vlastné laboratórium boli. Pred pár rokmi sa o to pokúšala jedna lekárka v UNB, ale paradoxne ju vraj zabrzdil jej vlastný nadriadený, vtedajší riaditeľ nemocnice. Mohla sa len domnievať, že je za tým snaha najväčšieho súkromného prevádzkovateľa laboratória neprísť o jedného z najväčších klientov – univerzitnú nemocnicu.
Čo všetko sa spája s prenájmami priestorov za stolom a čo pod stolom, nemôže vedieť ani minister, nemá šancu to vedieť. A ani nechce. Riaditelia, ktorí pôsobili za mňa, vedeli dve veci. Nedostanú ani halier z ministerstva, lebo sme museli splácať 30 miliárd starých dlhov, ktoré narobil systém do roku 2002, a jediné, čo sme splácali, boli staré splátky za prístroje, ktoré sa nakúpili za mojich predchodcov. A druhá vec, ktorú som im povedal, bolo, že ak budú korupční a nachytajú ich, poletia komínom. Museli byť ekonomicky zdatní a museli prestať tvoriť dlhy. Ale ak sa vrátim k mýtom, tak o jedinom, ktorý je pravdivý, a to že akciové spoločnosti netvoria dlhy, sa zásadne nehovorí.
To je pravda, ale viacerí tvrdia, že to len preto, že majú lepšie platby od zdravotných poisťovní, napríklad srdcovocievne ústavy.
Tak si majú lepšie platby dohodnúť aj normálne nemocnice. To je tak, riaditeľ veľkej štátnej nemocnice potrebuje lepšie platby od veľkej štátnej poisťovne. Povie: „Nemôžem za tieto peniaze poskytovať zdravotnú starostlivosť tvojej poisťovni.“ Riaditeľ štátnej poisťovne bude utekať na ministerstvo zdravotníctva a povie: „Tvoj riaditeľ veľkej nemocnice nechce so mnou robiť.“ Tak mu minister zavolá a povie: „Alebo to budeš robiť, alebo ťa odvolám.“ Samozrejme, teraz to preháňam. Ale môže byť aj obrátené garde. Riaditeľ štátnej nemocnice uteká na ministerstvo a povie, že mu štátna poisťovňa málo platí. A tak ten minister zavolá riaditeľovi štátnej poisťovne a povie mu: „Ak mu nebudeš viacej platiť, odvolám ťa.“ A keď mu na to ten odpovie, že nemá odkiaľ zobrať viac peňazí, tak mu minister odkáže: „To je tvoj problém.“ Nie, takto to nemôže fungovať. Ten systém je Hlava XXII.
To isté sa však hovorí aj o záchrankách, že odkedy o ne nemocnice prišli, zrazu majú oveľa lepšie platby.
Ale my sme nebránili nemocniciam, aby mali svoje záchranky. Len sme dali podmienku, že poskytovateľ záchrannej služby nesmie byť zadlžený. Navyše, kompletne všetky nemocnice sme vtedy oddlžili cez veriteľa. Lenže kým došlo k zmene v záchrannej službe, čo bolo o rok neskôr, ako veriteľ oddlžoval, nemocnice už znova lietali v dlhoch. Navyše celý rozpočet na rýchlu zdravotnú službu v tom čase nečinilo ani jeden a pol percenta celého rozpočtu, čo bolo rádovo niečo v miliardách korún, neboli to veľké peniaze. Ale ako dramaticky sa zlepšila záchranná služba. Teda, presnejšie povedané, zlepšil sa zvoz pacientov, pretože keď došli do nemocnice, nemali tam a doteraz nemajú takzvaný emergency department, teda urgenty. Možno jediný urgent, ktorý vyzerá, ako by urgent mal vyzerať, je v nemocnici v Boroch.
Poďme na ďalší mýtus. Zákony vám písala Penta, respektíve sa písali pre Pentu.
