Súboj dvoch svetov

Keď sa stretnú traja právnici, v priemere zaznie päť rôznych názorov. To je, samozrejme, vtip. Čo už vtipom nie je, že zákony sa dajú vykladať prinajmenšom dvoma spôsobmi. Jeden je takzvaný gramatický, druhý teleologický. 

Napríklad v článku 40 Ústavy sa hovorí: „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky, za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“ Gramatický výklad kladie dôraz na spojenie, že každý má právo na bezplatnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia. Teda každý, kto je poistený, má právo na bezplatnú starostlivosť. Teleologický výklad (interpretuje sa duch a zmysel) kladie dôraz na poslednú vetu súvetia. O tom, ktorá zdravotná starostlivosť bude hradená a v akom rozsahu (plne alebo čiastočne) bude ustanovené v zákone.

Dvadsaťšesť slov a úplne opačný výklad ich významu. Spomínam si, ako mi vtedajší prezident Gašparovič pri audiencii uňho hovoril, že je tvorcom našej Ústavy a ako strašne nechcel tú poslednú vetu súvetia. Nuž, do Ústavy je zakomponovaná celá Listina práv a článok 40 je z nej doslova prevzatý. Mohol nechcieť, ale nič viac.

Najväčšími zástancami gramatického výkladu článku 40 sú naši akože socialisti. Majú geneticky nakódovanú komunistickú mantru o zdravotníctve zadarmo. To má katastrofálne dôsledky na zdroje v zdravotníctve aj na zdravotný stav obyvateľstva. Nie je to tak dávno, keď bolo zdravotníctvo u nás akože zadarmo. Výsledkom bolo, že meškalo asi 50 rokov za európskym priemerom. V podobnom duchu je ďalšia mantra kryptokomunistov: že štát musí garantovať napríklad zdravotnú starostlivosť. V nijakom zákone ani v Ústave to nie je priamo napísané. Vychádzajú z výkladu úlohy štátu, ktorá sa skrýva v tzv. pozitívnom záväzku štátu. Kardinálnou otázkou je, ako má štát zabezpečiť Listinu práv.

Existuje aj negatívny status (záväzok) štátu, keď práva ľudí nesmie štát nijako obmedzovať ani do nich zasahovať. Napríklad sloboda prejavu či zhromažďovacie právo. V prípade pozitívneho statusu (záväzku) je to inak. Podľa profesora Jelínka má ísť o „akési pozitívne plnenie, ktoré je uskutočňované zo strany štátu. Nejde teda o negatívnu voľnosť od štátu ako v negatívnom statuse, ale o aktívne výkony zo strany štátu“. A problém je na svete. Čo sú to aktívne výkony?

Podľa jedných štát musí niektoré činnosti vykonávať. Tým sa v zdravotníctve odôvodňuje, prečo štát musí vlastniť zdravotnú poisťovňu, a  hneď najväčšiu, dominantnú, alebo najväčšie nemocnice. Výsledkom je, že štát vlastní a prevádzkuje gigantický podnik, samozrejme, so všetkými neduhmi štátnych podnikov (nízka efektivita, nízka produktivita, vysoká miera tvorby dlhov, skrytá prezamestnanosť a investičná zaostalosť).

Iný spôsob, ako môže štát svoj pozitívny záväzok realizovať, je ten, že nemusí sám aktívne poskytovať tieto služby vo svojich zariadeniach, ale zabezpečí také podmienky a pravidlá, aby bola Listina naplnená. Už dávnejšie sme sa stotožnili s faktom, že štát nemusí vlastniť banky a nemusí vykonávať dohľad nad nimi, ale kontrolnú a regulačnú činnosť nad súkromnými bankami vykonáva NBS. Rovnako nemusí vlastniť nemocnice a poisťovne, no musí zabezpečiť čo najdokonalejšie pravidlá hry. Tak ako si nesmie podriadiť NBS, nesmie si podriadiť ani regulátora zdravotníctva, ktorým by mal byť Úrad pre dohľad. Úlohou štátu je zabezpečiť podmienky pre spravodlivú a čestnú súťaž na trhu, aj zdravotníckom.

Od roku 2006 s malou prestávkou máme na Slovensku vládu, ktorá si hovorí, že je socialistická. Pozitívny záväzok štátu chápe ako povinnosť vykonávať verejné služby. Na to potrebuje zdroje, vlastné peniaze na to nemá. Všetko štátne hospodári vždy akosi čudesne, presnejšie nehospodári. Nakoniec štátu chýbajú zdroje, a to vysvetľuje hlavný dôvod, prečo sa pomaly, nenápadne, no isto zvyšuje dňové zaťaženie ekonomicky aktívnych, ale aj všetkých občanov. Súčasný minister financií a možno budúci guvernér NBS sa preslávil tým, že veľmi kreatívne hľadá spôsoby, ako vytiahnuť z peňaženiek občanov peniaze. Nepochybne je bohumilé, ak zabezpečí obedy zadarmo pre deti chudobných rodičov. No pre všetky deti, aj pre tie, ktorých rodičia to nepotrebujú? Pravidelná súťaž odborárov a vlády, kto presadí väčšie zvýšenie minimálnej mzdy, v princípe nepomôže zamestnancom. Z 50-eurového zvýšenia dostanú maximálne 30 eur. Pomôže však fondom zdravotného a sociálneho poistenia. Výsledkom je, že štát si dovolil nehorázne znížiť úhrady štátu za svojich poistencov do zdravotných poisťovní. Ekonomicky aktívni to zatiahnu zo svojho.

V nedávnej televíznej diskusii Robert Fico predvádzal, čo všetko sa dá nasľubovať voličom v mene pozitívneho záväzku štátu. Richard Sulík vyznel ako ten, kto chce ľuďom brať, žiaľ, nevedel povedať, že keď bude vo vláde, dokáže dať voličom oveľa viac a za menej peňazí. Pretože, ak štát nebude verejné služby poskytovať, ušetrí sa toľko, že tento sľub by bol reálny. To, že sa dá pozitívny záväzok štátu realizovať aj úplne, dokázala reforma zdravotníctva, ktorá vznikla za druhej Dzurindovej vlády. Navyše, že reforma bola v súlade s Listinou celkom štyrikrát, rozhodol Ústavný súd, keď zamietol všetky štyri podaniu Smeru.

Rudolf Zajac

Zdroj:
.týždeň, 7. 10. 2018

Leave A Reply

Navigate