Takto sa hovorilo predsedovi parlamentu Pavlovi Paškovi. 6. apríla 2018 zomrel. Bol jedným z najsilnejších politikov Smeru, až kým ho v roku 2014 vlastná strana, ako hovoria Česi, „neupozadila“. Príčinou jeho pádu mala byť kauza piešťanského CT, s ktorou takmer naisto nemal nič spoločné, hoci všeličo iné by sa asi našlo. Do konca života sa s tým zrejme nevyrovnal. Po jeho smrti médiá opakovali veľa jeho výrokov a postojov, novembrom 1989 počínajúc až po tie z konca jeho politickej kariéry. Najsmutnejšia však bola spŕška fráz od jeho straníckych kolegov, teraz po smrti, akoby to neboli práve oni, ktorí ho odstavili. V rokoch 2002 až 2006 bol mojím najväčším oponentom. Správal sa naozaj tvrdo opozične, ale tak, ako sa má opozičný politik správať. Viackrát sme sa spolu ocitli v politickom ringu. Akokoľvek ostré súboje to boli, nikdy neboli vedené v osobnej rovine. Spomínam si, ako parlament rokoval o šestici reformných zákonov, ktoré keďže boli previazané, museli sa schvaľovať naraz. Pri zákone o zdravotných poisťovniach sa vtedy opozičný poslanec Paška prihlásil v pléne s pozmeňovacím návrhom. Takéto návrhy môžu dávať poslanci na výboroch alebo v pléne. Na výboroch sa prekladajú písomne a nie je povinnosť ich kompletne prečítať. V pléne sa tiež predkladajú písomne, musia sa však prečítať celé. V tom pozmeňováku išlo o úplne iný návrh zákona o zdravotných poisťovniach. Čítal ho nahlas vyše sedem hodín. Pointa je v tom, že ak by plénum schválilo jeho pozmeňujúci návrh, musel by som stiahnuť všetkých šesť zákonov, pretože ten jeho nebol ani zbla kompatibilný s našimi zákonmi. Neprešiel o jeden jediný hlas. Vtedy sme mali trochu šťastia, na jeden hlas sa to vypočítať dopredu naozaj nedalo, za ten jeho návrh hlasovali všetci nezaradení poslanci, ktorých sme mali, podľa smeráckych trolov, kupovať. Musím oceniť jeho vtedajšie správanie ako opozičného poslanca, využil všetky možnosti, ktoré mu zákony a rokovací poriadok umožnili. Nešlo však o žiadne denuncianstvo, osobné invektívy a urážky, ktoré v tých časoch, ale aj dnes chrlia LOZ či komory. Stretol som sa s ním ešte raz, niekedy okolo roku 2011. Pospomínali sme naše súboje, ale vtedy som mu nepovedal, že hoci sme boli a aj zostali každý na inej lodi, možno až na inom brehu, oceňoval som jeho opozičnú prácu. A tiež som nepovedal, že by to mohlo byť príkladom aj pre súčasnú opozíciu. Nepochybne, dlhé roky ovplyvňoval slovenské zdravotníctvo, nie vždy len pre jeho rozvoj. Dnes je posledná kapitola jeho života dopísaná. Mali sme aj niečo spoločné. Lásku k Tenerife. Adios hombre!
MUDr. Rudolf Zajac
Zdroj:
Zdravotnícke Noviny 15/2018
