Štyrom osobnostiam sme položili otázku, ako je to so zdravotníctvom, školstvom, životným prostredím a spravodlivosťou v Programovom vyhlásení vlády. Tu sú ich odpovede.
Rudolf Zajac, bývalý minister zdravotníctva
Ako celé PVV aj kapitola zdravotníctva je rozsiahla a skôr sa podobá na predvolebný program než na PVV. Keď Tony Blair povedal, že vláda je tu na to, aby kormidlovala, a nie aby veslovala, povedal iba to, že štát má svoj pozitívny záväzok presadzovať tak, aby vytvoril spravodlivé podmienky, no nemal by vykonávať samotné činnosti. A to bol socialista.
U nás naopak bude mať štát ešte silnejšie postavenie, než mal doteraz a omnoho viac bude vykonávať činnosti. Posilní svoje nemocnice, svoju poisťovňu, chce vybudovať dve nové nemocnice v Martine a v Bratislave. V Bratislave bez diskusie a argumentov to majú byť Rázsochy. Variant dostavby novej nemocnice vedľa existujúcej v Ružinove, by bol asi trikrát lacnejší a nepochybne aj lepší, no nebude ani na zvažovanie.
Štát má mať vlastnú distribučnú firmu liekov a zdravotníckych pomôcok. Sľubuje že zbaví doplatkov na lieky dve najväčšie spotrebiteľské skupiny a to dôchodcov a deti do 6 rokov. To povedie k neúmernej a nadbytočnej spotrebe liekov.
Janka Cigániková, hovorí, že ťažko vybojovala vetu o doplatku na najnižšiu cenu, pôvodne totiž bolo, že tieto lieky budú bez doplatku. Treba vedieť, že 80 percent finančne najnáročnejších liekov sú originálne lieky, ktoré pre patentovú ochranu ešte nemajú generický ekvivalent, takže cena je len tá jedna jediná. Žiadna nižšia nie je.
Silný vplyv lekárskych skupín (odbory, komory a podobne) je vidieť v tom, že platový automat, rast miezd podľa odpracovaných rokov, a nie podľa kvality práce, bude zachovaný a navyše posilnený aj záväzkom, že bude rásť aj ich pohyblivá zložka. Dnes však míňajú nemocnice 90 percent všetkých disponibilných zdrojov na mzdy, takže bude potrebný enormný nárast zdrojov pre nemocnice.
Záväzok, že sestry by mali dostávať mzdu vo výške 110 percent priemernej mzdy, je jedna z mála vecí, ktorá je v poriadku a ktorú možno podporiť, no súčasne sa možno reálne obávať, že to tak nebude, lebo nebude na mzdy dosť zdrojov a to si vždy ako prvé odskáču sestry.
Nákupcom zdravotnej starostlivosti má byť naďalej zdravotná poisťovňa, možno iba jedna, kvôli čomu predsedníčka zdravotníckeho výboru parlamentu odmieta zahlasovať za PVV, čím sa stane po Jánovi Čarnogurskom, iba druhým koaličným politikom, ktorý odmieta PVV.
Zavádzajú pojem pripoistenie, čo je doplnkové individuálne poistenie. To však musí byť viazané na definíciu nároku poistenca na úhradu starostlivosti z verejného zdravotného poistenia. Tu je PVV pomerne chaotické, zjavne autori nechápu, že sa poisťuje riziko, ktoré musí byť definované.
Zvláštna je formulácia že bude prevencia potratov. Okrem hlúpych vtipov, ktoré budú s týmto spojené, vôbec nie je jasné, o čo ide. V zákonoch z roku 2004 je povinná odkladacia lehota troch dní medzi povolením potratu a jeho vykonaním, čím sa žene dáva šanca, aby si to dobre premyslela a mohla korigovať svoje rozhodnutie. Taktiež v zákonoch je zakomponovaná aj výhrada svedomia, ibaže o tom politici spravidla nevedia. No pod prevenciou si môžeme predstaviť aj zákaz interrupcií a podobne.
Nezmyselná a neuskutočniteľná je z nejakého internetového referenda prenesená požiadavka na onkologické operácie do 14 dní, lebo v inom prípade bude musieť byť uhradená operácia v zahraničí. Táto požiadavka sa zaradí do nového fenoménu, ktorý môžeme pokojne nazvať onkologický populizmus.
Najväčší problém je však v rozpore medzi reálnymi finančnými možnosťami a tým, čo sa v PVV vláda zaväzuje, lebo to by sa nedalo financovať ani v časoch hojnosti pri raste HDP napríklad 8 percent, ako to bolo na konci druhej Dzurindovej vlády. Čaká nás ťažká recesia s poklesom HDP nepochybne väčším, než je optimistických mínus 7,2 percent, o akom oficiálne štruktúry básnia. Povedie to k tomu, že toto PVV sa stane nerealizovateľným. Navyše, po Covide II-19 budeme musieť dodržať povolený trojpercentný deficit, aj to maximálne jeden najviac dva roky. Ak to nezvládneme, čaká nás talianska, ak nie grécka cesta.
