V uplynulom roku Smer dovŕšil dvanásť rokov neobmedzeného vládnutia v zdravotníctve. S výnimkou osemnásťmesačnej epizódky Radičovej samorozpustenej vlády v podstate od roku 2006 nebol iný minister zdravotníctva, iba za Smer.
Sľuby, ktoré dával Robert Fico v roku 2006 a realita súčasnosti zvýrazňujú neschopnosť Smeru čokoľvek rozumné pre zdravotníctvo urobiť. Fico, zaťažený svojím ideologickým videním bezplatného zdravotníctva, doň sústavne vnášal chaos a zmätok. V minulosti sa pokusy zakázať zisk alebo pokus zaviesť unitárny poistný systém aj za cenu zoštátnenia súkromných poisťovní skončili fiaskom. Podriadili Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou priamo vláde, čo viedlo k jeho neobyčajnej devastácii. Nevzniklo žiadne všeobímajúce socialistické zdravotníctvo. Tobôž bezplatné. Pacienti nikdy toľko neplatili ako v roku 2019, často v rozpore so zákonmi, nehovoriac o Ústave.
Dobré a zlé správy
Rozkrádanie systému, ktoré v minulosti doviedla košická družina skoro do dokonalosti, nahradili jednostranné výdavky do štátnych nemocníc. Štát na to získal prostriedky tak, že jednoducho znížil príspevok za poistencov štátu o 250 miliónov eur, z 1,3 miliardy eur na 950 miliónov (približne 27 percent). Prejavilo sa to tým, že do štátnych nemocníc sa dostali nové prístroje, žiaľ, neraz za ceny, za ktoré súkromný sektor vynaloží v priemere o tretinu menej.
Aj v roku 2019 pokračovala séria nekonečných noviel reformných zákonov tak, že ich počet prekročil číslo 500. Neobjavila sa ani jedna vládna vízia či koncepcia, tobôž nové zákony. Peňazí je síce päťkrát viac než na konci roku 2006, najmä vďaka reformným zákonom z roku 2004, ale zdravotníctvo nie je o nič lepšie než v roku 2006, skôr naopak. Rok 2019 bol rokom predvolebným, nový premiér si uvedomil, že po dvanástich rokov už nemožno všetko zvaľovať na Zajaca.
Začala sa mediálna ofenzíva, videli sme, ako Pellegrini vlastnoručne búra Rázsochy. Pravda je, že búranie má stáť toľko, za koľko Penta postavila pol najmodernejšej nemocnice v Michalovciach. Tiež sa zaskvel bleskovým vyjednávaním s Pentou o kúpe ich rozostavanej nemocnice v Bratislave. Celé to trvalo asi dvadsať minút, nehľadiac na to, že ani keby ju chcel naozaj, kúpiť by to bez výberového konania nešlo. Povinnosť hradiť zamestnancom rekreačné poukazy, platiť viac za nadčasy a rast minimálnej mzdy viedli k tomu, že ak nemocnice míňali na mzdy zhruba 85 percent všetkých svojich príjmov, po týchto opatreniach to suverénne prekročilo hranicu 90 percent. Samozrejme, iba to zrýchlilo rast zadlženosti.
Dobrou správou je, že dva kardioústavy v Bratislave a v Košiciach vybudovali nové kapacity, za desiatky miliónov eur v Bratislave konečne postavili modernú detskú kardionemocnicu, na ktorú sme ešte v roku 2004 získali 400 miliónov korún. Ešte lepšou správou je, že stavali z vlastných zdrojov a od štátu si nepýtali ani groš. Zlou správou pre Fica je, že obidva ústavy sú akciové spoločnosti, proti ktorým vehementne bojoval.
