Som v Čechách. Prišlo to náhle. Z ničoho nič.
Výstraha a alarm. Niečo nie je v poriadku. Niečo sa deje, treba zistiť čo. Malo by to byť jednoduché, stačí napojiť na diagnostický prístroj a bude jasné, o čo ide. Zomriem? Alebo iba ťažko ochoriem? Alebo falošný poplach? Vraj niečo ako Pardeeho vlna. Volám na určené telefónne čísla. Manažment pacienta je základ dobrej starostlivosti, však? Operátorka to zdvihne a pýta sa, o čo ide, vysvetľujem, že neviem, že ma nič nebolí, nekašlem ani nemám teploty, ale môj prístroj hlási, že treba diagnostiku. Tak ma prepojí do prvej nemocnice, čo je poruke. Službukonajúci sa znova povypytuje a hovorí, že nemá kapacity najbližších 14 dní, nech skúsim inde. Som akútny, aké kapacity, musia ma riešiť ihneď, ide predsa o neodkladnú starostlivosť. Nalieham, že by bolo treba aspoň diagnostiku, či sa to vôbec môže odložiť. Ozve sa v ňom nejaký vnútorný samaritán, že ma teda prepojí na ich ďalšiu pobočku. Prepojil, ale nik nezdvihol. Volám znova. Operátorka je iná a nič o mne nevie. Argumentujem, že som pred 5 minútami volal, hovorí, že sa spýta kolegýň, ale tie tiež nič nevedia. Tak vysvetlím, že potrebujem diagnostiku a že ma z hlavného stanu odporučili na pobočku, našťastie ich jedinú. Volám tam, nejaká slečna sa ma pýta, či si budem priať kúpeľ a masáž. Hovorím, nie, prajem si iba neumrieť a aby škody na mojom zdraví boli čo najmenšie. Viditeľne ochladne, prepne ma na lekára konzultanta. Keď mu rozpoviem celý kolotoč, že nie je jasné, o čo ide a či prežijem, tiež viditeľne ochladne. Žiaľ, nie je kapacita. Hovorím teda, O. K., ale ja mám na všetko, čo treba, dobrú poistku v celej Európe, som solventný a mám aj nejaké záruky a práva, avšak pán doktor trvá na svojom, nie sú kapacity. Tak sa spýtam na jeho meno, to trochu zaberie, a teda že nech prídem niekedy predobedom alebo poobede. Pýtam sa kedy, kde, o koľkej a u koho sa mám hlásiť? Odpoveď – nech teda niekedy prídem. V zúfalstve zavolám tretiu nemocnicu, tam hovoria to isté, ale keď si rutinérsky vypýtam meno, dostanem termín na zajtra o 11. hodine. Ale či pomôžu, nevedia, je možná iba diagnostika. V tom spásonosná myšlienka. Volám známemu, je mi trochu zaviazaný a je to z jeho branže. Stal sa zázrak, z tej tretej nemocnice ma volali späť, že sa pokúsia urobiť, čo sa dá, nech prídem aj hneď, dajú mi náhradné lôžko a hneď ráno sa do toho pustia. A urobia, čo sa dá, piatok-nepiatok. Som šťastný, konečne to funguje, ako som si predstavoval a ako som veril, že to fungovať má. Čo mi je, ešte neviem, ale už som v rukách odborníkov a ráno sa uvidí. Prístroje ma vyšetrili, dobrá správa je, že vedia, čo mi je. Pokojne môžem ísť domov na Slovensko, dali mi aj výsledky z vyšetrenia a môžem sa hlásiť v mojej nemocnici. Pýtam sa, a čo keď sa mi cestou niečo stane? Odpoveď je, nič by sa nemalo stať, a ak by sa aj stalo, zavoláte záchrannú službu a oni vás odvezú, kam treba, tak to funguje. Navyše, máte všetko poistené a nič nebudete platiť. Ale iba ak sa niečo stane! Došiel som domov, po ceste sa naozaj nič nestalo. Volám do najbližšej nemocnice, kde mi povedali, nech prídem o 3 týždne, že teraz nemajú voľné kapacity. Zvýšil som hlas, ale odpoveď je jasná, bohužiaľ, je to tak. Tak volám do „mojej“ nemocnice, kde mi povedali, poznáme vás, ste náš významný pacient, príďte, vyšetríme, pomôžeme. Vyšetrili, nepomohli, pretože ich testy z iného pracoviska nezaujímajú, musia mať vlastné a tie sú v poriadku. Argumentujem, že ide o štandardizované, nie štandardné vyšetrenie a že výsledky sú záväzne pre každého. No sú, odpovedajú, ak si liečbu zaplatím, tak ma radi poliečia, ale v rámci poistenia to nie je možné. Nemám nárok na úhradu. Pardeeho vlna sem, Pardeeho vlna tam.
Rozuzlenie? Nuž dobrá správa, čuduj sa svete, nešlo o slovenské zdravotníctvo ani o ľudského pacienta, ale o systém servisu jednej svetovej značky áut, ktorá sa hrdí, že vyrába autá najvyššej triedy. V cene auta, samozrejme, premrštenej, je v prípade potreby garantovaný servis a asistencia. Peňazí je v tom biznise dosť, žiadne suchoty ako v zdravotníctve a aj papieru je na WC dosť, dokonca aj voňavého. Je zjavné, že problém je v ľuďoch, lenivosti a nenažratosti. Nie v peniazoch. A že sa to podobá na slovenské zdravotníctvo? Podobnosť čisto náhodná, alebo nie? Počkáme si na názor dvoch doktorov, Ottingera a Szalaya.
MUDr. Rudolf Zajac
Zdroj:
Zdravotnícke noviny 24/2018
