Čo môže vláda v kríze urobiť s chorým zdravotníctvom? Aký má minister program? Je jedna poisťovňa katastrofa alebo úder Pente? Čo v zdravotníctve funguje a čo treba akútne riešiť? Exminister zdravotníctva a autor veľkej reformy Rudolf Zajac.
Zdravotníctvo patrí medzi rezorty, ktoré treba najviac „opraviť“. O svojich plánoch porozprával minister Marek Krajčí a niečo z nich je aj v programovom vyhlásení vlády. Rudolf Zajac stojí za najväčšou a možno aj jedinou veľkou reformou nášho zdravotníctva od roku 1989. Čo si myslíš o plánoch nového ministra?
Je to nepochybne slušný človek, ktorý však nemá ani „šajn“ o tom, ako funguje slovenské zdravotníctvo a čo potrebuje. Nemá jasno v pojmoch a to, čo hovorí, naše zdravotníctvo ani nepotrebuje. Niektoré údaje, ktoré používa, sú domyslené, ale nie reálne.
Veľa rozpráva o odvrátiteľných úmrtiach, ale treba si povedať, čo sa pod tým myslí. Neznamená to, že má dobre fungovať ambulantný a nemocničný sektor – ktoré nefungujú dobre. Riešenie spočíva v tom, že musíme byť pripravení. Príkladom sú náhle mozgové príhody – len teraz začína fungovať intervenčná rádiológia, ktorú dodnes nikto neurobil klinickým odborom. Je to spôsob, ktorým pri silnej mozgovej príhode dokážu niektorí lekári vybrať trombózu z mozgovej cievy. U nás sa to robí veľmi málo. Na rozdiel od Česka nám chýba excelentnosť.
Za druhej Dzurindovej vlády sme začali budovať tri kardioústavy. Urobili sme aspoň tri onkologické ústavy tým, že sme ich osamostatnili od bežných nemocníc. Je to však stále málo. Chýba nám ešte aspoň jeden komplexný kardioústav a jedno komplexné vertebrogénne centrum.
Znamená to, že vládne plány, ktoré má vo svojom programovom vyhlásení, nebudú riešiť problém s piatimi tisícmi odvrátiteľných úmrtí ročne?
Tak to už vôbec, vláda tam rieši úplne iné veci. Odvrátiteľné úmrtia sú mantrou, ktorú zaviedla exministerka Andrea Kalavská. Argumentovala tým v prospech svojich plánov urobiť takzvanú stratifikáciu nemocníc. Musíme budovať excelentnosť a kvalitné prepojenia, ale nemôžeme si myslieť, že to urobí štát. Najlepšie intervenčné centrum pre mozgové príhody je čisto súkromné. Nie preto, že by nemohlo byť štátne, ale preto, že keď bolo štátne, vznikali tam problémy.
V Košiciach máme krásne nové kardiocentrum so všetkým, čo potrebuje. Začala ho budovať už druhá Dzurindova vláda, ale len dva roky trvalo, kým im Všeobecná zdravotná poisťovňa dala zmluvu na to, že môžu robiť akútne zákroky. Bolo to tak zrejme preto, že poisťovňa ako vždy hospodárila zle a šetrila peniaze tam, kde nemala a nešetrila tam, kde šetriť mala. Je pravda, že odvrátiteľné úmrtia máme vyššie, ako v porovnateľných krajinách, ale nie preto, že to nerobí štát. Možno je to naopak, možno máme ten počet úmrtí vyšší práve preto, že tieto prípady robil štát.
Poďme k základným plánom nového ministra zdravotníctva Mareka Krajčího. Emblematickou oblasťou je snaha súčasnej vlády vytlačiť skupinu Penta zo zdravotníckeho trhu. Minister hovorí, že to chce dosiahnuť tak, že vynútiteľný nárok pacienta bude taký vysoký, že sa to súkromnej zdravotnej poisťovni neoplatí, a preto buď zanikne, alebo sa predá. Je ten základný zámer vytlačiť Pentu z trhu nesprávny?
