Sem-tam píšem o zdravotníctve. Zažil som v ňom všetky uhly pohľadu, či už ako lekár, dodávateľ, minister a takisto ako pacient. Podobne ako futbalu, školstvu a sexu mu všetci rozumejú, keď však treba niečo zmeniť, tak okrem toho futbalu a sexu je akosi ticho.
Nefunguje nám školstvo, o modernej školskej reforme nebolo nič počuť prinajmenšom pätnásť rokov. Pamätám si, ako vtedajšiemu ministrovi Froncovi nachystali veľkú reformu školstva odborníci z Konzervatívneho inštitútu takzvane „na kľúč“. Zjednodušene, chceli zmeniť memorovanie na poznanie. Fronc tomu ani nerozumel a ani to nechcel, riešil radšej normatívy.
V tom čase prebehla veľká reforma zdravotníctva. Nazvali ju Zajacova reforma, správne sa mala volať Pažitného a Zajacova reforma, pretože Peter Pažitný bol jej jediným reálnym spoluautorom. Spolu s Petrom sme v podstate sami dvaja začali na ministerstve, postupne sa k nám pridali ďalší mladí, vytvorili dokonca čosi ako reformný tím. To, že sa podarilo reformu, ktorej princípy sme spolu s Petrom Pažitným uverejnili dva roky pred príchodom na ministerstvo v takzvanej Modrej knihe, pretaviť do šiestich reformných zákonov, bola nepochybne okrem nás autorov aj zásluha Jany Ježíkovej, Henriety Maďarovej Tulejovej, Angeliky Szalayovej, Jána Mazaga alebo Tomáša Szalaya. Nesmieme zabudnúť na Ernesta Valka, ktorý nám pomáhal pri prekonávaní nástrah vyplývajúcich z článku 40 Ústavy.
Parlament schválil všetkých šesť reformných zákonov v októbri 2004 a aj prelomil zlomyseľné Gašparovičovo veto, ktorý vetoval všetkých šesť zákonov po lehote na to určenej a bez udania dôvodu. Iba preto, lebo vraj myslel. Reforma bola komplexná, zasiahla všetky segmenty zdravotníctva a jej princípy sú dobre popísané. Teda aspoň pre niekoho.
Spoločným princípom reformy 2002 – 2006 bolo zvýšenie zodpovednosti pacientov za svoje zdravie, poskytovateľov za poskytovanie zdravotnej starostlivosti a aj poisťovní za jej zabezpečenie tým, že ju nakupujú. Z logiky veci vyplýva, že ak poisťovne budú nakupovať na základe ceny a kvality, tak v rámci kritérií daných zákonmi nie všetci poskytovatelia dokážu tieto kritériá splniť a jednoducho vypadnú z kola von. Cena za služby má byť stanovená dohodou a kvalita indikátormi kvality, ktoré vláda po dohode so všetkými účastníkmi definuje aspoň raz ročne v svojom nariadení. Aby to tak bolo, nad celým systémom bdie, a svojím spôsobom aj chráni pacientov, nezávislý Úrad pre dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Nezávislý hlavne od vlády, najmä ak vláda sama prevádzkuje poisťovňu – samozrejme, najväčšiu – a nemocnice – samozrejme najväčšie.
Ak niekto sedí na haluzi na strome a píli ju, tak nie je dobrý nápad robiť tak medzi kmeňom a sebou. Pretože padne. To sa podarilo Ficovi, zasiahol totálne nekvalifikovane, nie vecne, ale ideologicky do zákonov. Vykastroval nezávislý úrad, znásilnil minimálnu sieť, keď do nej natlačil iba štátne nemocnice, viedol križiacku výpravu proti poisťovniam. Výsledkom je, že poisťovne namiesto toho, aby aktívne vytvárali sieť funkčných poskytovateľov, aby preferovali kvalitu a rozumnú cenu, sa stali iba obyčajnými prietokovými bojlermi financií. Akurát, že oproti najväčšej štátnej poisťovni lepšie využívajú cenovú politiku a trochu podbíjajú úhrady všeobecnej. Nie v prospech pacientov, ale vo svoj prospech. Chápem ich, vzhľadom na tieto podmienky sa ani inak správať nemôžu.
Za kratší koniec ťahá štát so svojou poisťovňou a svojimi nemocnicami aj preto, lebo priam ukážkovo reprezentujú to, čo poznáme pod pojmom štátny podnik. Nízka efektivita, vysoké náklady, nespokojnosť všetkých, lekárov, sestier aj pacientov, straty a nakoniec dlhy. Samozrejme, kryté štátom z peňazí daňových poplatníkov.
Možno sa pýtate, prečo som nazval tento článok Do vlastných radov? Na webe časopisu .týždeň sa objavil článok autorov Michala Oláha a Matúša Baňoviča pod názvom Zdravá zmena s podtitulom „Pozreli sme sa podrobne na Kalavskej plánovanú reformu zdravotníctva“. Hoci nerád, musím povedať že tam autori píšu nezmysly. Zajacova reforma nebola o poplatkoch za služby, takzvané dvadsaťkorunáčky, to bolo iba prvé opatrenie vedúce k obmedzeniu nadmernej spotreby. Reforma bola o niečom úplne inom. Napísať, že Kalavská, respektíve Pellegrini robia tiež nejakú reformu, čím majú na mysli takzvanú stratifikáciu siete poskytovateľov, je tiež hlúposť. Ide iba o kamufláž ničnerobenia za posledných dvanásť rokov. Stačí, ak si povieme, že hlavným posolstvom tejto kamufláže je, že to bude potrebovať ďalších dvanásť rokov a má sa to ukončiť v roku 2030. To, čo volajú stratifikáciou, by už dávno urobili poisťovne, keby Fico aspoň tušil, čo robí.
Ak chceli autori písať ódy na kamufláž, zvanú stratifikácia, to je ich vec. No ak je ich článok plný nezmyslov, je to nebezpečné pre časopis a web, ktorý to uverejňuje. Viem, samozrejme, že .tyždeň podáva nadľudské a vynikajúce výkony s tou miniposádkou, že málo redaktorov má aj málo času na poriadnu, tobôž podrobnú prípravu. Pár rokov som bol spolumajiteľom .týždňa a vždy som obdivoval, čo v porovnaní s inými dokázali. Viem, že prežil (ak počítam aj jeho predchodcu Domino) prinajmenšom dva masové odchody redaktorov, to však neznamená, že papier znesie všetko. Naopak.
Zdroj: .týždeň 5. 5. 2019
