Re: It is elementary, my dear Watson!

#1095
Peter Lednicky
Účastník (Participant)

Zadanie: „Za podmienky nemennosti výšky „poistného“, štátom tvoreného cenníka služieb zdravotnej starostlivosti a liečby lege artis, riešte súčasný deficitný systém.“
Riešenie: Všetko je dané štátom, takže stačí jedna „poisťovňa“. Stanovuje guideline liečby lege artis, vyberá poistné a hradí podľa stanoveného cenníka všetky výkony (keďže je podmienka liečby lege artis, nemôžu byť žiadne limity). Pri nedostatočne nastavenej výške poistného, hradí deficit systému štát z iných daňových výberov.

Zadanie: „Za podmienky nemennosti výšky „poistného“ a štátom tvoreného cenníka služieb zdravotnej starostlivosti, riešte súčasný deficitný systém.“
Riešenie: Stále stačí jedna „poisťovňa“ (nie je možná konkurencia v oblasti príjmu ani výdavkov). Keďže dopredu pozná svoje príjmy, pre dosiahnutie vyrovnaného hospodárenia stačí, aby stanovila jednotlivým poskytovateľom limity. Kvalita liečby sa pohybuje v celom spektre od lege artis až po vitium artis – v závislosti od spôsobu vlastníctva poskytovateľov a výšky „poistného“. Štátni poskytovatelia sa môžu zadlžovať a tak síce nekonzistentne, ale predsa mnohokrát poskytnú na dlh liečbu lege artis. U neštátnych je úroveň liečby v priamej úmere limitom. Všetci majú šťastie, že práva pacienta sú obmedzené a ak niekto predsa len vyskočí z radu a legálne sa dožaduje svojich práv, držia basu a s vetičkou „v daných ekonomických podmienkach nikto nemohol spraviť viac“ problém upracú pod koberec. Skrátka, deficit je riešený znižovaním kvantity a kvality zdravotnej starostlivosti na úroveň výberu „poistného“.

Zadanie: „Za podmienky nemennosti výšky „poistného“, riešte súčasný deficitný systém.“
Riešenie: Konečne môžeme vytvoriť konkurenciu v oblasti výdavkov (nákupu služieb) a tak je nutná pluralita nákupcov – „poisťovní“. Sú vytvorené podmienky, aby poisťovne dohodli v prospech svojich poistencov starostlivosť v kvantite a kvalite čo najbližšie pojmu lege artis. Úroveň starostlivosti je síce stále úmerná rozhodnutiu štátu a nie občana, je však nádej, že tlak nákupcov zefektívni prácu poskytovateľov a za daných podmienok vygeneruje najlepšiu možnú starostlivosť.

Je zrejmé, že ani ja nemám nejaké zázračné riešenie zadania ktorému čelíte. Ako človeku existenčne závislému na chode systému, mi však v hlave vŕta otázka: „Ktorý moment, z celej série pripravovaných zmien, premení tie spiace krásavice na riaditeľstvách poisťovní, na dravých podnikateľov, ostošesť pracujúcich v prospech seba i svojich poistencov?“.

Obávam sa, že i v novom systéme všetko skĺzne do starých, tak príjemne vybehaných koľají. Poisťovniam bude najjednoduchšie na začiatku roku stanoviť rozpočet výdavkov rátajúci s prijateľnou mierou zisku. S poskytovateľmi uzavrieť zmluvy na limitované objemy, najlepšie bez žiadneho vnútorného členenia, tak, aby ako je to dnes u nemocníc, ani svätý nevedel čo konkrétne (aké výkony) sa tým platia. Dnes, už väčšinou neštátni, poskytovatelia prispôsobia kvantitu i kvalitu liečby poskytnutým financiám a pacient nech si trhne nohou. Áno, bude tu Úrad, ale ten, buď nebude mať žiadne oficiálne guidelines a teda ani žiadne reálne možnosti kontroly, alebo to budú guidelines pre liečbu lege artis*, prakticky znovu nepoužiteľné, lebo pri neelasticite príjmov by mohli viesť ku krachu celého systému.

A tak som prišiel k záveru, že úspešná trhová reforma nie je možná bez liberalizácie cien. Sociálne dopady by sa mali riešiť valorizáciou dávok sociálne odkázaným, ostatne sociálna empatia roztrúsená v stovkách zákonov (viď. kauza poplatky v zdravotníctve) je nielen neúčelná, ale i prekliato drahá. Optimalizácia poistného kmeňa je naozaj pojem zaváňajúci malthuziánstvom či nacistickou eugenikou, verím však, že by sa dali nájsť pravidlá vytesňujúce negatívne efekty (povinnosť uzavrieť zmluvu za obecne rovných podmienok).

Viem, že politika je umenie možného a zlodejská privatizácia deväťdesiatych rokov pripravila celé generácie o ich úspory**, takže poriadna dôchodková či zdravotná reforma je dnes len veľmi ťažko realizovateľná. Dúfam však, že časom negatívne efekty divokej privatizácie pominú a nastane čas plnohodnotných reforiem. Už dnes však treba ľudí podpichovať, aby to finálne zostalo ušetrené zbytočných socialistických tónov a tomu sú určené i moje príspevky.

*Ekonomicky to i tak netrafím (nemám presné informácie a naviac rozdeliť to tak, aby to bolo ekvivalentné zdrojom i potrebe, by bola robota pre vraha) a tak to radšej napíšem „čo to dá“ = lege artis.
** Väčšia časť úspor tých, ktorí strávili svoj aktívny život v socializme, bola akumulovaná v podnikoch, keďže ich mzda nebola reálna. Predajom týchto podnikov by vznikli prostriedky, umožňujúce dnešným seniorom znášať efekty trhových reforiem. Majorita týchto podnikov sa však rozkradla, seniori zostali bez úspor a reálnej možnosti znášať plne funkčné reformy, tie sú preto mnohokrát len polovičaté.

Navigate