A prečo to nerobia nemocnice?

Premiér Pellegrini zrazu objavil zázračný recept. Štátne nemocnice sú preto v problémoch, lebo lukratívne činnosti sú sprivatizované, a to od čias zlej Dzurindovej vlády. Preto on

U marionety divákovi nemusí byť jasné,  či je to jej názor alebo názor toho, čo ju vodí. Je jedno, či bábkovodič Fico zatrúbil do útoku, alebo marioneta  Pellegrini dostala vnuknutie. To, čo povedala, nie je pravda. Po prvé preto, že v ekonomike neexistujú lukratívne a menej lukratívne činnosti, existujú iba potrebné a nepotrebné. V zákonoch z roku 2004 bol nastavený princíp úhrady  za vyriešenie choroby, a nie za jednotlivé etapy liečby. K tomu mali slúžiť katalógy výkonov a ich priradenie k jednotlivým chorobám. Bol to nominant Smeru minister Valentovič, ktorý zrušil katalógy, hoci dodnes zrejme nevie, prečo to urobil. Najskôr preto, že mu to nakázal vtedajší bábkovodič Paška?

Všetci ďalší ministri za Smer úspešne kamuflovali snahu o zavedenie  systému odmeny za vyriešenie choroby, takzvaný systém DRG. Pozná ho takmer celá  Európa. Napriek tomu,  že sme už investovali do jeho vzniku vyše 60 miliónov eur, nefunguje a dlho ani nebude. Pritom Všeobecná zdravotná poisťovňa je od roku 2006 zaviazaná svojím jediným akcionárom zabezpečiť úhradu  takzvaných „lukratívnych činnosti“ cez poskytovateľa  Zjednodušene povedané: ak lekár potrebuje nejaké vyšetrenie na stanovenie diagnózy, mal by ho objednať  a zaplatiť a následne všetko vyúčtovať poisťovni. Zaviazaná síce bola, no nič v tej veci neurobila.

Po druhé, nešlo o žiadnu privatizáciu. Súkromné firmy najprv investovali do prístrojov stovky miliónov korún, ktoré štát po Mečiarovi naozaj nemal, a   prenajali si priestory v nemocniciach. Nič nebránilo nemocniciam, aby im tie priestory neprenajímali, ale aby si radšej kúpili vlastné diagnostické prístroje, vybavili vlastné laboratória a  dialýzy, teda tie lukratívne záležitosti. Navyše drvivá časť prenájmov existujúcich laboratórií a dialýz bola urobená za vlády, ktorej súčasťou bola aj genetická predchodkyňa Smeru, teda SDĽ. Ostatné akože lukratívnosti ešte ani neboli, veď na Slovensku v roku 2004 boli najviac štyri prístroje magnetickej rezonancie, dnes ich je vyše 40 a sú takmer všetky súkromné, nakúpené za súkromné investície. Priepastný rozdiel medzi súkromnou a štátnou rezonanciou môžeme vidieť na Kramároch. Na jednej chodbe rozdiel storočia! Ktoré je v tom minulom, netreba pochybovať, to štátne! Čo s tým urobil Smer za 12 rokov?

Po tretie, ryba smrdí od hlavy. Drvivá časť manažmentov štátnych nemocníc má iba jeden kvalifikačný predpoklad, a to, že je Smer-pozitívna. Výnimkou je generálny riaditeľ bratislavskej štátnej nemocnice, ale iba v tom, že patrí k vládnucej národnostnej menšine. Ak majú urobiť nejaké manažérske a ekonomické rozhodnutie, ktoré by bolo v prospech nemocnice, tak ho neurobia. Stačí malý príklad. Verejné lekárne – teda tie, ktoré sú pre občanov, patria tiež k lukratívnym záležitostiam. Od roku 2005 ich môžu prevádzkovať priamo nemocnice, ale zrátali by ste na prstoch jednej ruky, koľko zo štátnych nemocníc ich naozaj prevádzkuje. A aj keď im to minister, v tomto prípade Drucker, nariadil, aby zákonným spôsobom prevzali lekárne od súkromného sektora, buď dohodou, alebo keď uplynie lehota nájmu, neurobia to. Kto neverí, nech sa beží pozrieť na Mickiewiczovu. Stále prenajímajú iba priestory, i keď je pravda, že nie za 8 eur za štvorcový meter (cena,  ktorá platila do roku 2005), ale za jej desaťnásobok, pretože v roku 2005 sme deregulovali ceny. Po skončení  zmluvy starému nájomcovi tam pustili nového. Výšku nájmu ekonomicky neustál a odišiel. No namiesto toho, aby nemocnica odkúpila kompletné zariadenie a na druhý deň začala prevádzkovať „svoju lekáreň“, je priestor vybrakovaný už vyše roka. Pre istotu zamkli aj vchod z ulice.

Ďalší príklad: Od roku 1996 sú odštátnené činnosti ambulantných lekárov, teda od tohto roku sú súkromní. A asi im to vyhovuje, keď vcelku prežívajú. Nič  nebráni tomu, aby túto činnosť vykonávali aj štátne nemocnice, ak je zisková pre súkromného lekára, prečo by nemala  byť zisková pre nemocnicu? Na  Mickiewiczovej je obrovský potenciál  zriadiť polikliniku, sú priestory, je veľký dopyt pacientov a je aj dosť lekárov a sestier v rámci Univerzitnej nemocnice. No keďže jedinou kvalifikáciou miestneho riaditeľa je to, že je kamarát s istým exministrom, ktorého iný kamoš je expert na DPH, niet sa čomu čudovať.  Nechuť k súkromníkom, samozrejme iba k cudzím, nie k svojim, je tak zakódovaná do genofondu Smeru, že pokojne hazardujú so životmi pacientov.

Na Slovensku vzniklo ministerským glejtom sedem centier mechanickej trombektómie  (vyberanie krvných zrazenín – MTE  z mozgových ciev). Je dokázané, že čím neskoršie sa zrazenina odstráni, tým horšie výsledky. Do hodiny, do dvoch sa pacient uzdraví bez následkov, ak až po 10 hodinách, tak ak vôbec pacient prežije, bude trvalo postihnutý. Papier znesie všetko, život nie. Existuje sedem svetovo platných kritérií, čo také centrum musí spĺňať. Jediné centrum, ktoré u nás spĺňa všetkých sedem, je súkromné pracovisko, ale to, samozrejme, potrebný papier nemá, a teda nie je centrom. Má to nesmierny dosah na uzatváranie zmlúv so štátnou poisťovňou, a teda na financovanie. Tie ostatné, ktoré papier dostali, spĺňajú najviac dve, ale väčšina iba jedno kritérium.     Schody sa zametajú zhora. Pokiaľ bude systém riadenia štátu postavený na sprivatizovanej štátnej moci, keď nám v priamom prenose scudzujú krajinu, tak ani kváziboj Pellegriniho nie je o nič dôveryhodnejší ako Ficove reči o jeho sociálnom cítení. To cítenie má asi iba k svojim hodinkám.

Rudolf Zajac
Zdroj:
.týždeň, 27. 5. 2018

Leave A Reply

Navigate