Univerzitná nemocnica Košice je rekordérkou v dĺžke neuhradených dlhov. Veritelia voči nej vykazujú dlhy po splatngosti v dĺžke takmer štyri roky. Ostatné veľké štátne nemocnice dlhujú zhruba dva roky.
Biela vrana vždy v kŕdli žiari, preto sa natíska otázka: Naozaj tak zle je financovaná košická nemocnica? Určite nie je. Poisťovne, čo je tak trochu aj ich chyba, financujú najmä štátne nemocnice prakticky rovnako. Žiadne rôzne ceny za rôznu kvalitu. Štát cez najväčšiu poisťovňu nakupuje výkony vo svojej Univerzitnej nemocnici. Ak sú porovnateľné subjekty v porovnateľnom stave, hovorí to niečo o systéme: ak jeden subjekt výrazne vybočuje, tak chyba je priamo v ňom. Ako to, že nikomu neprekáža také slabé hospodárenie košickej Univerzitnej nemocnice?
Manažment nemocnice začal používať zaujímavé triky. Už dávnejšie do svojich objednávok vkladá vetu, že realizáciou objednávky sa dodávateľ zaväzuje, že svoju pohľadávku za dodávku voči nemocnici nebude postupovať, teda predávať inému subjektu. Ide o jednostranný a v normálom právnom systéme neplatný krok. Postúpenie pohľadávky je legitímny úkon, ktorý sa robí podľa Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník je navyše nadriadený všetkým špeciálnym zákonom, teda aj Obchodnému. Aby sa dodávateľ vzdal tohto svojho zákonného práva, muselo by to byť s ním zmluvne dohodnuté. Samozrejme, že žiadny dodávateľ pri zdravom rozume s tým nemôže súhlasiť, ale oni sa ho ani nepýtajú. Vlastníctvo pohľadávky je ako každé iné vlastníctvo chránené Ústavou. Takže Univerzitná nemocnica si môže do svojich objednávok vpisovať, čo len chce, nemalo by to mať žiadny význam, nebyť maličkosti. Tou je Okresný súd Košice. Ten pokojne zamieta žaloby postupcov, teda tých, čo pohľadávku voči nemocnici kúpili z dôvodov jednostrannej formulácie iba v objednávkach.
Naozaj ide o právnu zvrátenosť, ak nie perverznosť. Ten súd má aj ďalšie inovácie interpretácie práva. Nesplácanie dlhov po lehote splatnosti skoro štyri roky, ktoré praktizuje košická nemocnica, núti dodávateľov zabezpečiť si svoju pohľadávku súdnou cestou. Ide o to, že dlžník je povinný raz ročne urobiť so svojimi veriteľmi inventarizáciu pohľadávok a uznať ich. Univerzitná nemocnica však tieto inventarizácie odmieta vykonať, preto hrozí že po štyroch rokoch budú ich pohľadávky premlčané.
Jediným právnym spôsobom, ako tomu predísť, je podať žalobu na súd. Súd vystaví platobný rozkaz a nastane ďalší nekonečný príbeh. Milá nemocnica prefíkane uhradí nejaké drobné, alebo tvrdí, že nepozná všetky faktúry, čo sú v žalobe uvedené, čím sa zmení žalovaná suma a nemocnica podá odpor voči platobnému rozkazu. Obvyklý trik neplatičov, štát by si však toto nemal dovoľovať. V takom prípade namiesto platobného rozkazu sa vec musí pojednávať na súde. Háčik je v tom, že ten, čo podal odpor, v tomto prípade nemocnica, musí zaplatiť päť percent z výšky žalovanej pohľadávky. Ak súd prehrá, akože nakoniec prehrať musí, veď neplatí, o tento poplatok príde. Ale nie v Košiciach. Tamojší Okresný súd veselo odpúšťa poplatky, nakoniec pacienti sú všade, aj na súdoch.
Súd má na toto odpúšťanie geniálne zdôvodnenie: Pretože podľa neho ide o vec spojenú s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a tá je oslobodená od poplatkov. Áno, je pravda, že žaloby viazané na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sú oslobodené od poplatkov. Dôvodom je, aby pacienti, ktorí podajú žalobu pre zle poskytnutú zdravotnú starostlivosť, nemuseli platiť súdne poplatky. Definícia toho, čo je poskytovanie zdravotnej starostlivosti, je hneď v prvom paragrafe prvého reformného zákona 576/2004 Z.z. O zdravotnej starostlivosti. V prípade dodávok tovarov je to do neba volajúci nezmysel – nehovoriac o tom, že dodávky do nemocníc sú uzatvárané najčastejšie podľa Obchodného, menej podľa Občianskeho zákona, teda určite nie podľa zdravotníckych zákonov.
No bodaj by sa vedenie košickej nemocnice tak rado neodvolávalo, keď ich to nič nestojí. Ten nezmysel s poznámkou v objednávke košickej nemocnice však dokonca inšpiroval Druckerovo ministerstvo. Sám minister vo svojom príkaze č. 7 z roku 2017 nariaďuje nemocniciam, aby uzatvárali dodatky k zmluvám s tým, že sa nesmú pohľadávky postupovať. Toto je, aspoň z právneho hľadiska, správny postup, či niekto takýto dodatok podpíše, o tom sa dá úspešne pochybovať.
A vôbec z ministerstva prichádzajú zaujímavé nezmysly. Napríklad oddlžovanie nemocníc nie formou postupovania pohľadávok na štát, ale pristúpením štátu k dlžníkovi. Malý rozdiel v slovách postúpenia a pristúpenie však znamená diametrálne veľký rozdiel v obsahu. Dlhom a ich riešeniu sa budeme venovať v krátkej budúcnosti, nateraz stačí, že to, čo chce ministerstvo realizovať, je riskantný právny krok, pravdepodobne na hranici platných zákonov, ak nie Ústavy. Na záver jeden vtip: Aj na splatnosť faktúr je zákon a spravidla, ak nie je v zmluve dohodnuté inak, je splatnosť uzákonená na 60 dní. To sa v Košiciach nasmejú.
