Voľby sa nezadržateľne blížia. Strany sľubujú a sľubujú, až sa niekedy zdá, že ich volebné štáby rozmýšľajú nad tým, čo ešte zabudli sľúbiť. Za našich čias sme považovali za poctivé sľubovať iba to, čo sa dalo splniť, a tak sme sa líšili od tých, ktoré sľubovali ružové zajtrajšky.
V súčasnosti každý sľubuje všetko. To komplikuje možnosť voliča orientovať sa. Autor za dobré kritérium považuje hodnotenie toho, čo chcú strany urobiť so zdravotníctvom, pretože tu treba vyriešiť viacero problémov.
Namiesto sľubov typu „Vyriešime, zabezpečíme, dáme“ a podobne je dôležité, aby v programe objasnili svoj názor na chyby, ich príčinu a spôsob, ako sa budú riešiť. Musí byť stanovená etiológia, patogenéza a terapia.
Tak napríklad: budú musieť povedať, ako chcú určiť nárok občana na úhradu zdravotnej starostlivosti zo solidárneho zdravotného poistenia. V kontexte článku 40 Ústavy SR a predstavy veľkej skupiny ľudí, že všetka zdravotná starostlivosť musí byť zadarmo (pre nich), to znamená, že musí byť plne hradená z poistenia, čo je politicky ťažké a odborne náročné. Ťažké preto, lebo ľudia 40 rokov za socializmu a posledných 12 rokov za ficoizmu nepočúvali nič iné, ako len to, že nesmú platiť. Samozrejme, vtedy aj teraz platili ako najatí – keď nie oficiálne, tak pod stolom.
Niektoré strany hovoria niečo o štandarde a nadštandarde, no čo pod tým majú na mysli, nevieme. Nie je možné financovať celé zdravotníctvo iba zo solidárneho poistenia. Jedným zo zásadných výsledkov reformy 2002 – 2004 bol spôsob, akým sa dá transparentne a zrozumiteľne definovať nárok občana na úhradu zo zdravotného poistenia, na úhradu služieb spojených s poskytovaním zdravotnej starostlivosti aj na úhradu štandardu a nadštandardu v komforte, ale nie kvalite poskytovaných služieb. V súlade s Ústavou sme to vyriešili, politické rozhodnutie malo byť na ďalších vládach. A nevyzerá to tak, žeby na to mali odvahu a, žiaľ, ani vedomosti.
Iným problémom, ktorý budú musieť strany vyriešiť, je otázka právneho postavenia štátnych nemocníc. Z pohľadu práva sú v prvom rade tieto nemocnice správcom majetku štátu a keďže ho majú právo používať, tak sú aj poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Z iného pohľadu sú to však štátne príspevkové organizácie, ktorými však nie sú, keďže nedostávajú minimálne 50-percentný príspevok od zriaďovateľa – štátu – na mzdy, čo je hlavná podmienka na to, aby mohli byť príspevkovými organizáciami.
Sem-tam sa objavia v programoch názory, že štátne nemocnice budú riadiť ako holding, alebo že je to vec nájdenia vhodných manažérov a podobne. Prípadne že budú centrálne nákupy. Iste, zaujímavé opatrenia, no nie riešenia príčin. Pokiaľ si však budem navrávať, že tu neexistuje zdravotnícky trh a že v nemocniciach nemusia platiť nijaké ekonomické kritériá, tak nebudú štátne nemocnice robiť nič iné, len sústavne generovať dlh. Alebo zakážu krížové vlastníctvo, pričom to nemá platiť pre štát, ktorý je najväčší krížový vlastník a navyše vlastník dominantnej poisťovne a dominantných nemocníc. Predseda protimonopolného úradu si nezaslúži ani cent výplaty, ako keby tam nepoznali rozhodnutia Európskeho súdneho dvora o podnikaní v zdravotníctve. Iní zas podporujú redukciu nemocníc a súčasne chcú postaviť desať nových nemocníc.
Všeobecne platí, že máme nedostatok sestier a teraz už vraj aj lekárov. Sestry, a to sa nečudujme, sú vysokoškolsky vzdelané ženy, ktoré majú robiť za plat hlboko pod priemernou mzdou. Pokiaľ nebudú slušne zarábať, bude ich nedostatok. U lekárov je to trochu inak. Ročne verejné vysoké školy vyprodukujú asi 700 nových lekárov, no zamestnať z nich vieme asi tak 50, nanajvýš 100. Absolventi lekárskych fakúlt až do atestácie musia nastúpiť do nemocníc na lôžkové oddelenia. Takže objavili jednoduché riešenie. Ak nenastúpia po škole do slovenských nemocníc, nech štátu vrátia peniaze za štúdium. A je vymaľované! Aké jednoduché! Hlava XXII? Nie, slovenský folklór.
A už iba na okraj. Predseda lekárskych odborov, tiež údajne expert, požaduje… hádajte čo? Nuž, vyššie platy, samozrejme. Akoby mu nevadilo, že dnes nemocnice míňajú už viac než 90 percent všetkých disponibilných zdrojov na mzdy. Produktivita práce, skrytá prezamestnanosť, nízka efektivita nehovoria nič odborovému bosovi, ale žiaľ ani väčšine politikov.
Vieme, že všeobecné ambulancie sú miestom prvého kontaktu občana, ale aj detí a dorastu. Odborné ambulancie môžu výborne nahrádzať lôžkovú starostlivosť, je to lacnejšie a pre pacienta príjemnejšie. Tejto jednoduchej pravde akosi nik nerozumie, inak by nebolo možné, aby bol ambulantný sektor, ktorý je takmer celý prívratný, tak drvivo odstrkovaný, ako sa to deje posledných dvanásť rokov. Poviete si, že ideálne pre budúcich nových politikov. Lenže bývalí aj budúci vládcovia zdravotníctva sa predháňajú v tom, čo všetko štát musí a čo všetko urobí. Máme nie tridsať-, ale sedemdesiatročné skúsenosti s tým, ako vyzerá štátom vlastnené zdravotníctvo.
Namiesto toho, aby štát vytváral podmienky pre adekvátne a spravodlivé fungovanie systému, pre prísnu, no transparentnú reguláciu, pre čestnú súťaž medzi rôznymi vlastníkmi, sa zdá, že všetci unisono chcú silnejší (zdravotnícky) štát. A tak dlhy budú stúpať a zdravotníctvo čoraz viac zaostávať. Nielen v porovnaní s Českou republikou, tá je už dlhšie v inej lige, ale dnes už aj v porovnaní s Poľskom a Maďarskom, čo doteraz nebolo.
Nemám veľké očakávania, že sa niečo významne zmení. Rád by som sa nechal prekvapiť. No niečo je tu veľmi nezdravé.
Zdroj:
.týždeň 23. 2. 2020