Zmenu zriaďovacích listín obhajuje A. Kalavská tým, že takto zabráni politickým, alebo nedajbože rodinkárskym vplyvom. Bum! Pravdou je, že vzťahy medzi lekárskymi fakultami a nemocnicami sú delikátne komplikované. Lekárske fakulty požadujú, aby ich pracovníci riadili aj zdravotnícku činnosť, teda šéfovali jednotlivým klinikám. Nemocnice požadujú, aby takíto prednostovia boli po zdravotníckej linke podriadení vedeniu nemocnice, nie dekanovi, pretože za poskytovanie zdravotnej starostlivosti zodpovedá iba vedenie nemocníc. Ďalším problémom je, že univerzitné nemocnice vykazujú najvyššie počty lekárov platených za liečebnú činnosť, mzdy takto vynaložené, sú násobne vyššie ako v bežných porovnateľných nemocniciach. Školská strana argumentuje, že ich lekári robia aj na poisťovne, zdravotnícka strana argumentuje, že takéto počty lekárov sú v nemocniciach kvôli praktickej výučbe medikov, aby medici aj čosi videli okrem bufetov. Tento problém je taký starý, aké staré sú školské typy nemocníc. Pravda je na oboch stranách v tom je tá delikátnosť.
V roku 2003 sme si zvolili model, podľa ktorého ministerstvo školstva dalo lekárskym fakultám, pod ktoré patria, pol miliardy korún a školy si za toto objednávali a platili praktickú výučbu. Našli sme metodiku, ako to vypočítať a hradiť. Prednostovia kliník boli po zdravotníckej stránke súčasne podriadení riaditeľom a po školskej stránke dekanom. Uzatvárali sme zmluvy, podľa ktorých sa vynaložené prostriedky museli investovať do modernizácie nemocníc, nie na mzdy, napríklad na nákup prístrojov, a na tom sa museli vzájomne dohodnúť. Ak urobil chybu prednosta kliniky, znášal za to dôsledky, pretože klinike nemohol šéfovať bez súhlasu riaditeľa. A vyskytol sa aj prípad, keď musel prednosta na návrh riaditeľa nemocnice ukončiť medicínske riadenie kliniky; mohol tam ostať iba ako lekár. Nehovorím, že vtedajší minister školstva Fronc tým bol nadšený, ale peniaze mu nakoniec pridalo ministerstvo financií. Čuduj sa svete, začalo to fungovať.
Žiaľ, namiesto toho, aby nasledujúce vlády tento model zlepšovali a rozvíjali, upadol viac-menej do zabudnutia. Rozumiem ministerke, čo tým chcela povedať. Nakoniec, viac ako pokútny výber prednostu Očnej kliniky SZU v Petržalke, ktorý si zabezpečila SZU bohvieako, viedol doslova k exodu ôsmich atestovaných očiarov, čo tú kliniku spoľahlivo zloží na kolená. Pritom ide o špičkové pracovisko. Veci treba pomenovať pravým menom. Čo iné ako politické nominácie má robiť ministerka, keď ona, respektíve
strana, ktorá ju nominovala a ktorá na tucet rokov zmrazila vývoj slovenského zdravotníctva, nesie politickú zodpovednosť? Ten, kto to vyhodnotí, je volič.
Klišé s odborníkmi nefunguje, nakoniec ktorý z ministrov zdravotníctva po roku 2006 bol odborník? Ryba smrdí od hlavy. Akí odborníci sedia napríklad v nemocnici Luisa Pasteura v Košiciach alebo v Bratislave na Mickiewiczovej? Kvalifikačnými predpokladmi nemôžu byť kamarátstva novodobých papalášov. Ak sa tým rodinkárstvom nedajbože myslí situácia v bratislavskej neurologickej klinike na Kramároch, tak jediným liekom na všetky tieto neduhy je objektívne, a najmä transparentné výberové konanie pod kontrolou odbornej verejnosti.
Zdroj:
Zdravotnícke noviny 7/2019
