Nanič úrad

Vedenie Univerzitnej nemocnice situáciu nevie riešiť

Včase, keď sme koncipovali reformu zdravotníctva, bol veľkým problémom systém takzvaných verejnoprávnych poisťovní, pretože si robili, čo chceli, a nie, čo mali. Založiť ich mohol prakticky každý, bez akýchkoľvek zdrojov a, žiaľ, každý, kto bol v ich vedení, ich mohol tunelovať. Nehovoriac o tom, že do vedenia sa mohol nominovať manažment poisťovne, dokonca aj bez súhlasu zriaďovateľa. Najznámejším prípadom bola poisťovňa Perspektíva a jej vytunelovanie, pričom takou malou tragikomickou epizódkou bola účasť jej manažmentu a spriaznených osôb v jednych parlamentných voľbách. Nakoniec aj slovutný súčasný prezident lekárskej komory o tom vie viac, ako mu je milé dnes o tom hovoriť. Ďalším príkladom je poisťovňa Sideria, ale aj ďalšie. Dlhodobé výsledky verejnoprávneho systému v zdravotníctve ukázali číry nezmysel tohto pojmu, napĺňať by ho mohli možno tak televízia alebo vysoké školy, a aj o tom sa dá úspešne pochybovať. Iba pre poriadok, ani naše nemocnice nie sú a nikdy neboli verejnoprávne, boli len správcovia majetku štátu s právom poskytovať zdravotnú starostlivosť. Výsledkom boli dlhy a zasa len dlhy, ktoré sa dobre zakrývali starým klišé, že nie je dosť peňazí. Nik ani necekol o spôsobe hospodárenia, o nízkej efektivite a často doslova o drancovaní systému. Chceli sme, aby hráči na trhu, a zdravotníctvo je trh ako čokoľvek iné, ale s veľkým objemom peňazí, boli pod prísnou kontrolou. Práve preto, aby ich netunelovali zdravotné poisťovne či majitelia poskytovateľov. Navyše v tých prípadoch, kde vlastníkom je štát, hospodárili a dodnes hospodária s výnimkou kardioústavu tak, že aj Turci by sa čudovali. Samozrejme, že toto by mohlo byť problémom vlastníka, teda štátu, pretože on hospodári s našimi daňami a opakovane prešustruje naše dane.

Len prvé dva roky
Dôležitým prvkom reformy bolo aj vytvorenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Ten má zo zákona viacero funkcií, zjednodušene sa dá povedať, že musí dohliadať na zdravotné poisťovne, či nakupujú z verejného zdravotného poistenia tú zdravotnú starostlivosť, ktorá je definovaná v zákone o rozsahu. Druhou jeho úlohou voči zdravotným poisťovniam je kontrolovať ich solventnosť, aby sme sa vyhli podobným problémom, ako boli dlhy po spomínanej Perspektíve. Úrad musí tiež dohliadať na to, či zdravotná starostlivosť bola poskytovateľom poskytnutá ,lege artis‘, pričom tento pojem bol definovaný v zákone. Aby všetko toto mohlo prebiehať tak, ako sme si predstavovali, musel byť úrad nezávislý od politickej moci. Predsedu volil parlament a odvolať ho mohol iba parlament, aj to vari iba za vlastizradu. Tak to fungovalo prvé dva roky, potom úrad stratil svoju nezávislosť, pretože Fico podriadil voľ bu predsedu úradu vláde. Tretím predsedom úradu sa stal človek, ktorého jedinou kvalifikáciu bolo, že bol spoluzakladateľ Smeru. Venoval sa všetkému možnému, najmä rôznym čudným východným technikám existencie, iba nie úradu. Keď znova úrad nakrátko nadobudol nezávislosť, jeho staronový predseda zrejme radšej pozeral na balóniky pani premiérky ako na solventnosť Všeobecnej zdravotnej poisťovne, čím určite nechtiac, ale predsa sprofanoval znova nadobudnutú nezávislosť. Za vlády Fico II sa úrad opäť podriadil vláde, a tak je to aj za vlády Fico III. A je vymaľované. Nefunguje. K čomu to vedie?
Mám osobnú skúsenosť. Zomrela 96-ročná babka, dovtedy zdravá. Dal som podnet na Úrad pre dohľad. Nie preto, že by babka v takomto požehnanom veku nemala právo umrieť, ale preto, že absolútne zlyhala súčinnosť medzi ústavnou starostlivosťou a ambulantným sektorom. Najprv mi úrad poslal žiadosť, nech vyplním tlačivo, v ktorom požadoval tie isté údaje, ktoré som mu už dal v podnete. A potom úrad nasadil bobríka mlčania, a tak je to už 4 mesiace. Možno je to trocha na smiech, prečo laškujem s 96-ročnou babkou. Súhlasím, iba som si otestoval nespočetné sťažnosti, načo vlastne takýto úrad je. Iným, oveľa vážnejším problémom bolo postupovanie úradu v prípade solventnosti Všeobecnej zdravotnej poisťovne, pretože nariadený ozdravný plán bol vyslovene smiešny, a ešte aj ten zrušil Fico jedným telefonátom. Koncom roku 2017 dostala VšZP od štátu injekciu, štát na dva mesiace zdvihol svoje príspevky na zdravotné poistenie a bolo po kauze.