Vladimír Crmoman, prezident Slovenskej komory učiteľov
Programové vyhlásenie vlády pre oblasť vzdelávania sa začalo písať ešte v čase, keď nám rok 2020 pripadal ako hudba ďalekej budúcnosti. Po zmene politickej mapy každý čakal, že sa aj na školstvo konečne usmeje šťastie. No keď neviete, ako sa máte po prečítaní PVV tváriť, nezúfajte. Bolo písané v čase mimoriadnej situácie, keď nikto nemôže prepadnúť. A tak bolo aj napísané.
Učitelia, ktorí očakávali východisko z nekonečného štrajku a protestov v uliciach, by mali zostať v strehu. Východisko zo štrajku a „slepej uličky diskusie o zvyšovaní platov“ ponúkala už v roku 2012 iniciatíva Učiteľ 2020 a podobná iniciatíva s názvom A dosť! v roku 2016. Neskôr chceli títo ľudia presadzovať reformný dokument „Učiace sa Slovensko“, ktorý vláda zhodila zo stola. Dnes sa niektorí z nich, už na pôde ministerstva, podieľajú na príprave PVV.
Tieto iniciatívy vždy na prvé miesto kládli kvalitu pre budúcnosť našich detí, k čomu pridali niekoľko riešení s číslami, ako to dosiahnuť. Kvalita pre budúcnosť našich detí nechýba ani v tomto PVV. Záväzky s číslami, s ktorými ju máme dosiahnuť, však vypadli. Je mi jasné, že v čase koronakrízy nie je možné splniť všetky predvolebné sľuby, vláda tu však bude štyri roky.
Učitelia majú veľmi zlú skúsenosť s textmi plnými vágnych pozitívnych myšlienok bez konkrétnych záväzkov. Tento program v ambicióznosti podlieza dokonca latku svojho predchodcu z roku 2016. Bez výhľadu na posilnenie financovania škôl môžeme o zvýšení kvality znova len snívať. Nie je tu ani zmienka o znižovaní priepasti v odmeňovaní pedagógov a ostatných vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov.
Niektoré veci sa do PVV predsa len podarilo „prepašovať“. Napríklad dlho očakávané zjednotenie financovania škôl pod jedno ministerstvo či zabezpečenie potrebného odborného personálu a podporných tímov do škôl. No aj pri týchto svetlých bodoch – namiesto jasného „vláda presadí“ či „zabezpečí“ – čítame len nekonkrétne „zváži“, „vytvorí predpoklady“, „vyvinie úsilie“… Z toho sa naozaj prepadnúť nedá.
Žiadne čísla v programe znamenajú, že budúcnosť detí a kvalita vzdelávania budú visieť na šnúrke od gatí ministra financií. Jedno je isté, programové vyhlásenie tejto vlády prináša novú kultúru v oblasti komunikácie aktérov v školstve. Pevne dúfam, že minister ukončí papalášizmus a k učiteľom nebude pristupovať ako spoza výkladného skla. No veľmi sa obávam, že sa podaria len zmeny, ktoré nebudú stáť žiadne financie. Na vážnejšie zmeny by sa školstvo muselo stať hlavnou témou premiéra vlády SR.
Zuzana Petková, riaditeľka Nadácie Zastavme korupciu
Neexistuje väčšie ocenenie Programového vyhlásenia vlády, ako keď Robert Fico povie, že ministerka spravodlivosti Mária Kolíková chce zo Slovenska urobiť policajný štát. Je to prísľub, že jej návrhy v programe vlády by mohli fungovať, kauzy sa dostanú pred súd a gauneri skončia v base.
Opakovať, že kapitola spravodlivosti patrí medzi najlepšie, už asi netreba. Spomeniem teda dve pochybnosti, ktoré predsa len z dokumentu vyplynuli.
Mnohé z opatrení sa týkajú sudcov, rušia ich výhody, ako napríklad, že s ich väzbou musí súhlasiť Ústavný súd. Je z nich jasná snaha vyrovnať sa s korupčnými osobami, ktoré už dávno nepatria do talára.
Avšak je jasné, že bez dopytu by na trhu neexistovala ponuka. Je naivné si myslieť, že zodpovednosť za to, ako sa súdne rozhodnutia kupujú, majú len padlí sudcovia a stačí odstrániť túto časť korupčnej chobotnice. Ak by na druhej strane neexistovala sieť advokátov schopných ponúkať úplatky, nemal by ju kto živiť. V prostredí všetci vedia, ktoré advokátske kancelárie fungujú ako „vybavovači“.
Sprísnenie pravidiel voči advokátom vláda nesľubuje v takej miere ako v prípade sudcov. Pritom je jasné, že ich samoregulácia je ešte horšia. O prípadných disciplinárnych postihoch rozhoduje uzavretá Slovenská advokátska komora. Stačí si spomenúť, ako rozhodla v dávnejšom prípade advokátky Mešencovej a jej kolegu, ktorého ona ako agentka polície usvedčovala z korupčného konania. Mešencovú chceli vylúčiť z komory a znemožniť jej ďalej robiť advokátku, lebo údajne porušila pravidlo mlčanlivosti, ktoré sa viaže ku klientom.