To nie je o Pente, ale o filozofii. Chceme regulovanú konkurenciu v systéme, alebo chceme mať štátny supermonopol? Už dnes má štát dominantné postavenie. Vlastní najväčšiu poisťovňu a najväčšie nemocnice. Je úplne jedno, či je to Penta, Agel, Svet zdravia alebo ďalší poskytovatelia tohto typu. Sú to len mantry, ktoré sa stále opakujú.
Minister napríklad povedal, že Zajac s Pažitným pustili do zdravotníctva trh. To je holý nezmysel, trh tu bol od roku 1990, nech bol akýkoľvek. Celé okolie zdravotníckeho prostredia je trhové. Trhové sú lieky, energie, potraviny… Trh tu je, nevpustili sme ho. Po druhé, minister hovorí – a s tým sa dá súhlasiť – aká výborná bola hierarchická štruktúra zdravotníctva.
Problém je, že Zajac s Pažitným prišli v roku 2002, keď bol už ambulantný systém odštátnený, nemocnice prvého a druhého typu mali v rámci decentralizácie prejsť pod samosprávy. To znamená, že to, čo minister hovorí o privatizácii, je holý nezmysel, to prišlo už v roku 2002. Prišli sme v čase, keď bolo k dispozícii 40 miliárd korún a dlhy boli vo výške 25 až 30 miliárd. Hľadali sme spôsob, ako tento rozbitý systém zjednotiť. Ukázalo sa, že jediným zjednocujúcim faktorom bude dobrý a rozumný nákupca zdravotnej starostlivosti, ktorého však treba prísne kontrolovať úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Musel som sa len trpko zasmiať, keď minister povedal, že úrad tu je, ale nefunguje, tak to chceme robiť my ako štát. My by sme však mali chcieť, aby ten úrad fungoval. Fico zobral úradu hneď v roku 2006 jeho nezávislosť a samostatnosť, dosadil tam svojho človeka, zakladajúceho člena Smeru. Samozrejme, že úrad sa potom správal tak, ako si prial Fico, Paška a celá ich družina.
Minister hovorí, že záležitosti medzi štátom a súkromnými firmami nefungujú a je to na úkor štátu. Keďže to nefunguje, štát bude centrálne objednávať, plánovať, riadiť. Ty teda tvrdíš, že stačí, aby sa sfunkčnil úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. To je také jednoduché?
Tak jednoduché to nebude, aj keď sfunkčnenie úradu je jedna z podmienok. Sú tu však aj ďalšie problémy. Aj keď som chcel túto vládu, rozhodne som nechcel to, čo chce robiť v zdravotníctve. Naše názory sa líšia v jednej veci. Tony Blair povedal, že vláda je tu na to, aby kormidlovala, nie na to, aby veslovala. Právnicky povedané ide o to, ako realizujem pozitívny záväzok štátu.
Samozrejme, zdravotnícky systém dnes nefunguje a je irelevantné hovoriť, prečo to tak je. Zarážajú ma však ministrove naivné vývody vzhľadom k štátu. Hovorí, že štátne peniaze bude vedieť lepšie využívať. Štát však dáva do celého systému maximálne jednu pätinu. V systéme je dnes 5,5 miliardy eur a len pripomeniem, že v roku 2004 bola v systéme necelá miliarda. Z tej dnešnej sumy 5,5 miliardy dávajú ekonomicky aktívni zamestnávatelia a zamestnanci do systému štyri pätiny. Pán minister vyhlásil, že ako štát budeme do systému dávať 0,3 percenta HDP – to bude robiť 200 miliónov tento rok, budúci rok 300 miliónov eur. Štyri pätiny peňazí do zdravotníctva teda dávajú ekonomicky aktívni ľudia a tým je skoro jedno, či sú v súkromnej, polosúkromnej, verejnej alebo štátnej nemocnici, alebo či idú v súkromnej alebo v štátnej záchrannej službe. Nie je im však jedno, ako to funguje, ako sa k nim správajú.
Celá predstava nového ministra, že jeho návrh by mohol fungovať, je márna. Okrem sfunkčnenia úradu pre dohľad treba zmeniť aj ďalšie veci. Napríklad sa inak postaviť k nároku na zdravotnú starostlivosť. Pán minister si pletie nárok a štandard. Chýba dobrá regulácia trhu. Penta nie je jediný súkromný hráč, napríklad aj všetci ambulantní lekári sú súkromní, to je 11-tisíc ľudí. Aj veľa lekární je súkromných. To proti všetkým týmto súkromníkom budeme bojovať?
