Záväzky Františka Mikloška

Prvé kolo prezidentských volieb ukázalo viacero faktov. Napríklad, že ľudia chcú zmenu. Že ich mohutne oslovila kandidátka, ktorá hovorí nielen o spravodlivosti a fair play, ale o ktorej vieme, že ju aj aktívne vykonáva.

Z jej úst, na rozdiel od rôznych kvázisocialistov, ktorí sprivatizovali moc v republike, to znie vierohodne.

Zuzana Čaputová bude dobrá prezidentka a to, že je právnička, dáva šancu, že aj vyrovnaná. V ničom inom nemá prezident u nás väčšie kompetencie, než pri strážení proporcionality pozitívneho a negatívneho záväzku štátu. Teda v tom, čo štát musí a čo nesmie. Dôležité je tiež, že ak štát niečo musí, ešte to neznamená, že to musí aj sám vykonávať, práve naopak. Ak štát niektoré činnosti vykonáva tam, kde nemá alebo nemusí, dopadne to tak, ako vidíme napríklad v zdravotníctve. Štát namiesto toho, aby preferoval také zákony, ktoré reálne a prísne regulujú pravidlá zdravotníckeho trhu, sám poisťuje, sám lieči a nakoniec aj sám viac-menej krachuje. Negatívnym záväzkom štátu je čo najmenšie zasahovanie do práv garantovaných Základnou listinou práv a slobôd. Ak už štát zasiahne, tak iba v najnevyhnutejšej možnej miere. Pokušenie vtláčať viac a viac štátu do života občanov je totiž veľké a nie je to pokušenie, ktorému podliehajú iba socialisti.

Ďalším faktom vyplývajúcim z prvého kola prezidentských volieb je neschopnosť Smeru vyrovnať sa s tým, že jeho éra sa končí, že je už viac-menej expirovaný. Napríklad hlásenie sa ich kandidáta ku kresťanským koreňom, ktorých dôkazom majú byť návštevy kostolov v Zimbabwe, je mimoriadne falošné, a to na rozdiel od vtipu postaveného na otázke: „Prečo predsedovia MNV za socializmu dostávali príplatky na benzín?“ Odpoveď bola: „Preto, aby mohli autom chodiť do susednej dediny do kostola.“ Ako absolvent Štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov v Moskve, ktorý študoval v podstate za socializmu (MGIMO), sa kostolom musel vyhýbať ako čert svätenej vode, a to aj v susedných štátoch, nielen dedinách. Nie je asi nič trápnejšie, než počuť od ešte stále výkonného podpredsedu Európskej komisie akože protiimigrantské postoje. To iba poukazuje na falošnosť obsahu kampane. Šefčovič ako profesionálny, takmer najvyššie postavený bruselský byrokrat nemohol zastávať takéto postoje ani doma na záchode, nieto verejne. Dvaja béčkari (Bláha a Blanár) iba ukazujú, že hlúposť je im mimoriadne naklonená. Pošuškáva sa, že ak Maroš Šefčovič neuspeje v terajších voľbách, bude volebným lídrom Smeru v parlamentných voľbách. Môže byť, no pokiaľ bude Fico Ficom, každý „jeho“ volebný líder, bude iba „jeho“ bábkou.

Podstatným faktom prezidentských volieb je výsledok Františka Mikloška. Možno ho považovať za úžasný. Získal vyše 120-tisíc hlasov a výrazne predbehol napríklad aj Bugára s Krajniakom, ktorí mali úplne iné finančné a politické zázemie. Bez strany a bez peňazí, iba „low cost“ kampaňou dokázal osloviť desaťtisíce ľudí, ktorí mu svojou voľbou povedali, že on a jeho generácia ešte nepatria do starého železa. Že hodnoty, ktoré Fero Mikloško a jeho spolupútnici zastávajú, sú hodné ich dôvery. Že, samozrejme, prichádza nová generácia politikov, ktorá je čoraz menej a menej stigmatizovaná všelijakými, často prefarbenými komunistami, ktorí sa infiltrovali do mnohých vládnych strán, najmä však do HZDS a Smeru, so všetkým, čo sme s týmito stranami zažili a ešte aj zažívame.

Ukázala sa však ešte iná veľmi dôležitá vec. Že ak sa ľudia ako Fero Mikloško, Peter Zajac, Vlado Palko a veľa iných spoja s politickými hochštaplermi typu Matovič alebo prefíkanými a trochu aj vierolomnými ľuďmi typu Bugár, kde slovo nie je slovom a pravda má každý deň inú podobu, nedopadne to dobre. Keď sa pokúsia o nejaký stranícky projekt typu OKS alebo KDS, nemá to úspech. No ukázalo sa tiež , že keď zaznie ich hlas, tak ho dobre počuť. Že je dôležité, aby naďalej svoje postoje vyjadrovali, a že tých, ktorí dokážu počúvať a súhlasiť, je prinajmenšom viac než stotisíc.

Toto je záväzok Františka Mikloška a jeho priateľov. Tu viac než inokedy platí, že nikdy netreba hovoriť nikdy, pretože tohto záväzku sa nedá len tak zbaviť. Že sa ide do penzie? Hm, hm. Tento záväzok je na celý čas života, ktorý ostáva. Formu, akou to budú robiť či presadzovať, musia hľadať. A isto aj nájdu. Možno tá forma bude aj politická.

Zdroj:
.týždeň 25. 3. 2019

Leave A Reply

Navigate