Stratifikácia
Od polovice roka 2018 sa objavil plán urobiť štátom organizovanú stratifikáciu nemocníc, o ktorej sme aj v .týždni opakovane písali. Optimalizovanie siete poskytovateľov všetkého typu, nielen nemocníc, je nosnou myšlienkou reformy 2002 – 2006. Základným kritériom siete má byť efektívna dostupnosť kvalitnej starostlivosti, nie fyzická dostupnosť, čo znamená že na každom rohu je síce nemocnica, no nekvalitná. Súčasne musí ísť o súhru ambulantného sektora s ústavnými poskytovateľmi každého typu akútnej starostlivosti a poskytovateľov následnej starostlivosti.
Analytici Inštitútu zdravotnej politiky pri Ministerstve zdravotníctva niekedy koncom roku 2017 začali pripravovať optimalizáciu siete, no iba nemocníc. To bola vážna chyba, pretože mali pracovať s celou sieťou všetkých typov poskytovateľov. Ďalšou chybou bola predstava, že túto optimalizáciu vykoná štát, ten však má dosah iba na svoje štátne nemocnice a tie sú pre Fica nedotknuteľné. Tvoria najväčšie dlhy a vykazujú najnižšiu efektivitu.
Po výmene ministra, keď vo finále dvojminister Drucker pustil do gatí a abdikoval, sa ministerkou stala Andrea Kalavská. Zapáčil sa jej projekt stratifikácie – tie grafy mladých analytikov sú skutočné krásne – a začala ho presadzovať hlava-nehlava, aj za cenu straty osobnej integrity. Totiž, keď ktosi Ficovi nakukal, že sa budú rušiť nemocnice, projekt Fico odpískal. V tej chvíli bolo jedno, či to bolo dobre vymyslené, alebo nie, jediné, čo stratifikácia ukázala, bolo, kto nosí nohavice v Smere a aký politický výtlak má ochranca Kalavskej, čiže Pellegrini. Nijaký.
Udalosti pokračovali epizódou ústavného zákona. Mimochodom, málokedy sa dá vidieť taký paškvil, akým bol návrh ústavného zákona, ktorý požadoval Fico, až po nikdy nekončiaci sa príbeh telenovely o schvaľovaní alebo neschvaľovaní vládou. Pre Smer sa to skončilo fiaskom, jediný výsledok bol, že Fico iba urážal svoju ministerku, vedomý si toho, že ona je zjavne zaočkovaná proti politike. Namiesto toho, aby po prvej facke odišla, ostávala skoro donekonečna v role fackovacieho panáka.
Samotný obsah stratifikácie sa významne menil. Vo finálnej podobe išlo o úplne iný návrh než na začiatku: bola to novela zákona o poskytovateľoch, ktorá spresňovala podmienky, na základe ktorých mohli poisťovne kontrahovať nemocnice. Bolo v nej veľa slov o kvalite, no nezabudnime, že vláda, teda Smer, mala každý rok povinnosť spresňovať indikátory kvality v svojom nariadení. Za dvanásť rokov to urobili iba raz. Čisté farizejstvo.
„Búranie Rázsoch má stáť toľko, za koľko Penta postavila pol nemocnice v Michalovciach.“
Inštitút zdravotnej politiky netreba zatracovať a analytikov treba podporovať, ibaže ani Drucker, ani Kalavská netušili, ako to naozaj funguje, takže tomu mohli len sotva vdýchnuť nejaký um. A obaja iba zistili, čo za tvora je Robert Fico. Asi jemu mohol Pellegrini určiť ten slávny toaletný papier z roku 2017.
V opozícii nič nové
Situácia v zdravotníctve dáva veľkú príležitosť dnešnej opozícii, aby predstavila niečo lepšie než „made in Smer“. Nepochybne najmä dopyt občanov po lepšom zdravotníctve je podobný tomu z rokov 2000 – 2002. Zatiaľ však nič veľkolepé nevidno.
Podobne ako vládna SNS a Most-Híd, tak aj väčšina opozičných strán v zásade nemá nič, čím by voliča oslovila. Tí, ktorí sa tvária, že niečo majú, sa orientujú skôr na jednoduché opatrenia než na systémové zmeny. Sem patrí napríklad výkrik jednej strany, že štátne nemocnice budú riadiť ako holding. Prečo nie, aj my sme spojili všetky bratislavské fakultné nemocnice do jednej, aby sme zlepšili riadenie. Žiaľ, akoby už nepočúvali autora tejto rady, Ľ. Lopatku, že je to jedno z tisíca opatrení, ktoré treba urobiť, no nie je to systémová zmena.
