Problémom je, že ide o ďalšie nalievanie peňazí, avšak bez ambície akejkoľvek zmeny v ich fungovaní
Vláda schválila koncepciu oddlžovania nemocníc. Od roku 2002 ide v poradí o tretie oddlženie. Prvé sme robili za druhej Dzurindovej vlády. V tom čase mal systém k dispozícii asi 42 miliárd korún, dlhy bez úrokov a poplatkov približne 20 miliárd korún. Celkový dlh dosahoval asi 30 miliárd. Dlhoval každý každému, najmä však poisťovne lekárňam, ambulantným lekárom aj nemocniciam. Nemocnice neplatili takmer nikomu – ani dodávateľom či poisťovniam, ani za energie a vodu, ani Sociálnej poisťovni. Dokonca si poisťovne dlhovali sami medzi sebou, napríklad vtedajšia štátna Spoločná poisťovňa dlhovala tiež štátnej Všeobecnej poisťovni vyše 2 miliardy korún za neodvedené prerozdelené poistné. V tom čase rezonoval prípad poisťovne Perspektíva, ktorá bola beztrestne prakticky vytunelovaná. Prosto katastrofa.
Nastúpil Veriteľ
Oddlžovalo sa cez štátnu akciovú spoločnosť Veriteľ a nikdy dovtedy a už ani potom nebol systém tak dokonale zbavený dlhov. Princípom oddlženia bolo skupovanie pohľadávok od množstva veriteľov, najmä dodávateľov všetkého možného do nemocníc a súčasne množstvo zápočtov v tých prípadoch, keď boli dlhy či pohľadávky v spletitej pavučine vzájomných vzťahov. Rozhodujúcim momentom oddlženia boli nakoniec vnútorné zápočty vo Veriteľovi, a. s., a následne likvidácia firmy, aby sa k zakúpeným dlhom nemocníc nemohol nikto dostať. Zanikli spolu s Veriteľom, a. s. Politicky bolo pôsobenie Veriteľa, a. s., kritizované vtedajšou opozíciou, najmä stranou Smer. Keď sa však ukázalo, že došlo k významnému oddlženiu firiem vtedajšieho opozičného poslanca Pavla Pašku, keď Veriteľ prispel vyše sto miliónmi korún, bolo po kritike. Ficova vláda ihneď po nástupe k moci dala urobiť audit a ukázalo sa, že sa za Veriteľa, a. s., naozaj kradlo. Ibaže za pôsobenia ministra zdravotníctva Ivana Valentoviča, keď zmizol likvidačný zostatok 600 miliónov korún, ktorý sme mu zanechali. Toto oddlženie malo jeden cieľ – umožniť transformáciu zdravotných poisťovní a nemocníc na akciové spoločnosti, samozrejme, iba preto, aby boli prinútené konečne riadne hospodáriť. Poisťovniam sa to podarilo. Podobne aj päť akciových spoločností nemocníc, ktoré máme, nie sú dlžníkmi, skôr naopak. To, že zvyšok najmä štátnych nemocníc nebol transformovaný, bolo dôsledkom slabosti vtedajšieho premiéra, nie zlyhania reformy. Podobným motívom oddlžovania bolo takzvané finančné konsolidovanie za Radičovej vlády. Napriek tomu, že zákony platili už päť rokov, a teda nebolo potrebné strácať čas ich napísaním a presadzovaním v parlamente, príprava transformácie bola taká liknavá, že vláda Ivety Radičovej sa stihla skôr samorozpustiť, ako niečo urobiť, a bolo „vymaľované“. Prebehlo aj pár menších a najmä skrytých oddlžení. Jedno sa týkalo Spoločnej poisťovne, ktorej vtedajší riaditeľ Ivan Valentovič s pobočníkom Kováčikom nemali ani šajnu, čo to znamená zobrať so sebou do transformácie na akciovú spoločnosť nedobytné pohľadávky za nevybraté poistné. Mali ich likvidovať – doslova utopiť vo Veriteľovi, a. s. Ich akcionárov, tri rezorty to stálo pol miliardy korún, aby cestou zvyšovania imania sanovali poisťovňu. Tento problém stále leží na stole komisie EÚ, pretože pravdepodobne išlo o neoprávnenú štátnu pomoc. Podľa pravidiel EÚ sa za neoprávnenú štátnu pomoc považuje situácia, keď štát pomáha „svojim“, pretože ide v podstate o peniaze daňových poplatníkov. Nehovoriac o tom, že ak sa súkromný vlastník dostane do problémov a hrozí mu krach, kto mu pomôže? K skrytým formám oddlžovania patrila napríklad štátna dotácia na spojenie Spoločnej a Všeobecnej poisťovne, čo bol, samozrejme, nezmysel, ale takto mohol štát aspoň ako-tak legálne kurírovať „svoje“ poisťovne, ktoré sa dostali do problémov, najmä vďaka pôsobeniu košickej úderky.