Keď tu však máme nákupcov zdravotnej starostlivosti, ktorí si majú konkurovať v boji o klienta, ďalej máme poskytovateľov, od „obvoďáka“ v malej dedinke až po vrcholné mozgové centrum, a aby toto všetko hralo v prospech pacienta, potrebujeme tretí pilier, ktorým je nezávislý regulátor, ktorého sme nazvali úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Ten by mal tvrdo zasiahnuť, ak poisťovňa nenakúpi zdravotnú starostlivosť v rozsahu, ktorý má daný zo zákona. Úrad by mal tvrdo postihovať poskytovateľov každého typu, ak neposkytnú zdravotnú starostlivosť v rozsahu, ktorý bol objednaný poisťovňou a podľa dobrej praxe.
Minister hovorí, že podľa rôznych ukazovateľov je naše zdravotníctvo horšie ako v okolitých krajinách a potvrdzujú to aj skúsenosti ľudí. Takto zle to je v situácii, keď v našom zdravotníctve funguje trh. Výsledkom sú nespokojní ľudia, nespokojný štát a zomiera nám viac ľudí. Minister zrejme uvažuje, že keď sa pokus s trhom nevydaril, skúsime to so štátnym zdravotníctvom, s jednou poisťovňou – ako to je aj v niektorých demokratických vyspelých krajinách – a azda to prinesie zlepšenie. Čo ty na to?
Štátne zdravotníctvo sme tu už mali. Kľúč nie je v tom, či ide o štátne alebo neštátne zdravotníctvo, ale v tom, či platia pravidlá hry a či platia pre všetkých rovnako. Nikdy sme nepovedali, že všetko musí byť neštátne. Povedali sme, že chceme spravodlivú súťaž medzi poskytovateľmi rôzneho typu. Aby mohla byť spravodlivá, musia byť kvalitné zákony. A musí byť niekto, kto povie, čo sú pravidlá hry a vymáha ich. To môže byť úrad pre dohľad a kvalitné súdnictvo. Ani jedno z toho nám nefunguje.
Máme dve cesty. Prvou je skvalitniť súdnictvo. Druhou je úrad, kde to však nie je o predsedovi, ale o tom, aké postavenie získa. „Za Zajaca“ bol predseda úradu volený parlamentom a nebol odvolateľný nikým iným, len parlamentom. Fico zmenil zákon a predseda sa stal odvolateľný a menovaný vládou, čím sa stal úradníkom vlády. Dnes majú ústavnú väčšinu, tak nech predsedu úradu „zabetónujú“ ústavným zákonom, aby ho ďalšia vláda nemohla len tak odvolať.
Druhým krokom je nastaviť ekonomické parametre, ktoré budú pre každého platiť rovnako. Keď dokážu súkromné poisťovne hospodáriť so ziskom, musí to dokázať aj štátna. Keď môžu byť v zisku súkromní poskytovatelia, musia byť v zisku aj štátne nemocnice. Keď nebudú, nech zaniknú. Opakujem, aby nebol poškodený pacient, potrebujeme kvalitné súdnictvo a kvalitný úrad pre dohľad. Nič z toho sa do programového vyhlásenia vlády ani omylom nedostalo.
Ak bude táto vláda viac etatistická, teda bude chcieť posilniť rolu štátu, vyplýva z toho, že predošlé vlády boli menej etatistické. Ak v zdravotníctve predošlé vlády nechali trh, tak ľudia majú právom pocit, že zdravotníctvo nefunguje a bolo zneužívané. Príkladom je obrovský majetok bývalého a dnes už zosnulého ministra zdravotníctva Pavla Pašku, pričom sa predpokladá, že ho získal zo zdravotníctva. Je veľa príbehov ľudí, ktorí enormne zbohatli na zdravotníctve. Ľudia sa na to pozerajú a hovoria si, že zdravotníctvo je zneužívané súkromníkmi. Preto si povedia: klepnime súkromníkom po prstoch a nech to riadi štát. Ty si proti tomu?
