Spomínate si ešte na tzv. “zajacovky”? Ešte v roku 2003 vtedajší minister zdravotníctva Rudolf Zajac (69) zaviedol na Slovensku povinný poplatok vo výške 20 korún za návštevu ambulancie. Zákon, ktorý svojho času vyvolal obrovskú vlnu nevôle, však podľa bývalého ministra mnohí nepochopili, a preto sa ho rozhodol po takmer 20-tich rokoch znovu vysvetliť!
Podľa Zajaca, s ktorým sme sa nedávno zhovárali aj o koronavíruse,mali mať dvadsaťkorunáčky celkom inú funkciu, než akou je spoplatnenie zdravotnej starostlivosti. “Už aj v tom čase to boli minimálne peniaze – nakoniec dnes vieme, že by to bolo 66 centov. Cieľom zavedenia týchto takzvaných marginálnych nákladov bolo obmedziť nadbytočnú zdravotnú starostlivosť. Aby si ľudia aspoň trochu rozmysleli, či naozaj potrebujú lekára,” hovorí Zajac, ktorý sa svoj legendárny zákon rozhodol vysvetliť na príklade.
“Napríklad keď na Vianoce roku 2001 jeden operátor povedal, že SMS sú zadarmo, systém sa do dvoch hodín zrútil, pretože zrazu každý, aj kto nepotreboval, začal esemeskovať. Však to bolo zadarmo,“ vysvetľuje s dovetkom, že po zavedení dvadsať a päťdesiat korunáčiek sa výrazne znížil počet zbytočných návštev a hospitalizácií a naozaj to podľa neho dokonca prinieslo aj nejaké peniaze pre zdravotníkov.
„V tomto význame to splnilo svoj cieľ. Iným príbehom je riešenie otázky, čo všetko možno hradiť z verejného, solidárneho poistenia. A tak, ako v celom modernom svete, tak aj u nás vari dvojnásobne platí, že všetko nie, že na niečo si musí pacient prispieť. A nepochybne to nesmie byť na život ohrozujúce ochorenia, ako sú onkologické choroby, alebo choroby srdca, alebo úrazy a podobne”povedal.
Podľa Zajaca naše zdravotníctvo v tom čase našlo riešenie, ktoré bolo v súlade s Ústavou SR, o čom nakoniec aj rozhodol Ústavný súd. “Je množstvo chorôb a zákrokov, kde môže pacient prispievať spoluúčasťou, inak povedané nemuseli to byť plne hradené zo zdravotného poistenia. Ich spoluúčasť nesmie byť v horentných čiastkach, ale iba v eurách, ani nie v desiatkach eur. Ktoré konkrétne choroby a chorobné stavy by to mohli byť a koľko by mohol pacient prispievať, malo byť uvedené v nariadení vlády, pretože tak to predkladal Zákon o rozsahu” vysvetľuje. Občania mali mať podľa Zajaca definovaný nárok na úhradu zo zdravotného poistenia a podľa toho by sa vedeli zariadiť, napríklad tým, že by sa individuálne poistili na riziko spoluúčasti.
Práve toto považuje za kľúčové a rozhodujúce pre finančne stabilný systém. “Žiadna vláda po nás nebola schopná takéto nariadenie vydať, čo má dva dôsledky. Chýbajú peniaze v zdravotníctve, a preto nemocnice robia dlhy a navyše systém je spojený so silnou korupciou. Ľudia si dodatočnými neformálnymi úhradami (rozumejte úplatkami) zabezpečili služby, ktoré inak veľmi nefungujú. Je ešte tretia možnosť, za čo by mohol pacient platiť a to je štandard a nadštandard. Politici si toto často pletú z nárokom toho, čo má byť hradené z verejného poistenia, o čom som už hovoril. Ide o to, že rovnaký cieľ, v rovnakom čase a v rovnakej kvalite pre každého, ale nie v rovnakom komforte,”hovorí Zajac a svoje slová sa snaží ilustrovať na ďalšom príklade.
“Aby to bolo jasné, predstavme si vlak z Bratislavy do Košíc. Všetci cestujúci tam prídu v rovnakom čase, ale tí v prvej triede to majú pohodlnejšie. Za to si ale musia priplatiť,” uzavrel. Pri otázke, či by podobný zákon dokázal Slovensku pomôcť aj v dnešných ťažkých časoch, však prekvapivo uviedol, že zavádzať podobný poplatok by v tejto chvíli nebolo rozumné. “V čase pandémie nie je rozumné obmedzovať akýmkoľvek spôsobom vyšetrenia a návštevy lekárov a teda poplatky počas pandémie by mali byť nula. Inak oni sú od roku 2006 nula, ale to tu bola pandémia smerákov, nie vírusu”.
Zdroj:
Plus Jeden Deň, 9. 4. 2020
