Omylom som začal sledoval koniec nedeľnej politickej relácie v RTVS. Boli tam traja najvyšší ústavní činitelia a bola natočená skôr, pretože premiér si myslel, že pôjde na minisamit do Bruselu.
V podstate „pohoda, klídek a tabáček“. Potom sa však premiér začal venovať zdravotníctvu. Na otázku moderátora o nízkych platoch v štátnej správe pán premiér emotívne odpovedal, citujem: „… Nemocnice. Áno, častokrát je to emócia, ale viete, my dnes, a to tiež málokedy hovoríme, každému občanovi na Slovensku, aj tomu, čo neodviedol štátu ani cent na odvodoch a na daniach, lebo možno nikdy nepracoval, štát vykoná aj transplantáciu obličky, ak je to v záujme jeho záchrany života, a to stojí milióny eur a urobí to ten štát a urobí to častokrát v špičkovej operačnej sále a operuje ho častokrát špičkový odborník, ktorý dokonca prednáša na americkej univerzite. Ale potom sa stane čo? To nevidíte, lebo ste v narkóze a urobia vám perfektný zákrok, ale potom vás dovezú do splesnivenej izby, s prepáčením, a na štyridsaťročnej posteli ležíte. Tak potom aký vy máte dojem? Síce máte novú fungujúcu obličku, tešíte sa z parádneho zákroku, ale pokazí ten dojem to, že si musíte priniesť toaletný papier, ešte aj teplomer z domu pomaly, musíte ležať na tridsaťročnej starej posteli, pozerať sa na rozpadajúce sa okná, preto sme ohlásili na nasledujúce roky vrátane tohto najmasívnejšiu investíciu do vybavenia nemocníc v histórii Slovenska, a to budú zas tie viditeľné výsledky, keď budete vidieť, že obmeníme skoro viac ako polovicu všetkých postelí v našich univerzitných nemocniciach, tam ich máme 21-tisíc, to budú všetko veci, ktoré mesiac po mesiaci postupne ľudia budú cítiť, vidieť a pevne verím, že to ocenia, pretože to robíme pre nich, to nerobíme pre seba, to robíme pre nich. Budete svedkami naozaj vážnych pozitívnych zmien.“
Na spresnenie: na Slovensku urobíme približne 80 transplantácií obličiek za rok, v Českej republike 800. Najchutnejší je výklad solidárnosti, teda základného princípu verejného zdravotného poistenia. Reformné zákony naozaj zabezpečili pravú a nefalšovanú solidárnosť, ktorú, ako sa ukazuje, Ficova kohorta dodnes nepochopila. Transplantácia obličiek stojí maximálne 100-tisíc eur a nerobí ju štát, ale verejné nemocnice. Štát iba deformuje trh a bude ešte viac, keď sa chystá nalievať peniaze do štátnych nemocníc, samozrejme, z našich daní, veď iné peniaze nemá. Bude ich nalievať aj do súkromných nemocníc?
Moderátor sa spýtal: „A každý to ocení, ale reprezentujete politickú stranu Smer-SD, tá prišla k moci v roku 2006. Prečo to musí prísť, takýto ozdravný plán, v roku 2018?“
A pán premiér odpovedal: „A ja mám na toto vždy už teraz takúto odpoveď, že pán redaktor, mne už tieto otázky a odpovedať na to, čo bolo a prečo bolo, ako bolo, to nepomôže ani krajine, ani vám, ani nikomu, čo tu sedíme, mojou úlohou je, som premiér tri mesiace tejto krajiny, a dávam do toho svoj osobný vklad, kde by som to Slovensko chcel, spolu s mojimi koaličnými partnermi, doviesť. A to je moja úloha a ja sa už budem pozerať len dopredu, pretože mi pozerať sa dozadu fakt nepomôže a ja si budem plniť úlohu vždy na tej pozícii , na ktorej som, najlepšie ako je dnes, som premiér, mám udávať nejaký tón.“
Problém je v tom, že pán premiér nespadol z mesiaca rovno do svojej funkcie. Je premiérom, lebo ho nominovala jeho strana. Predtým bol za ňu už všeličím, od poslanca cez štátneho tajomníka, ministra, predsedu parlamentu, podpredsedu vlády až po premiéra a možno bude kandidovať aj na prezidenta. Síce sa nechce pozerať dozadu, to je jeho vec, ale občania už pomaly začínajú vidieť, čo sa dialo v minulosti, preto ten pád preferencií.
Neodbytný moderátor pokračoval: „Dobre. Z pohľadu občana vidím politickú stranu Smer-SD, ktorá je tu od roku 2006, s krátkou prestávkou, a v roku 2018 mi tá istá strana hovorí, že teda konečne zlepší nemocnice.“
Pán premiér to zaklincoval: „Ale ja vám to nebudem hovoriť, ja to idem spraviť a tým je to vybavené.“ Najkrajší je záver diskusie. Moderátor hovorí: „A dobre, v tom je teda ten rozdiel. Dobre, takže kedy to budeme vidieť na vlastné oči?
Pán premiér odpovedá: „A nie všetko sa dalo urobiť aj vtedy zas, aby som nebol nespravodlivý, fakt, aj za predchádzajúcich vlád sa tá krajina Slovensko posúvala naozaj dopredu a mnoho vecí sa urobilo. Nie na všetko boli peniaze, veď, viete, my sme museli skresať deficit, si zoberte, že Slovenská republika dnes bude v roku 2020 hospodáriť už s nulovým deficitom, ak sa na tom dohodneme. To znamená, že už nebude generovať žiadne dlhy, už si bude splácať len staré pôžičky…“
V roku 2006 odovzdala vláda Dzurinda II. Slovensko vláde Fico I s hospodárskym rastom plus 8 percent ročne. V kríze 2009 dokázala družina Fica I vyrobiť deficit mínus 5 percent, a to iba preto, že rozdávala z toho, čo nemala. Hrdiť sa tým, že konečne prestane robiť dlhy niekedy v roku 2020, v čase, keď ekonomika frčí, je smiešne. Teraz, v čase rastu, má vláda psiu povinnosť šetriť na horšie časy. Namiesto toho si kupuje voličov nezmyslami, ktoré voliči v podstate ani nevyužijú.
Perfektným príkladom je výrok Fica, ktorý hovoril, že keď sa ekonomike darí, treba ľuďom pridať. Akurát, že im nepridáva zo svojho, napríklad na zvyšovaní minimálnej mzdy v podstate štát zarába, pretože s tým zvyšovaním sú spojené aj vyššie odvody do sociálneho a zdravotného poistenia, čo znižuje tlak na rozpočet. Navyše, ekonomike sa darí nie vďaka vláde, ale napriek tomu, ako vládne.
Diskusia sa skončila. Aj moderátor skončil v RTVS. Čo za vlády ficovcov, zdá sa, nikdy neskončí, to sú príbehy, ktoré poznáme zo slávnej knihy Čierni baróni.
Zdroj:
.týždeň, 1. 7. 2018