Som proti tomu, aby to riadil štát, lebo štát to neurobí dobre. Mám s tým 55-ročné skúsenosti.
Ale ani trh to neurobil dobre.
Nehovorme, že trh to neurobil dobre, to bolo Ficovo zdravotníctvo. Otázka by sa dala postaviť inak: keď to bolo dvanásť rokov postavené na hlavu, nebolo by lepšie postaviť to opäť na nohy, ako to celé zoťať? Keď niečo nefunguje, tak to mám zabiť, nech to riadi štát, aj keď to neviem vyargumentovať, ani k tomu nemám analýzy a čísla?
Vnímaš rozhodnutie novej vlády posilniť rolu štátu v zdravotníctve ako katastrofu?
Áno.
Bude ešte viac odvrátiteľných úmrtí?
Ak investujú do excelentnosti, teda vzniknú ďalšie centrá pre intervenčnú rádiológiu, ak prestanú tolerovať nezmyselné šarvátky medzi neurochirurgami, ak prestanú počúvať hlúposti okolo takzvanej stratifikácie, tak sa počet odvrátiteľných úmrtí dá znížiť, aj keď budeme mať štátne, pološtátne či neštátne zdravotníctvo.
V čom teda bude spočívať katastrofa, ak nová vláda posilní rolu štátu v zdravotníctve?
Za viacej peňazí budeme poskytovať menej muziky. Za socializmu sme sa každé ráno budili s otázkou, či nepoznáme nejakého dobrého doktora. Ostatných 30 rokov sa budíme s rovnakou otázkou. Zdravotníctvo nefunguje na princípe, že podnik skrachuje a zajtra zatvoríme „krám“. Zdravotníctvo funguje na princípe, že nefunguje tak dobre, ako by za tie peniaze mohlo. Tomu hovoríme efektivita systému – a na to máme merateľné čísla. Zjednodušene povedané, to je output/input, koľko som dostal za to, čo som do toho dal. Nemá to nič spoločné s objemom peňazí.
Najefektívnejšie systémy v Európe sú niekde na úrovni Holandska, kde to je takmer jedna k jednej. Vždy sa niečo stratí, ale majú efektivitu, povedzme, 0,98. Za druhej Dzurindovej vlády bola efektivita slovenského systému 0,72. Tých 28 centov z eura sa strácalo. Našimi opatreniami sa efektivita priblížila k tej českej, ktorá bola asi 0,83. Problémom je, že od roku 2006 išlo naše zdravotníctvo opäť do nízkej efektivity – je tam päť a pol krát viac peňazí, ale zdravotníctvo ani zďaleka nie je päť a pol krát lepšie. Skôr by som povedal, že nie je ani také dobré, ako na konci roku 2006.
Viac štátu teda spôsobí menšiu efektivitu v zdravotníctve. Znamená to, že realizáciou programu tejto vlády dostaneme horšie služby, ako máme dnes?
To by som možno netvrdil, lebo neviem, čo všetko urobia a ako ďaleko zájdu. Či budú vybíjať energiu na zničenie Penty, alebo na vytvorenie štátnej distribučnej spoločnosti či štátnych záchraniek. Trúfam si však povedať, že naše zdravotníctvo zlepšíme oveľa efektívnejšie, keď ho postavíme z hlavy na nohy. To znamená, aby sila štátu v zdravotníctve zostala rovnaká ako dnes, nech život v konkurencii ukáže, ako sa to vyvinie.
Treba však významne zvýšiť reguláciu. A potom prídu kľúčové kroky. Vláda musí definovať nárok poistenca na úhradu z verejného zdravotného poistenia. To, čo nebude definované v nároku, si poistenec buď doplatí z vlastného vrecka, alebo sa na to poistí. To je takzvané individuálne poistenie, ktoré už existuje.
Vláda chce urobiť to, že sa definuje nejaký základ a zvyšok si môže človek pripoistiť. To je nezmysel?