Ďalšie nalievanie peňazí
Dlhy nemocníc sú prevažne dlhy štátnych nemocníc. Zo 660 miliónov eur (stav k 31. 12. 2016) je to až 600 miliónov eur. Takáto situácia je neúnosná, s dlhom naozaj treba niečo urobiť, inak hrozia veľké problémy. Problémom je, že ide o ďalšie nalievanie peňazí, avšak bez ambície akejkoľvek zmeny v ich fungovaní. Ostanú nezreformované, a tak s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou budú znova tvoriť dlhy. V princípe si vláda iba kupuje čas, pretože systémové riešenie je v nedohľadne. Pri analýze štruktúry výdavkov až 85 % všetkých výdavkov nemocníc tvoria mzdy – toto číslo je uvádzané vo vládnom materiáli. Je to výsledkom nezmyselného mzdového automatu lekárov, schváleného Radičovej vládou v demisii. Nemalý vplyv má aj nevhodná štruktúra rozloženia nemocníc a personálu v nich. Je to akoby jeden zo zázrakov komunizmu, pretože máme prezamestnanosť a súčasne nedostatok ľudí. Je to podobný paradox, ako keď sa kedysi za socializmu hovorilo, že „všetci kradnú a nikomu to nechýba“. Pre mizerné mzdy hrozí reálny nedostatok sestier, o asistentoch, sanitároch ani nehovoriac.
Výpalníctvo štátu?
Spôsob oddlženia a jeho očakávaný výsledok je opísaný v schválenom materiáli. Ak by to nebolo vážne, bolo by až smiešne, aké opatrenia a v akom časovom horizonte sa pripravujú na zlepšenie situácie. Majú sa prejaviť v horizonte dvoch, troch rokov, čo je v zdravotníctve v podstate nekonečno. Celé je to postavené na akomsi „polepšení“ sa manažmentu štátnych nemocníc, ktorý vstúpi „do seba“ a začne lepšie hospodáriť. Píše sa tam tiež, že ak manažment nedosiahne zlepšenie, nebude môcť vyplácať napríklad mzdy nad hodnoty mzdového automatu, ale to je už dnes 85 % výdavkov. Technika oddlženia je pre čitateľa nezáživná. Rozdiel medzi Veriteľom, a. s., ktorý pohľadávky kupoval, a týmto návrhom je, že dnes bude štát pristupovať k dlhu nemocníc tak, že sa stane tiež dlžníkom ako nemocnica. Vzťahy medzi štátom (ktorý má zaplatiť) a nemocnicami bude cez zmluvy s nimi s tým, že nie je jasné, ako ich potom štát zneutralizuje, aby sa nedostali do nepovolaných rúk. Nepochybne však peniaze späť z nemocníc nedostane. Bude niečo ako aukcia veriteľov, ktorí sa majú predháňať v tom, kto bude pýtať čo najmenej, a ten bude vyplatený. Inak povedané, bude to aukcia na uprednostňovanie veriteľa, čo je však v rozpore so zákonmi. Ďalšou perličkou je konštatovanie, že do oddlženia by mali byť zapojené nemocnice bez ohľadu na právnu formu a vlastníctvo. To by bolo v poriadku, ibaže súkromné nemocnice, keďže nemajú nad sebou ochrannú ruku štátu, by už dávno skrachovali, ak by boli zadlžené. V tichosti, jednou vetou sa uvádza možnosť štátu kedykoľvek od zmluvy s konkrétnym veriteľom odstúpiť. Že by výpalníctvo štátu? Jasné.
Materiál je prešpikovaný pojmami ako EBITDA1 a EBIT, čím sa iba maskuje pojem negatívny zisk – teda ekonomická strata nemocníc (s odpismi či bez). Asi sa pri slove zisk v zdravotníctve o nášho chrabrého premiéra pokúša záchvat padúcnice.
Na záver jedna poznámka. Minister Drucker sa pohybuje v priestore, ktorý mu Fico vyčlenil. A rozhodne nejde o možnosť urobiť akýkoľvek podstatný reformný krok. Akýkoľvek náznak vykonania potrebných zmien Fico razantne trestá, napríklad verejnými telefonátmi. Je to tak trochu súboj medzi charakterom a pocitom, že aspoň niečo urobí. Že neurobí, je nad slnko jasnejšie. Tomu rozumiem celkom dobre. Nerozumiem však postojom Tomáša Szalaya. Pustil sa do písania oslavných článkov na ministra, čo je od bývalého člena reformného tímu pozoruhodné. Napríklad porovnával netransparentného Veriteľa, a. s., s mimoriadne transparentnými aukciami. Nuž, ak niekto nepozná rozdiel medzi pristúpením k dlhu a jeho odkupovaním, v poriadku. Ak však chce písať ódy, mal by vedieť koľko je dva a dva. Navyše sa podpisuje ako riaditeľ HPI (Health Policy Institute), ktorý vymyslel Peter Pažitný a mal nastavovať nezávislé zrkadlo dianiu v zdravotníctve. Szalayov podpis čitateľa mätie, možno schválne… Pretože to, čo minister Drucker robí (keďže mu viac nedovolia), by aj ten najmladší člen bývalého HPI opísal správne, jasne a zrozumiteľne. Stále platí, koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Toľ ko beťárskej cti, priznať sa k tým ódam za chlieb, by mal mať aj Tomáš Szalay. Všetko ostatné je, samozrejme, jeho osobná vec a jeho zodpovednosť.
Rudolf Zajac,
autor je bývalý minister zdravotníctva
Pozn.: 1 EBITDA sa vypočíta ako zisk pred úrokmi a zdanením (tzv. EBIT) plus odpisy. EBITDA je na posúdenie rentability spoločnosti presnejší než výsledok hospodárenia, ale má niekoľko nedostatkov.
Zdroj:
Zdravotnícke noviny 36/2017