Krokom vpred by mohlo byť zriadenia Najvyššieho správneho súdu, ktorý by posudzoval prehrešky sudcov, advokátov, notárov a exekútorov. Jeho vznik je však reálny tak o dva, tri roky. Dovtedy by sme potrebovali silnejší nástroj na kontrolu advokátskej profesie.
Ďalšia zásadná zmena, ktorú náš právny systém v súčasnosti nepozná, je takzvaná súkromná obžaloba. Funguje v niektorých štátoch. Môže ju podať poškodený na súd v presne vymedzených trestných činoch, ak bolo vznesené obvinenie.
Rozumiem motivácii SaS, ktorá súkromnú obžalobu presadzovala. Boli extrémne prípady „našich ľudí“, keď prokurátor nepodal obžalobu, zastavil trestné konanie a nepomohli ani opravné prostriedky.
No táto novinka bude musieť obsahovať aj jasné brzdy. Aby sa nezvrhla na to, že si zo súkromných obžalôb spravia nový „biznis model“ elementy typu Vasky, Daňo či Harabin. Toho sa obávajú viacerí odborníci. Obavy sú tiež z toho, či súkromné obžaloby nezahltia už dnes preťažené súdy.
Celkovo však treba uznať, že ministerka Kolíková má odhodlanie. Ak ho pretaví do reality, na konci jej úradovania by mohla byť dôveryhodnosť justície vyššia než dnes, keď súdom podľa prieskumu EK neverí 72 percent Slovákov.
Erik Baláž, ekológ, ochranár a filmár
Oblasť životného prostredia je v Programovom vyhlásení vlády predstavená pomerne komplexne, zároveň však veľmi všeobecne. Pôsobí dojmom, že slová typu „zlepšíme“, „zameriame sa na“, „budeme preferovať“, „navrhneme“ nám majú ukázať, že síce predkladatelia myslia takmer na všetko, ale čo presne sa podarí presadiť, to ešte nevedia.
Chápem, že určitú mieru neistoty vnáša koronakríza, no predpokladám, že za tým budú skôr nezhody na programe s niektorými koaličnými partnermi, najmä Sme rodina a SaS. Očakávam, že táto nekonkrétnosť opatrení bude veľmi komplikovať budúcu prácu ministerstva, lebo čokoľvek budú chcieť presadiť, to budú musieť vyjednať nanovo. Programové vyhlásenie je preto z tohto pohľadu premárnenou príležitosťou zaviazať partnerov na konkrétne skutky.
Ak by som mal byť pozitívny, tak určitú nádej vidím v opatreniach zameraných na lesy. Týka sa to najmä prechodu na hospodárenie blízke prírode, ktoré má značný priestor v pôdohospodárskej časti programového vyhlásenia vlády, ale azda aj chránených území, a predovšetkým národných parkov. Predkladatelia sa hlásia k zvýšeniu rozlohy bezzásahových území, aj keď aj tu „vypadli“ niektoré kľúčové opatrenia na dosiahnutie tohto cieľa, napríklad explicitný prechod štátnych pozemkov pod správy parkov či ich postavenie ako orgánu štátnej správy.
Ďalšie konkrétnejšie pozitíva sa dajú nájsť v oblasti venujúcej sa vodnému hospodárstvu. Tu sme dlhé roky zaostávali za svetom so svojím tradičným „betonárskym“ pohľadom. Programové vyhlásenie sľubuje revitalizácie tokov, ako aj to, že „zabezpečí prehodnotenie rozsahu plánovaných malých vodných elektrární uvedených vo Vodnom pláne Slovenska a definitívne zrušíme plánované investície: Vodné dielo Slatinka, Vodné dielo Tichý potok, vodná nádrž Ipeľ (Ďubákovo) a tiež plánovanú výstavbu ropovodu cez Žitný ostrov.“
Na druhej strane chýbajú v oblasti ochrany prírody viaceré konkrétne ciele, ako je päť percent bezzásahových území, ochrana pralesov či biotopov vzácneho hlucháňa hôrneho. Praktická ochrana území, ktoré si vyžadujú špeciálny manažment, tiež absentuje.
Programové vyhlásenie je málo konkrétne a ambiciózne aj v oblasti ochrany klímy. Viaceré strany pritom sľubovali uhlíkovú neutralitu už v roku 2040, dnes sa hlásia len k všeobecným cieľom EÚ. Pritom bez konkrétnych cieľov v jednotlivých oblastiach, ako je percento zatepľovania budov, zvýšenia obnoviteľných zdrojov energie či poklesu emisií v priemysle je aj dosiahnutie týchto cieľov ťažko predstaviteľné.
Zdroj:
.týždeň 26. 4. 2020