Nie je, to má zmysel. Ale nie v zdravotnej poisťovni, lebo to je komerčné poistenie, ktoré má regulovať národná banka, tak ako je to dnes. Nemá to nič spoločné so zdravotným poistením a aj z dôvodov určitej bezpečnosti nie je dobré, aby obidve poistenia boli na jednom účte, v jedných rukách. Verejná zdravotná poisťovňa bude poisťovať povinne a súčasne bude poisťovať individuálne, čo oni volajú pripoistenie. Čo to je za nezmysel? Povinné poistenie a pripoistenie treba prísne oddeliť, to je alfa a omega.
Minister to predstavuje tak, že ak si pôjdem dať vymeniť kĺb, tak nejaký umelý materiál bude definovaný v nároku, ale keď budem chcieť lepší materiál, tak sa takzvane pripoistím…
To je o nároku. Kľúčovou otázkou je, či dáme do nároku napríklad iný typ operácie – vybrať žlčník otvorenou operáciou alebo laparoskopicky. Laparoskopicky je to drahšie, ale výhodnejšie pre pacienta, keďže miesto troch týždňov bude v nemocnici dva alebo tri dni. Čo sa týka ekonomických dôsledkov, pacient môže ísť po laparoskopickej operácii o štyri dni do práce. Po kerovom reze na otvorený žlčník pôjde do práce o tri mesiace. Ktorá operácia je teda lacnejšia?
Princíp nemôže byť vnútri, že niekomu dáme niečo lepšie a niekomu horšie. Nárok sa takto definovať nesmie. Môže byť štandard. Štandard je niečo, čo súvisí so službami. Napríklad sa potrebujem dostať z Bratislavy do Košíc. Štandardne ma tam vlak prepraví, niekoho v prvej triede, niekoho v druhej. Jeden má väčší komfort ako druhý, ale v rovnakom čase sa dostanú do Košíc.
Ty teda hovoríš, že pripoistenie nemôže byť za lepšie liečenie?
Neexistuje lepšie a horšie liečenie. Môže sa robiť niečo iné. Ministra si sa vo vašom rozhovore pýtal, čo by sa dalo spoplatniť. Pokiaľ v nároku budem definovať, že za operáciu žlčníka, ktorá stojí, povedzme, 1 200 eur, mi zaplatíš svoj príspevok päť eur, máš spoluúčasť päť eur, a to už je spoplatnenie zdravotnej starostlivosti v rozsahu stanovenom zákonom. Povieš si, že zaplatíš päť eur a nebudeš sa pripoisťovať. Takto sa dá riešiť tretina chorôb.
To nie je o tom, že si to zaplatíš. Komunisti a sociálni rovnostári stále vidia len čiernu a bielu, ale môže to byť len spoluúčasť a to symbolická, päť eur, desať eur, tri eurá. Nepotrebujeme, aby si pacient platil operáciu. Ale nemôže to byť tak, že ležíš na operačnom stole a doktor s tebou začne vyjednávať – dáme vám lepšiu alebo horšiu chlopňu, krajšiu alebo škaredšiu… to sa nesmie stať. Žiadny štandard v poskytovaní zdravotnej starostlivosti neexistuje.
Môžem spoplatniť štandard, môžem spoplatniť zákonom definovanú zdravotnú starostlivosť, ale musí spĺňať nejaké kritériá, nesmie byť akútna, život ohrozujúca. Približne dve tretiny všetkých chorôb sa nedajú spoplatniť – celá onkológia, úrazy, kardiológia… Treťou cestou spoplatnenia sú takzvané Zajacove poplatky, čo novinári spomínajú ako revolúciu, aj keď žiadna nebola. Týmto spoplatnením by sme odstránili nadbytočnú spotrebu takzvaných služieb. Keď pacient leží v nemocnici, zaberá posteľ a spotrebúva stravu. Symbolickou sumou prispeje na stravu. Môžeme teda mať tri spôsoby úhrady. A každého varujem, aby nechcel spoplatňovať lepšiu a horšiu endoprotézu a nič, čo ide do človeka.
Z toho, čo hovoríš vyplýva, že definovaním nároku až tak veľa neušetríme…
Ale áno. Veľa.