Kvalita tohto mýtu je zhruba ako výrok, že Zem je plochá a pandémia nebola. Tam nemáte racionálne argumenty. Je pravda, že Penta sa o zákony veľmi zaujímala. Zúčastňovali sa aj na pripomienkových konaniach, pretože v tom čase už mali v rámci mandátnej zmluvy vplyv na zdravotné poisťovne Sideria a Apollo, ktoré boli účastníkmi konania. Penta v tom videla potenciál pre podnikanie, ale pre spravodlivé podnikanie. Ale aj štát v tom môže podnikať. V živote som nepovedal, že štát musí byť teľa, ktoré treba vydojiť, aj keď nemá mlieko. Ale určite Zem nie je plochá, pandémia bola a Penta zákony nepísala.
Kedysi sa finančne viac oplatilo pracovať v ambulancii ako v nemocnici, dnes sa to úplne otočilo, nemocniční lekári majú oveľa vyššie platy ako ich kolegovia v neštátnych ambulanciách. A za všetko môže platový automat.
A nielen platový automat, ten je len výsledkom niečoho. Platový automat si presadilo Lekárske odborové združenie. Verejnosť nechápala, prečo sa LOZ tak silno bránilo transformácii nemocníc na akciové spoločnosti. Pritom to bolo veľmi jednoduché. V akciových spoločnostiach neplatili tabuľkové mzdy, i keď ich rešpektovali a dávali sa do kolektívnej zmluvy. Tabuľkové mzdy je najväčšia smrť slovenského zdravotníctva, lebo sa vyplácajú podľa veku a nie podľa kvality práce a automaticky sa dvíhajú. Navyše tie výpalnícke akcie „ďakujeme, odchádzame“, ktoré vymysleli Česi a na Slovensku sa dvakrát realizovali za vlády Ivety Radičovej a Igora Matoviča, respektíve Eduarda Hegera, neznamenali nič iné, len to, že politici nemajú, ako sa hovorí, gule. Pretože keby odišlo hoci aj dvetisíc lekárov, tak kam by všetci odišli? Určite nikam. A po druhé, len by sa uľavilo. Nedávno unikli tabuľky z veľkej analýzy, ktorú si urobila Univerzitná nemocnica v Bratislave. V rámci nej zistila, že má o 500 sestier menej, ako mala, že sa jej zhoršila obložnosť o 20 percent, klesla z 93 percent na 72 percent, a že má rovnaký, respektíve mierne vyšší počet lekárov, čo znamená, že tam všetci sedia, a že 90 percent všetkých zdrojov nemocnica dáva na mzdy. To sú katastrofálne čísla. Súčasný riaditeľ je šikovný mladý manažér, ktorý sa snaží niečo urobiť, ale keď mu to ministerstvo neodobrí a nepostaví sa zaňho, tak nezmôže nič. Takže tých dvetisíc lekárov ani nemalo veľmi kam odísť. Aj sestry to raz skúsili a skončilo sa to tým, že z prešovskej nemocnice odišlo 30 sestier a bol koniec. Sesterské odbory ich nechali v úplnom svrabe a ich vtedajšia šéfka, ktorá sa potom dala na politiku, tiež.
Väčšina nemocníc dáva viac ako 90 percent všetkých zdrojov na mzdy.
Druhý problém je, že sa to odzrkadľuje aj na sesterských platoch. Keď dnes sestry v nemocniciach dostávajú v priemere viac ako tisíc eur, tak aj súkromné ambulancie im musia dať podobný plat. Platový automat nemocniciam zvyšuje náklady, ktoré sa neopierajú o produktivitu práce, a paradoxne sa nijakým spôsobom nezlepšilo ani správanie lekárov v nemocniciach. Dnes niektorí majú, a nie sú to žiadne výnimky, päť- či osemtisíc, niektorí aj vyše 12-tisíc eur mesačne, ale správajú sa, ako keby robili za minimálnu mzdu. Väčšina. Čo je chyba. Správajú sa tak a ani si to už neuvedomujú. Na druhej strane analytik Dušan Zachar urobil analýzu v ambulantnom sektore, v rámci ktorej sa ukázal priemerný príjem ambulancie plus-mínus 4 300 eur. To je veľmi málo, ako z toho môžu žiť? No niektoré vyberajú tak trochu nelegálne poplatky, napríklad za klimatizáciu. Ambulantný sektor je dnes finančne podvyživený, a tak sa tam nikto nehrnie. Všetci dnes sedia v nemocniciach, kde majú garantované mzdy. Robí, nerobí, pije, nepije, blicuje, neblicuje, má garantovanú mzdu.