Opozícii chýbajú analýzy toho, čo je príčinou zúfalého stavu, a aké zmeny treba urobiť. Medicínsky povedané, chýba etiológia aj patogenéza a bez toho liečba nie je možná. Najbližšie tomu mohla byť SaS, ktorá však ako jediná opozičná strana otvorene podporila nezmyselnú stratifikáciu nemocníc. Pôvodný program jej tímlíderka v mene hesla „s každým zadobre“ zmäkčila a deformovala. To, že SaS nie sú liberáli, vieme dávno, škoda, že už nie sú ani odvážni reformátori.
Nádej slovenskej politiky koalícia PS/Spolu si zvolila za cieľ zákaz krížového vlastníctva poskytovateľov. Novinári tento nezmysel nazvali Lex Haščák. Nuž, prečo nie, ale potom musí Beblavý rovnako horlivo bojovať aj proti krížovému vlastníctvu štátu, navyše keď štátne nemocnice a poisťovňa majú na trhu dominantné postavenie, čo je vyslovene škodlivé. Ich argumenty, prečo súkromný sektor nesmie a štát môže, nedávajú veľkú nádej, že systém pohnú dopredu. Navyše, trochu to pripomína Procházkovo (a Beblavého) „gazdovanie“ pred voľbami 2016.
Matovičovci, kollárovci, kotlebovci preventívne o zdravotníctve radšej ani nehovoria. Kotleba by asi vypotil, že nebude pre Rómov (oni im hovoria Cigáni), no teraz, keď je vraj premenený, to takto nepovie.
Skúsenosť exprezidenta Kisku z politiky má pre jeho stranu cenu zlata, napriek tomu v hystérii proti Pente nezasiahol, preto sa ich zdravotnícky tím rozpadol. Väčšiu časť jeho členov poslali preč preto, že boli v kontakte s Pentou. Trochu to pripomína 50. roky a Mac Carthyho. Penta ma tretinový podiel na celom trhu a keby sme iba mechanicky prepočítavali, musí mať aj tretinu manažérov, lekárov, sestier, a tak ďalej. Oni sú všetci infekční? Takže zatiaľ z tejto partie zaznelo iba to, že postavia desať nemocníc.
Mimochodom, štát ako zaklínadlo a viac štátu do zdravotníctva hlásajú v rôznej forme všetci, tak sa nečudujme, že zdravotníctvo bude asi aj naďalej vyzerať tak, ako vyzerá dnes. Zo zdravotného poistenia sa nedá hradiť celá zdravotná starostlivosť, to platí na celom svete. Niektoré opozičné strany hovoria, že to treba riešiť. Problémom je, že akosi nerozumejú, o čom je vlastne reč. Radi hovoria o štandarde, ten bude hradený z poistenia. Pre zjednodušenie, pod štandardom si môžeme predstaviť vlak z Bratislavy do Košíc. Má prvú a druhú triedu, všetci sa v ňom dostanú v rovnakom čase do cieľa, akurát prvá trieda poskytuje vyšší štandard. To sa spoplatňovať dá.
Inou možnosťou je spoplatniť služby spojené s poskytovaním starostlivosti, to sú tie dvadsať- a päťdesiatkorunáčky. Najdôležitejšou možnosťou je však definovať nárok poistenca na úhradu zdravotnej starostlivosti plnú, čiastočnú alebo žiadnu z verejného zdravotného poistenia. Toto všetko je v reformných zákonoch. A aj to, ako to urobiť. Na to však treba vedomosti, odvahu a chuť. Zatiaľ nič z toho nevidno – okrem chuti vládnuť.
Rudolf Zajac
autor je bývalý minister zdravotníctva.
Zdroj:
.týždeň 5. 1. 2020