Ak je nárok definovaný tak široko, že všetky veci pokryje…
Nesmie byť taký široký. Spoplatnenie sa dá napríklad urobiť takmer pri všetkých plánovaných výkonoch – hluché žlčové kamene, varixy, kŕčové žily – to sú také, ktoré sa dajú naplánovať…
Môžem si priplatiť to, či mi to urobia skôr alebo neskôr…
Aj to sa dá, ale nie je to elegantné. Jednoducho sa niekde bude za žlčník platiť osem eur. Nič viac, žiadne stovky eur.
Ale to sú veľmi malé sumy.
Nevadí. Keď mám milión týchto hospitalizácií krát tieto sumy krát dni… My sme mali 40 miliárd korún a na dvadsaťkorunách a päťdesiatkorunách sme vybrali päť miliárd korún. To nie sú malé peniaze. A ešte to aj zníži zbytočnú spotrebu.
Minister povedal, že zvážia unitárny systém, teda jednu štátnu zdravotnú poisťovňu. Tuším za tým krok, ktorý má obmedziť podnikanie Penty v zdravotníctve, keďže Penta vlastní Dôveru. Vznikla okolo toho veľká diskusia, jedna z koaličných poslankýň preto nebude hlasovať za programové vyhlásenie vlády. Ako pre teba znie toto „zváženie jednej poisťovne“?
Je to nezmysel. Ako to chce minister dosiahnuť? Povedal, že prinúti poisťovne, aby nemali čakacie listiny, musia všetko platiť, jednoducho povedal, že ich necháme vykrvácať a potom zaniknú. Minister má však veľký problém. Najhoršie vždy hospodári Všeobecná zdravotná poisťovňa. Vykrváca aj ona? Čo potom? Spraví novú poisťovňu? Alebo bude Všeobecnú zdravotnú poisťovňu dotovať z našich peňazí? To je bláznivý nápad.
Pri Pente tomu rozumiem, „lieta“ v Gorile, v Kuciakovi a ja som celý život hovoril padni komu padni – dokážte, že Penta porušuje zákony a zničte ich. Union je súčasťou najväčšej európskej sústavy poisťovní Eureko. Im tých 400-tisíc poisťovní nestojí za to, aby tu kradli a robili hlúposti. Keď minister bude chcieť vyčerpať zdravotné poisťovne, ako prvú vyčerpá tú svoju, štátnu a bude ju musieť dať do záložného plánu a do likvidácie. Založí novú, z mojich peňazí? To budem držať hladovku pred úradom vlády… Keby som už chcel ísť unitárnou cestou, robím to ako Fico. Prídem do Penty, opýtam sa, koľko to stojí, Penta povie, že miliardu a buď to štát odkúpi, alebo nie. Ale to minister urobiť nechce, lebo na to nemá peniaze.
Ty teda hovoríš, že smer, ktorým sa vydala vláda, nie je dobrý. Keby si jej mal teda poradiť v oblasti zdravotníctva, čo by boli dve či tri rady Rudolfa Zajaca pre súčasného ministra zdravotníctva?
Jemu sa poradiť nedá. To vidieť na tom, ako rokovali a čo dali do programového vyhlásenia vlády, ktoré je ekonomicky úplne postavené na hlavu, pretože hovorí o peniazoch, ktoré mať nebudú. Keby som mu však predsa len mal v niečom poradiť, tak by to bolo to, aby si k sebe zavolal ľudí, ktorí o tom niečo vedia a majú aj iné názory ako on a aby ich počúval. To je veľmi dôležité. Nemal by veriť rôznym poverám, ktoré dnes vládnu.
Keď ľudia volili v týchto voľbách, chceli už skončiť s nespravodlivým štátom, ktorý tu vládol a ktorý bývalý prezident Andrej Kiska označil „mafiánsky štát“. Súčasťou toho bola nádej, že sa školstvo aj zdravotníctvo zlepšia. Keď ťa teraz voliči tejto koalície počúvajú, tak si azda kladú otázku, či sa teda tá nádej nesplní. Ale veď iných nemáme, jedných sme poslali do minulosti a druhých do vlády. A ty ako bývalý minister hovoríš, že to v oblasti zdravotníctva urobia zle. To je ťažko prijateľné…
Ale tiež som dnes povedal, že dvanásť rokov tu ľudia masovo volili Fica v tom istom zlom, korupčnom a nefunkčnom zdravotníctvo. Táto vláda sa s tou minulou nedá porovnávať, už len pre ten protikorupčný náboj a veľkú nádej, ktorú dáva spravodlivosti. Veď spravodlivosť je základ všetkého. Vždy hovorím o spravodlivej a čestnej súťaži. Nechcel by som, aby moje slová vyzneli fatalisticky, že títo to urobia ešte horšie ako tí pred nimi. Horšie sa to už urobiť nedá. Navyše, bol som jedným zo signatárov výzvy za túto vládu, presnejšie za stranu Za ľudí.
