Zaujimalo by ma, kde je podla vasho nazoru hranica prijatelnej miery byrokracie v zdravotnictve.
Zda sa mi totiz, ze snahou o perfekcionizmus v DOKUMENTOVANI statostlivosti sa ubera personalu cas potrebny na POSKYTOVANIE samotnej starostlivosti. Osetrovatelsky proces, poverenia na podavanie iv liekov,… Chapem snahu, aby existoval detailny a nespochybnitelny dokaz o tom, co sa s pacientom deje pocas hospitalizacie, lenze uz to zacina vyzerat tak, ze personal – lekari aj sestry – stravia viacej casu nad papiermi ako nad pacientmi. A aj ked sa urobi vsetko podla najnovsich predpisov, aj poslabsi pravnik vzdy najde spochybnitelne miesta. Napr. ja ako lekar sa mam podpisovat pod svoje nalezy v dekurze, ale nemal by aj pacient podpisovat kazdodenne udaje o jeho subjektivnom stave? Ze sa naozaj citi dobre a nic ho neboli? Co ak to zajtra spochybni? Podobnych teoreticky spravnych „vylepseni“ sa uz vymyslelo x, ale moznosti na dalsie bude vzdy (x+1).
A v rovnakom smere podla mojej skusenosti funguje aj UDZS – u exitovanej pacientky im nevadili pochybenia v liecbe, ale to ze nemala vypisany osetrovatelsky proces… mam sa smiat alebo… pisat dalsie papiere? Alebo sa radsej odreagovat pisanim prispevkov do diskusie?