Nejde o kurie oká
Úplne najhoršie je však pôsobenie Úradu pre dohľad v prípade centra intervenčnej rádiológie, ktoré sa z Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb presťahovalo do súkromného centra. O dôvodoch exodu lekárov sme písali Zdravotníckych novinách č. 32 všetko, chybu vtedy urobili prakticky všetci. Najväčšiu asi ministerstvo zdravotníctva, pretože už dávno malo intervenčnú rádiológiu definovať nie ako SVaLZ, ale ako klinický odbor, čo by malo veľký dosah okrem iného aj na financovanie. Vedenie NÚSCH malo zase rýchlejšie reagovať na havarijnú situáciu na röntgenových pracoviskách a určite pochybil aj šéf tímu rádiológov, ktorý nedostatočne búchal do stola, hoci bol v Predstavenstve NÚSCH.
Všetko toto je však na strane poskytovateľov a pacienti za to nemôžu, ale ich to postihlo najviac. Jednoducho preto, že niektoré excelentné výkony intervenčnej rádiológie im momentálne nie sú plnohodnotne poskytované. Keby išlo o kurie oká, tak prosím, ale ide o riešenie akútnych cievnych mozgových príhod. Nechutné na tom je, že jedna strana sporu, štátne zdravotníctvo, obviňuje súkromné centrum a naopak. Vedenie NÚSCH zachránilo oddelenie intervenčnej rádiológie tým, že angažovalo odborníkov z ČR a dočasne aj externistov zo Slovenska. Nefunguje však naplno. Vedenie Univerzitnej nemocnice v Bratislave situáciu nevie riešiť, pacientov vhodných na urgentný zásah neposiela urýchlene do nového centra. Pritom práve čas je v týchto prípadoch rozhodujúci faktor pre osud pacienta. Nechce sa mi veriť, že by to bolo vari preto, že ide o súkromné zariadenie alebo im to niekto (rozumej zhora) zakázal?
V Bratislave sa rozmohlo dedenie kliník. Nič proti tomu, ak deti prednostov sú naozaj najlepšie z najlepších. Asi však nebudú. Prinajmenšom preto, že nemajú dostatok sociálnej inteligencie, inak by muselo platiť u nich násobne viac, že pacient je prvý a jediný, kto je dôležitý. Po mediálnom kriku aspoň medicínsky riaditeľ Univerzitnej nemocnice pripustil, že začnú rokovať so súkromným centrom. Teraz? Čo robili od novembra? Akú predstavu má minister o postupe lege artis, keď pripustil, aby jeho nemocnice v podstate v priamom prenose takto „blbli“?
Keď sa minister správal ako ten kráľ v rozprávke, ktorý odvolal, čo odvolal, čím mám na mysli jeho bláznivé poplatky na urgentoch, obzvlášť u gravidných, tak je to trochu úsmevné. Ak však toleruje toto, je to veľký problém. Pretože ide trocha o život. Najväčší problém je však postoj Úradu pre dohľad. Začal konať? Sleduje právo pacientov? Potrebuje nejaký extra podnet na extra tlačive? Tu nejde o 96-ročnú babku, ale o odvrátiteľné úmrtia. Ak chce úrad podnet na tlačive a nebudú mu stačiť informácie o tom, čo sa deje, rád mu ho vyplním a pošlem. Pravdou je, že takto deformovaný úrad ma núti k parafráze. Odvolávam, čo som odvolal, a úrad, keby som mohol, tak by som ako jeho autor najradšej zrušil. Nie preto, že ho netreba, naopak preto, že je iba veľ kou hanbou. Našťastie, nie našej reformy.

MUDr. Rudolf Zajac,
exminister zdravotníctva

Zdroj:
Zdravotnícke noviny 7/2018

Leave A Reply

Navigate