Zaráža ma však, koľko nerozumných a nebezpečných vecí nový minister zdravotníctva reprezentuje, jeho program je mimo Ficových najslabší, aký som kedy čítal. Tomáš Drucker mal správny program, vyvážený a rozumný. Lenže Drucker bol nerozumný, lebo išiel slúžiť niekomu, kto ani nechcel, aby mu slúžil, a tak to aj dopadlo. Dobrá voľba to nebola.
Nemôžem sa večne tváriť, že bude ešte lepšie, keď to lepšie nebude. Bude to iné. Pacient bude mať väčšiu ochranu, to je v poriadku, ale dosiahneme to za vyššiu cenu, za akú by sme to dosiahli, keby sme ten úrad, ktorý má pacienta chrániť najviac, zrekonštruovali. V tom programe cítim vplyv lekárskych a farmaceutických skupín. Moje sklamanie je o to väčšie, že ten program nepovažujem za kompromis, ktorý by bol výsledkom koaličného rokovania.
Jedna vec však je, čo sa napíše do programu a druhá vec je, čo sa reálne uskutoční za štyri roky. Myslíš si, že táto vláda a tento minister zdravotníctva zrealizujú svoj program?
Všetko, čo chcú urobiť, je veľmi náročné na verejné financie. Tie môžu získať od ekonomicky aktívnych, teda že zvýšia dane a bude hotovo. Keď niekto miluje štát, miluje aj dane, z ktorých štát žije. Lenže podľa mňa nebudú mať peniaze na to, aby ten program zrealizovali. Takže buď to neurobia, alebo budú chcieť nejako získať peniaze, ale naozaj neviem, kde by ich chceli vziať. Bude to veľmi ťažké.
Myslíš si teda, že skoro nič z toho programu sa nedá splniť?
Niečo z toho sa splniť dá. Treba napríklad pochváliť protikorupčný náboj programového vyhlásenia aj v oblasti zdravotníctva. Treba podporiť aj mzdy sestier či niektoré veci okolo podpory rezidentských programov. Dodal by som ešte jednu informáciu. Lekárske fakulty ročne opustí sedemsto lekárov mimo zahraničných študentov. Stačí urobiť malý prieskum, koľko štátne nemocnice na Slovensku prijali nových lekárov. A zistí sa, že možno stopäťdesiat sme ich neprijali.
Pritom plačeme, že kde sú naši lekári alebo že nám odchádzajú. Pritom v Česku už dávno nemajú lepšie platy ako tu, v tom problém nie je. Kľúč je teda inde. A podobných údajov je veľa, ktoré nám pomáhajú chápať, v čom zdravotnícky systém funguje zle. Na tieto otázky nám musí dať niekto odpovede a musí to byť minister zdravotníctva a jeho tím. Obávam sa však, že v novom programe tieto odpovede nenájdeme. Nerozumejú tomu.
Rudolf Zajac
Je lekár a bývalý minister zdravotníctva. Narodil sa v roku 1951 v Bratislave. Vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. V rokoch 1990 až 2002 bol v komerčnej sfére riaditeľom Tatra – Alpine. Za ANO, pre ktoré pôsobil ako expert pre zdravotníctvo, ho v roku 2002 zvolili za poslanca. Od októbra 2002 bol ministrom zdravotníctva. Zaviedol viacero reformných opatrení – oddlžil zdravotníctvo cez veriteľa, spoplatnil návštevy u lekára a zaviedol platby za pobyt v nemocnici. Podieľal sa na zdravotníckom programe strany SaS. Je ženatý a má dve deti.
Zdroj:
.týždeň 2. 5. 2020