Ambulantný sektor je v kríze a nevyzerá, že by mal rezort zdravotníctva nejaké riešenie. Aj optimalizácia siete sa týka len nemocníc.
To nemala byť optimalizácia siete nemocníc, ale optimalizácia siete poskytovateľov. Tvorcovia optimalizácie si mali povedať, ako dokáže ambulantný systém odbremeniť ústavnú starostlivosť, pretože on to dokáže urobiť, a tak by bolo potrebných menej a kratších hospitalizácií, navyše máme aj jednodňové výkony a stacionárne výkony. Tak prečo idú počítať nejaké lôžka, keď nevedia, ako by celý systém odbremenil funkčný ambulantný systém? Funkčný ambulantný systém bude vtedy, keď doň dáme peniaze, pretože vždy bude potrebovať menej peňazí ako nemocničný systém. A keby som len 90 percent toho, čo dostáva nemocnica za pacienta, vyplatil ambulanciám, tak nám klesne hospitalizácia o 20 až 30 percent. Z plánu obnovy máme miliardu a 250 miliónov eur, z toho 250 miliónov ide na duševné zdravie, 11 miliónov určili pre ambulancie a 990 miliónov má ísť do nemocníc. A to pôvodne mali ísť len do štátnych nemocníc. My sme sa však rozhodli, že ideme budovať nemocnice, lebo to je spása slovenského zdravotníctva. Pritom ich máme 89. Dánsko, ktoré má päť miliónov obyvateľov, má 21 nemocníc a má jedno z najlepších zdravotníctiev v Európe. Takže zrejme to nezávisí od počtu múrov a postelí, ale od fungovania systému. Zoberme si Nemecko. Tam sa atestuje v rámci certifikovaných pracovísk v nemocniciach. Len čo lekár získa potrebné papiere, okamžite uteká do banky, zoberie si pôžičku a otvára si ambulanciu. A keď má rozum, tak s tou nemocnicou spolupracuje, napríklad gynekológovia chodia do nemocníc odvádzať svoje pôrody, chirurgovia chodia asistovať svojim pacientom. A nemocnice im za to platia a platia im rady, pretože tak nemajú fixné náklady ako na svojich zamestnancov. My to máme naopak. U nás je dobre nebyť neštátny, oplatí sa pracovať v nemocnici. To vidieť aj na novej Nemocnici Bory, ak chcú získať lekárov, musia platiť nezmyselne vysoké mzdy.
Ako hodnotíte ministerku zdravotníctva Zuzanu Dolinkovú?
