Povedal dánsky princov Hamlet v rovnomennej svetoznámej tragédii od Williama Shakespeara, stredovekého anglického dramatika. Pokojne by mohol platiť aj na slovenské zdravotníctvo. Napríklad, údajne máme málo sestier. Niečo však nesedí, pretože, ak by to bola pravda, nemôžu byť sestry odmeňované nižšie ako je priemerná mzda v národnom hospodárstve. Zákony trhu, ponuky a dopytu hovoria, že keď je vyšší dopyt – po sestrách – ako je ponuka, teda ak počet voľných miest je väčší ako počet voľných sestier, musia platy sestier stúpať. To by ale nesmelo byť niečo zhnité v našom štáte. Pravdepodobne máme veľa sestier, aj lekárov a iných pracovníkov, máme však ešte viac nadbytočných kapacít. Problémom je, že sú zle rozmiestnené, sieť poskytovateľov je predimenzovaná, čo spôsobuje, že potrebujeme aj do málo výkonných a nekvalitných zariadení lekárov a sestry, ktorí sú tam však viac menej bezmocní. Hneď od revolúcie v roku 1989 bolo viac ako zjavné, že treba urobiť redukciu a optimalizáciu siete. To však naráža na viacero problémov. Ktoré nemocnice musíme utlmiť?
Čo bude s ľuďmi, ktorí sú tam zamestnaní? Veď donedávna nemocnice v niektorých lokalitách boli jediným ako takým zamestnávateľom. A čo s pacientmi, ak nedajbože nemocnica nebude v ich meste? Na druhej strane v troch najväčších mestách máme prebytky lekárov, ale nedostatok sestier. Ak si predstavíme, že v Bratislave máme kliniky, kde je na 80 lôžok 70 lekárov a také máme, potom je jasné, že normatívy, ktoré určujú počty sestier nemôžu byť funkčné. Stanovujú sa na počty lôžok, ale logicky, ak na porovnateľných oddeleniach mimo Bratislavy je 12 lekárov, tí určite menej zaťažia sestry ako je tomu v Bratislave. Jedným slovom, máme zle rozloženú sieť poskytovateľov, nedostatok a súčasne prebytok všetkého. Ak k tomu pridáme zvýšený dopyt pacientov po službách, pretože už 13 rokov žijú v ilúzii údajného bezplatného zdravotníctva, sú vytvorené podmienky, aby všetci boli nespokojní. Pacienti, aj zdravotníci, jedni pre nižší komfort poskytovaných služieb a miestami aj pre nižšiu kvalitu a druhí preto, že sa im zle pracuje v takýchto podmienkach. A nepomôže ani Primalexom pretieranie plesní, ani toaletný papier. Vládny SMER v podstate od roku 2006 nepretržite ovláda rezort zdravotníctva. Pravdou je, že dva roky tu bola vláda Ivety Radičovej, tá sa však nakoniec sama rozpustila. Za dvanásť rokov vlády, SMER nebol schopný predstaviť žiadnu koncepciu zdravotníctva. Nepredstavili žiadny ucelený projekt, že budú zdravotníctvo robiť tak alebo onak. Samozrejme, do vnútra tejto štátostrany nevidíme, je však zjavné, že nemalú úlohu zohrala ideologická záťaž Róberta Fica spočívajúca v presadzovaní mantry bezplatného zdravotníctva. Mimochodom, pacienti dnes platia prinajmenšom 7 krát viac ako platili legálne v roku 2005. Už len na doplnenie obrazu toho čo sa deje, tak jeden minister za SMER – Drucker vymýšľa pevnú sieť urgentov a ďalší – Kálavská ich chce rušiť, a to všetko v jednom volebnom období. Nový náhradný premiér Pellegrini a v závese za ním aj nová ministerka Kálavská aspoň toľko pochopili, že treba verbálne deklarovať riešenia. A tak objavili stratifikáciu nemocníc. Vychádza sa z myšlienky, že treba lepšie rozložiť jednotlivé nemocnice v sieti poskytovateľov ústavnej starostlivosti.
V prvom rade treba povedať, že toto najlepšie vystihuje názov ďalšej Shakespearovej hry, tentoraz komédie „Veľa kriku pre nič“. Samozrejme, že treba niečo so sieťou urobiť. Ale keď hovoríme o nemocniciach, musíme hovoriť aj o ambulantnom sektore, ktorý môže prevziať časť ústavnej starostlivosti. To by sme ho však museli podporovať a nie ničiť. Musí byť tiež jasné, kto to má urobiť. Myslia si, že štát, avšak podľa platnej legislatívy, ktorá platí od roku 2004, na to štát nemá dosah, alebo len minimálny. Jedine, na čo má dosah, sú jeho (štátne) nemocnice. A ako to v nich vyzerá vieme všetci. Či chceme alebo nie, zdravotnú starostlivosť aspoň zatiaľ, nakupujú poisťovne. Mali by ju nakupovať na základe ceny a kvality. To je jedna zo základných myšlienok veľkej reformy z rokov 2002 – 2004. Nekvalitní a drahí vypadnú z kola von. Aby poisťovne nepoškodzovali pacientov, napríklad tým, že nenakúpia tú starostlivosť pre svojich poistencov, ktorá je uvedená v Zákone o rozsahu, bol zriadený Úrad pre dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktorý bol koncipovaný ako nezávislý, najmä od vlády. Ak už pre nič iné, tak preto, že vláda vlastní a prevádzkuje najväčšiu poisťovňu a tiež najväčšie nemocnice. Ak budete viesť križiacku vojnu proti poisťovniam, čo bola hlavná náplň Róberta Fica počas jeho každej vlády, ak si vláda ihneď po nástupe podriadila úrad pod seba, zobrala mu nezávislosť, tak reálne nemôžete čakať, že poisťovne urobia to, na čo boli určené. Naopak, horúce gaštany prenechali vláde a samé sa celkom slušne živia tým, že sú šikovnejšie ako najväčšia štátna.
Ale nie sú to praví nákupcovia zdravotnej starostlivosti, sú to iba prietokové bojlery vybratých peňazí. Mimochodom ide o ohromujúcich 5,5 miliárd EUR na jeden rok, to tu nemá nik iný. Súhlasím s tým, že treba sieť razantne optimalizovať. Nevadí mi, že si zvolili pojem stratifikácia, cudzie slovo, ktoré je ďaleko vhodnejšie pre prípravu semien na siatie ako pre zdravotníctvo. Nevadí mi, že premiér trochu hystericky vykrikuje čo všetko spraví za 6 mesiacov, ktoré ostávajú do nových volieb, od januára 2020 totiž už bude frčať kampaň ako vyšitá. Neurobí nič, aspoň nič rozumné. Dokonca mi nevadí ani to, že SMER miesto, aby sa snažil o nejaké svoje zdravotníctvo, iba sa snažil vykastrovať zákony, čo viedlo k neslýchanému chaosu.
Vadí mi, že neviem čo dobré či zlé v zdravotníctve nás čaká od ďalšej vlády, nech je zložená akokoľvek. Ale zatiaľ to nevyzerá nijako optimisticky, aspoň podľa toho, ako sa k zdravotníctvu stavajú dnešné parlamentné strany. Slušne povedané, viac ako laicky. Vyzerá to tak, že to bude ako v inej Shakespearovej hre „Komédia plná omylov“.
Zdroj:
časopis Sestra 06/2019
