Naše nemocnice by mali v najbližších dvanástich rokoch prechádzať zmenami.
Novú koncepciu rozvoja ústavnej starostlivosti predstavili ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská a premiér Peter Pellegrini. Aká je?
Zmeny by sa mali týkať dĺžky hospitalizácie, počtu lôžok, upraviť by sa mali aj počty výkonov a posilniť by sa mohla domáca starostlivosť o pacientov. Nemocnice sa majú rozdeliť do viacerých typov podľa veľkosti, dostupnosti, vybavenosti, vrátane personálnej, a tiež podľa cieľovej skupiny pacientov. Navyše majú lekárske fakulty podľa možnosti ihneď prijať viac študentov, aby sa saturoval nedostatok lekárov.
Prečo nie? Znie to dobre. Len je tam viacero ale.
Najprv k tým študentom. Ročne ukončí školy okolo 500 študentov medicíny, samozrejme, okrem zahraničných. Z tohto počtu nájde uplatnenie na Slovensku do 300, ostatní idú ihneď do zahraničia. Je to problém, v .týždni 28/2018 sa mu venoval Tomáš Siebert. Ak teda radikálne zvýšime pošty študentov bez systémových zmien, dosiahneme iba to, že ich bude ešte viac odchádzať do zahraničia. Nehovoriac o kvalite vzdelania, ktoré vzhľadom na kapacity nutne pôjde dole.
Ďalšie „ale“ je v tých dvanástich rokoch. Je dosť zlý vtip sľubovať niečo, čo má nastať o tri politické generácie neskôr. Navyše, validita týchto sľubov je prakticky rovnaká ako Ficov sľub o diaľnici Bratislava-Košice do konca roku 2010. Vychádza sa pritom z analýz, o ktorých sa dá ťažko uvažovať ako o relevantných. Nie preto, že by analytici firmy, ktorá ich robila, neboli gramotní, ale preto, že nemáme k dispozícii takmer žiadne relevantné dáta. Nakoniec, Národné centrum zdravotníckych informácií je niekde v roku 2012, takže presnejšie dáta získate skôr z ročeniek OECD alebo údajov Svetovej banky…
Tvrdenie, že o 12 rokov bude chýbať 5 000 postelí, je tiež čudné. Všeobecne v modernom svete klesá počet aj dĺžka hospitalizácií, pretože časť nemocničnej starostlivosti preberá vďaka neustálemu zavádzaniu moderných liečebných metód špecializovaná ambulantná starostlivosť. Tú však Ficove vlády systematicky potláčajú. Preto budú potrebné nové lôžka?
Ale naozaj veľkým otáznikom je to, ako by mohol štát dosiahnuť opak. Reforma z rokov 2002 až 2006 bola postavená na princípe, že jednou z hlavných úloh zdravotných poisťovní je určiť, kde a aký typ nemocnice má byť tak, aby bola občanom poskytovaná kvalitná zdravotná starostlivosť v čase a priestore. Od roku 1994 pritom došlo k podstatnej zmene vlastníctva poskytovateľov, takže ambulancie sú takmer všetky súkromné, a nemocnice vlastnia rôzne subjekty od súkromných cez verejné až po štát. Jediným integrujúcim prvkom v takomto diverzifikovanom systéme sú zdravotné poisťovne, ktoré v podstate ako jediné spolupracujú s každým poskytovateľom, pretože uňho nakupujú zdravotnú starostlivosť. Ak teda nejaký poskytovateľ nevykazuje dostatočnú kvalitu a má nízku efektivitu, poisťovňa u neho nemá objednávať a nakupovať liečbu. Lenže Fico vyhlásil križiacke ťaženie práve proti poisťovniam. Raz ich chcel znárodniť, inokedy zoštátniť, potom im nanútili drahé a málo efektívne štátne nemocnice ako tie, s ktorými musia povinne uzavrieť zmluvy. Nemožno sa preto čudovať, že poisťovne sa prispôsobili a dnes v podstate vegetujú v tieni dominantnej štátnej poisťovne.
Ak teraz štát chce taký vplyv na súkromný sektor, ako práve deklaruje, musel by ho znovu znárodniť, pretože dnes nemá direktívne možnosti, aby zmenil systém. Je to teda iba ďalší z falošných tónov, ktoré majú obalamutiť ľudí. Nakoniec, rok 2030 je naozaj ďaleko.
Keď dnes štát hovorí, čo urobí za 12 rokov, treba sa opýtať, čo urobil za tých prvých 12 od roku 2006. Dva nové kardio ústavy v Košiciach a Banskej Bystrici a jeden onkologický ústav v Košiciach vznikli za druhej Dzurindovej vlády. Odvtedy pribudla rezortná Nemocnica sv. Michala v Bratislave, zriadená Ministerstvom vnútra, a všeobecná nemocnica v Michalovciach, ktorú postavila prekliata Penta (rezortné nemocnice sú pritom v princípe nezmyselné a skôr fungujú ako nemocnice pre papalášov než ako čokoľvek iné). Chýbajú tiež centrá, napríklad spinálne, chýbajú najmenej tri onkologické ústavy, a centrá intervenčnej rádiológie sú v podstate iba na papieri. Nefungujú ani transplantačné programy, máme suverénne najmenej darcov. V porovnaní s Českou republikou katastrofálne zaostávame vo všetkých parametroch okrem jedného – a tým sú peniaze na hlavu, tu sme na tom približne rovnako. Opakované smiešne tlačovky premiéra a ministerky dnes už nestačia prekryť neschopnosť ktorejkoľvek vlády, v ktorej má prsty Fico, niečo rozumné pre zdravotníctvo urobiť. Minimálne tých dvanásť rokov však bude určite trvať, kým sa podarí zreparovať škody, ktoré Ficove vlády napáchali. A len tak na okraj – liberálom sa to divadlo asi páči, inak by boli aspoň ticho.
Zdroj:
.týždeň 22. 7. 2018