Začnem obšírnejšie. Kto sedí v parlamentnom zdravotníckom výbore? Je tam Tomáš Szalay a spoločne s Vladimírom Balážom je to to najlepšie, čo v zdravotníckom výbore sedí. Potom tam je ešte Marek Krajčí, ktorý bol kedysi ministrom, sedí tam Peter Stachura, ktorý bol jeho štátny tajomník, a sedí tam Oskar Dvořák, ktorý kým nešiel na rodičovskú dovolenku, bol generálnym riaditeľom sekcie zdravia na ministerstve zdravotníctva. A títo traja evanjelisti robia opozičnú politiku spoločne, čo je zaujímavé, pretože OĽaNO zbytok opozície ostrakizoval, nevolali ich na protivládne mítingy a podobne, ale títo spolupracujú, ako by ich jedna mater mala. A opozičnú politiku si predstavujú tak, že chcú len odvolávať a odvolávať. Pretože ministerka zmenila kategorizáciu kardiocentru Agel v Košiciach a Nemocnici Bory. No ak by bolo treba niekoho odvolať, tak Krajčiho, ktorý z Východoslovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb nekvalifikovane povyhadzoval pôvodný manažment. A v Košiciach vzniklo niečo, čo nemá obdobu na Slovensku, a to výborne fungujúce súkromné kardiocentrum. A čo sme dosiahli? Dnes majú vo východoslovenskom kraji dve pracoviská. Jedno je kvalitne postavený štátny ústav a druhé súkromné centrum, ktoré vybudoval majiteľ Agelu. Nenahral tak trochu Krajčí súkromníkom, keď to umožnil? Ale nie, poďme odvolávať ministerku. Ďalej, odvolajme ju za Bory, za nemocnicu, ktorá má, ak už nič iné, tak v súčasnosti najlepšiu pôrodnicu v Bratislave. Poďme ju odvolávať, lebo povedala, že nová národná nemocnica nebude na Rázsochách, ale v Ružinove, pričom, mimochodom, len zopakovala to, čo sme my povedali už v roku 2002. Pritom ona je odvolateľná za 1 500 iných vecí. A jedna z tých 1 500 vecí je, že dokopy nič neurobila.
A ďalšie dôvody?
Nič nevie rozhodnúť. Na všetko si robí analýzy, a ak je pravda, čo sa povráva, tak za to, že ten úrad neriadi. Tak potom načo tam je?
Pred letom asi najviac rezonoval splnomocnenec vlády Peter Kotlár a jeho výroky o tom, že na Slovensku žiadna pandémia nebola.
A tých 30-tisíc ľudí, ktorí umreli oproti bežnej úmrtnosti z predchádzajúcich desiatich rokov, tí pravdepodobne umreli na zápal kurích ôk. Ale ja viem komentovať len fakty. Môžem o niečom povedať, ako to myslím, niekto môže mať na vec iný názor a môžeme o tom diskutovať. Ale neviem komentovať, že Zem je plochá a pandémia nebola a Slovensko sa disociovalo od postupov WHO. Pretože čo na to môže povedať racionálne mysliaci človek?
Ako vidíte slovenské zdravotníctvo o desať rokov?
To je problém. Môžeme si povedať, dobre, toto prehrmí. Ale potom príde vláda Progresívneho Slovenska, SAS, KDH, teda tá „lepšia“ vláda. Keď však počúvam, čo hovoria a o čom sú ich ich volebné programy, tak vidím, že sú to etatisti kľúčového rangu. Včera (rozhovor sa robil 20. 6. – pozn. red.) som čítal monitoring tlače, ako Krajčí rečnil v parlamente a hromžil, že systém po takzvanej Zajacovej reforme nahráva súkromníkom. To už ťažko komentovať. Ako teda bude vyzerať slovenské zdravotníctvo, ktoré má byť etatistické a kde všetko má robiť štát? Už raz som v jednom rozhovore povedal, že by si neštátni ambulantní lekári mali dávať pozor, aby ich nezoštátnili. Čo môžete čakať od zdravotníctva, kde chýba koncepcia? Fico postavil voľby v roku 2006 na zdravotníckej antireforme, čo je v poriadku, bolo to jeho výsostné politické právo a bol úspešný. Ale za štyri svoje vlády nezmenil koncepciu, všetky zákony nechal viac-menej tak, ako boli, len z nich „odštipkávali“. Žiadne zmeny neurobil v jeho prvej vláde ani v druhej a ani v tretej a neurobia nič ani v tejto štvrtej vláde Roberta Fica. Potom opäť prehrajú voľby, vyhrajú tí druhí, ale tí tiež budú hovoriť len štát, štát, štát a súkromník bude nadávka. To nemôže dobre dopadnúť. Takže vidím to bledo.
Zdroj:
TREND, 14. 8. 2024
